Chodíte radi na kolotoč? Keď som bol malý, aj ja som mal rád túto zábavku. Dnes sa však dívam s obdivom na tých, ktorí statočne znášajú rýchle točenie bez následkov. Možno mám dnes k tomu odpor aj preto, že všetko dookola ide ako jeden veľký kolotoč... a myslím, že často nezmyselný kolotoč.

Dávam si otázku čo spôsobuje toto „vírenie“ každodenných udalostí. Namiesto odpovede mi prišla na um jedna udalosť, ktorá sa prihodil istému kardinálovi na návšteve domorodého kmeňa kdesi v Polynézii. Tak ako je dobrým zvykom pri stretnutí priniesť nejaký dar, tak aj náš kardinál priniesol náčelníkovi dar o ktorom si myslel, že je jedinečný a pre náčelníka užitočný. Daroval mu krásne zlaté hodinky. Náčelník sa zahľadel na dar a povedal: „Vy bieli ľudia ste zvláštni. Aby ste mali čas, tak ste si vymysleli prístroj na jeho meranie a teraz, keď ho viete merať a deliť, tak nemáte na nič čas. My nemáme hodiny, ale máme na všetko čas.“

Takú múdru príučku mi ešte nikto nedal usmieval sa významný kardinál pri spomienke na túto návštevu.

Skutočne, naháňame sa za mnohým, ale ešte viac strácame. Sme ulietaní, strhaní, neurotickí a nahnevaní len preto, lebo si myslíme, že si tak zabezpečíme čas a pokoj. Aká naivná predstava a aké smiešne klamstvo.

V malom prístave v jednej zapadnutej dedinke kotvila loď s biedne vyzerajúcim rybárom. Náhodou prechádzal okolo Američan z bohatej firmy a pristavil sa pri rybárovi. Všimol si, že má na loďke asi 4 pekné kúsky tuniaka. Američan sa s ním teda pustil do reči.

“Ako dlho ti trvalo, kým si ich ulovil?” spýtal sa zvedavo Američan.

“Iba chvíľku.” hrdo mu odpovedal Mexičan.

“Prečo teda nechytáš dlhšie, aby si mal viacej rýb?” zvedavo sa spýtal Američan.

“Mám dosť rýb nato, aby som pokryl nevyhnutné výdavky mojej rodiny.” odpovedal mu.

“Čo teda robíš so svojím voľným časom?” spýtal sa ho.

Mexičan mu povedal: “Pekne si pospím, chytám ryby, hrám sa so svojimi deťmi, dám si siestu so svojou manželkou Máriou a potom si zájdem do dediny, kde si vypijem trochu vína a zahrám si na gitare so svojimi kamarátmi. Žijem šťastne a naplno, pane.”

Američan mu povedal: “Mám MBA na Harvarde a mohol by som ti pomôcť. Mal by si tráviť viac času chytaním rýb, zvyšok predať a za ušetrené peniaze by si si kúpil lepšiu loď. Potom by si si našetril na ešte väčšiu loď a možno by sa ti tak darilo, že by si si kúpil celú rybársku flotilu.”

“Namiesto toho, aby si predával svoje ryby cez druhú osobu, by si ich mohol predávať priamo, aby si mal väčší zisk. Mohol by si neskôr otvoriť aj vlastnú továreň, kde by si ich konzervoval. Mal by si kontrolu nad výlovom, spracovaním a distribúciou. Musel by si však odísť z tejto dedinky do väčšieho mesta, z ktorého by si riadil svoje impérium.”

Mexičan sa ho spýtal: “Ale pane, ako dlho by mi to všetko trvalo?”

Čomu Američan odpovedal: “15 - 20 rokov.”

“Alečo potom, pane?”

Američan sa zasmial a povedal mu: “To je na tom to najlepšie. Keď bude správny čas, predáš spoločnosť a zarobíš ťažké milióny.”

“Milióny pane? Ale čo potom?”

Američan mu pomaly odpovedal: “Potom pôjdeš do dôchodku, odídeš do malej dedinky. Pekne si pospíš, budeš loviť ryby a pohráš sa so svojim deťmi. Potom si dáš siestu a zájdeš do dediny, kde budeš popíjať víno a hrať na gitare so svojimi kamarátmi…”

Nenechajte sa nezmyselne unaháňať !

m.d.