« Späť

istota

istota

Tento krátky článoček je širšou odpoveďou všetkým, ktorí si ešte svojou "istotou" nie sú istí.

 

Často sa stretávam s nepochopením ohľadom "istoty" v rozhovoroch o spáse, spasení. Tento krátky článoček je širšou odpoveďou všetkým, ktorí si ešte svojou "istotou" nie sú istí. Neistota a pochybnosti, to je to posledné čo nám hovorí Biblia, to je to posledné, čo by náš milovaný Otec mal na mysli, keď pripravil svoj geniálny plán spasenia ľudí tohoto sveta. Naopak, Boh je veľmi konkrétny. Na jednej strane ponúka istotu večného života, na druhej zatratenie a existenciu bez Jeho prítomnosti. Medzi tým nie je nič. Žiadna neistota, žiadna nádej. Ostáva iba "buď - alebo".
 
Náboženstvá sveta sa stavajú k istote spásy veľmi odlišne. Väčšina z nich skôr využíva neistotu veriacich, a spásu vysvetľuje ako niečo, čo si treba zaslúžiť, o čo treba bojovať, za čo treba prinášať obete a čo je síce stále nadosah ruky, no nikdy nie pevne uchopené. Učenie o nemožnosti straty už raz darovanej spásy, by riadne nabúralo chod a dôležitosť cirkví tohoto sveta. Preto sa biblické verše, ktoré o istote hovoria, zatláčajú do šedivého úzadia a preferujú sa iné, ktoré hovoria o snahe človeka byť lepším a svätejším s cieľom dosiahnuť na spásu.
Existujú i náboženské sekty, ktoré spásu podmieňujú príslušnosťou k nim. Ako uvidíme ďalej, ani jeden z týchto postojov nieje pravdivý (i keď isté znaky budú mať spoločné) s tým, čo Boh v Písmach skrze inšpirovaných autorov a ústami samotného Ježiša Krista vyhlasuje.
napísal Mato S
21.3.2012 12:59
1982 Prezretí, 12 Komentáre
Priemerne (6 Hlasy)
Priemerné hodnotenie je 4.5 hviezdičiek z 5.

Najnovšie od tohto autora

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Martin Švikruha
Pokracuj, Mato S, pokracuj ...
Odoslané 21.3.2012 14:00.
Mária-Irma Danieliszová
Pripájam sa k Martinovi, pokračuj, Maťo. Bola som veselé kresťanské dievča a moja komunitama tiež charakterizovala: "radostná".
Potom sa čosi stalo....prešla som niekoľkými exercíciami a duchovnými vedeniami, kde sa odrazu objavilo, že všetko si musíme zaslúžiť, že v nebi tiež nebude rovnaká radosť ( s odvolaním na sv.Teréziu z LIsieux, ktorá to údajne demonštrovala náprstkom a pohárom plnými vody). Namiesto radostnej nádeje pri pohreboch prevláda atmosféra, kde sa zdôrazňuje utrpenie našich blízkych v očistci
a koľko sa treba za nich modliť a dávať na sv.omše. Dnes som v komunite "tá, ktorá mlčí".
Odoslané 21.3.2012 15:51.
Mária-Irma Danieliszová
Ale zato sa kamoším s Martinom a čítam si jeho povzbudenia, lebo by som už bola možno na nie veľmi populárnom oddelení.....
Odoslané 21.3.2012 17:34 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Jarmila Semanová
Pri lúčení sa:

- "Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme"

- "Neboj, určite sa stretneme - v nebi !"


Viete, čo mi na to odpovedajú kresťania?

- "Ktovie, či ja sa do neba vôbec dostanem", alebo "tam ja nepôjdem", alebo "nebo nie je pre mňa...", atď. ... :-(
Odoslané 21.3.2012 21:04.
Martin Švikruha
A preto si vedla nich ty .. aby si im mohla povedat, ze sa nemusia bat.
Odoslané 21.3.2012 21:09 ako reakcia na Jarmila Semanová.
Jarmila Semanová
Poviem ... :-)

A aj som to už niektorým vravela, no im sa to zdá neuveriteľné.

Poniektorí ma chcú presviedčať, že to ja som blázon ...
Odoslané 21.3.2012 21:19 ako reakcia na Martin Švikruha.
Otília Ferenčíková
Paradoxné,že v mojom doposiaľ najťažšom životnom období, kedy sa mi naozaj nechcelo žiť, mi najviac pomohol niekto, na druhom konci sveta, koho "pravoverný" odsúdili, zaškatuľkovali, dali na black list,...
...jeho jednoduchá viera v Slovo, jeho postavenie sa na Slovo, jeho vyznávanie božích právd, jeho uchopenie Biblie ako naozaj radostnej zvesti, ktorá je tu v mojom kríži iba pre mńa a práve teraz...
Môžem povedať, že mojím lekárom je Boh cez Jeho slovo, ktoré mi sprostredkovala jedna obrovská nula. Tá nula mi vysvetlila, že iba s Bohom pred ňou, je číslom ktoré je hodné dávania.

Čo sa svetu zdalo slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil veľkých tohto sveta....na pomoc maličkým.
Ďakujem, Miki W.
Odoslané 22.3.2012 6:30.
Katarína Krakoviková
Človek sa nemusí ničoho báť, ak má v živote Boha na prvom mieste. Potom sa snaží všetko konať aj v súlade so svojím svedomím. A aj keď zlyhá, čo sa nám ľuďom prirodzene stáva, je tu vždy Božie Milosrdenstvo, ktoré nás nikdy neodmietne...Jemu stačí iba naše áno...áno k tomu, že chcem, aby On kraľoval v mojom živote a nikto iný. Sv. Faustína spomína niečo v tom zmysle,... uvedomujem si svoju hriešnosť a zároveň vidím Božiu spravodlivosť- tu ma naplní strach, no vždy sa upokojím v tom poznaní, že ak sa úprimne odvolávam na Božie Milosrdenstvo, Jeho odpustenie, Boh mi vždy odpustí.No tiež, kto očakáva iba Jeho spravodlivosť, tú aj dosiahne.
Tak ma pri týchto slovách napadá, že ten, čo čaká od Boha Jeho spravodlivosť, žil asi na zemi "spravodlivý" život, t.z., život, bez zľutovania sa s druhým človekom, bez odpustenia chýb voči iným.Ten, kto očakáva od Boha Jeho milosrdenstvo a odpustenie, dokáže snáď odpustiť aj iným ľuďom tu na zemi.
Pán Ježiš sám povedal," Milosrdenstvo chcem a nie obetu"...Ten, kto očakáva Milosrdenstvo od Boha, musí sám byť milosrdným.
Odoslané 22.3.2012 9:00.
Jarmila Semanová
Katka,

a predsa sú deti, ktoré sú plné strachu ... áno, myslím už malé deti, malé i celkom malé - dojčatká, batoľatá, ... ba sú ľudia, ktorí ako deti okúsili nemalý strach už v mamkinom brušku ... kto sa čuduje, že je v nich veľa strachu z odmietnutia, z neprijatia - aj keď sú už dospelí?
Dnes sú z nich veriaci, kresťania, ktorí vedome dávajú na prvé miesto vo svojom živote Boha - a predsa, skôr uveria tým, čo im naháňajú strach ... veď to poznali už dávno, je im to dôverne známe, žiaľ.
Vieš si predstaviť, ako ťažko je uveriť bezpodmienečnej Božej Láske a spáse zadarmo, ak celé detstvo si museli zasluhovať lásku a pozornosť rodičov? Ak to bolo vždy s podmienkou vlastného výkonu alebo vynikajúcich známok v škole?
Odoslané 22.3.2012 13:41 ako reakcia na Katarína Krakoviková.
Mária-Irma Danieliszová
Jarmilka,
ak je vás toľko, čo tomu verí- a začínam aj ja,lebo i ja som bolavychovaná v strachu a bojazlivosti v Cirkvi, takže výsledný efekt bol: Boh Ti odpustí, ale kŇazi a spoluveriaci nie- prečo sa táto krásna náuka musí skývať alebo prenechať len veriacim iných vyznaní? Poslední dvaja pápeži by predsa nemali mať strach povedať to na plné ústa! Ján Pavol II . bol preslávený svojim: Nebojte sa, Benedikt
patril do čela teamu, ktorý vytvoril "nový" katechizmus katolíckej Cirkvi.
Je strach nutný, aby sa cirkevné štruktúry nezosypali ako domček z karát?
Keby všetci ľudia počuli túto naozaj radostnú zvesť, neverím, že by sa nenaplnili kostoly a nezlepšili sa tak mnohé ranené vzťahy!
Odoslané 22.3.2012 15:22 ako reakcia na Jarmila Semanová.
Jarmila Semanová
Tak to si ešte s tým strachom obstála celkom dobre, drahá Maruška, ak si verila, že Boh Ti odpúšťa.

To ja som pri každej spovedi tŕpla, že tentokrát už mi Boh neodpustí, že to som už poriadne prehnala ... a že už sa na mne vyvŕši celý Jeho spravodlivý hnev - aj za všetky predchádzajúce hriechy, že mi to spočíta a že už mi nebude tolerovať vôbec nič.
Odoslané 22.3.2012 16:05 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Katarína Krakoviková
Jarka, áno, mnohým ľuďom chýba istota bezpodmienečného Božieho prijatia. Tiež som počula, že zase poniektorí majú napr, problém, vytvoriť si vzťah k Panne Márii a to len preto, že nemali príliš dobrý vzťah so svojou pozemskou matkou. Viac preto inklinujú k Bohu - Otcovi. /alebo opačne /
Áno, človek si to potom v reáli len ťažko dokáže predstaviť, akoby to vyzeralo - vyzerá, ten úžasný vzťah s Bohom, keď to nedokáže dosť dobre precítiť. No naša viera, je našťastie aj o "viere", nielen o našich pocitoch. / aj keď to tiež určite patrí k tomu /. Dosť mi tu rezonujú práve Ježišove slová, adresované apoštolovi Tomášovi, keď mu povedal: " Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili"...Akoby touto vetou chcel práve vyzdvihnúť tých, ktorí to v živote budú mať ťažšie: Nevidel som - a predsa verím.
Nedokázal som precítiť to Božie prijate, odpustenie / necítil som / - a predsa verím, že mi ho Boh dáva.
No na druhej strane si tiež myslím, že neraz Boh pomáha človeku dostať sa aj z týchto vecí. Povätšine to ale ide asi dosť pomaly / s výnimkou zázrakov /, nedeje sa to jednorázovo.
Tiež bývam naplnená neraz týmto strachom, ktorý môže mať však rôzne iné podoby......no, hoci idem vtedy k Nemu akoby naslepo, vždy sa snažím s istotou veriť, že ma neopustí...veď On to sľúbil každému jednému z nás. Aspoň v tých ťažkých chvíľach, sa snažiť veriť tej Jeho absolútnej istote, ktorú nám dáva.
Odoslané 24.3.2012 21:04 ako reakcia na Jarmila Semanová.