21. storočie je opäť novým levelom evolúcie ktorý prináša mnoho zmien v spoločnosti, systéme a vo vnímaní sveta z pohľadu súčastného človeka. Rovnako ako v začiatkoch minulého storočia aj dnes sa znova vynárajú tie iste otázky...
Ako môžu prijať mladí ľudia dnešnej doby to silné posolstvo ktoré sa ozýva z každého kúta sveta, už od vekov ?
Prečo stále sprevádza niekedy až nadľudské úsilie volajúceho bráška, segry iba žialostivá efektivita, nepatrné často aj nulové výsledky zmeny.
Slová su prepočuté, bez odozvy. Míňajú ciel, stratené v hlučnom víre samostačnosti 21. storočia.
Krivky rôznych vedeckých prieskumov hovoria jasne. Kresťanstvo a viera sa z našeho svetadiela postupne vytrácajú, cele európske krestanstvo ako ho poznáme pomaly mizne, čím ďalej tým viac sú to stále menšie a menšie čísla. Je to veľmi smutné, ale toto je realita ! „V súčasnosti klesá počet katolíkov v Európe a pravdepodobne aj viera" tieto slová neúnavne opakuje aj Benedikt XVI. Náš svet sa od 20. storočia začal rapidne meniť. Slová o tom že kultúra sa často mení no to staré dobré pretrváva.....pomaly presávajú byť pravdou. Čo myslíte ? Koľko našich vnúčat bude poznať pravú Lasku a vykúpenie ? AK sa poohliadneme späť na dobu našich otcov, starých otcov, pozrieme sa na to, kolkí z nich boli vtedy pravými kristovými naslodovníkmi a koľko takých ludí stojí teraz medzi nami? koľko myslite ze ich bude o pár rokov stáť medzi našimi vnúčatami? A čo tak za 5-8 generácií bude tu ešte niekto ?
Samozrejme, že ako kresťania pozeráme na budúctnosť daleholadom nádeje. Máme víziu. Žijeme v tom, že raz sa vsetko dobre skončí. Tak to má byť.
No často sa stáva, že si tento krásny obraz v ružovom ďalekohľade na tolko oblúbime, že ho postupne necháme zastrieť cez ten skutocný, tvrdý obraz reality.
S plagátom žiarivej vízie nalepeným rovno cez oči pomaly zabúdame na to, čo sa v našej súčastnosti v našom okolí skutočne deje.
Ako krestania máme nazerať na budúctnosť s nádejou..ale je to všetko čo sa od nás očakáva ?
Aké je naše poslanie? Máme sa stať akýmisi nazeračmi ? Očakávatelmi dobého konca s kvalitným a úprímným prianím?
Niekto si povie, ale veď Božie mlyny melú pomaly...Táto skutočnosť sa ale nedá prehliadnuť. Nebolo by správne zakrývať ju nejakou starou múdrosťou alebo citátom ktorý by nás mohol iba uväzniť v slepej nádeji a nečinnosti.
Myslím si, že je opovážlivé sa bez väčšej snahy spoliehať na božiu milosť. Ak si nevieme s istotou odpovedať na otázku vykúpenia. Pýtam sa sám seba,
stojí celý osud miliónov duší za takýto risk ? Môžme ich životy nechať na náhodu " buď alebo" ?
Ak by Boh chcel, mohol by len lusknuť prstom a zajtra by sme sa zobudili do ideálneho sveta, kde by problém zanikajúcej viery, bol iba ďalším nudným riadkom v nekonečných učebniciach dejepisu.
Ale tak sa nestalo....nikdy.
Nenecháva to aj tak trochu na nás? Keď hovorí: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu." ( Mk 16,15 ) Choďte VY, nie že ja sám sa vyberiem a vy ma radšej len sledujte.
My sme už boli vyslaní, TY si bol vyslaný, otázka je čo s tým dnes urobíš.
Kedy si začneme uvedomovať reálnu hrozbu definitívneho úpadku kresťanstva na našom kontinente. Kedy sa naša generácia zobudí z toho prílišného pozitivizmu a slepej nádeje ktorá nás drží v nečinnosti. A kedy nám dôjde, že ak to nebudeme my kto vytvorí radikálne zmeny v celom systéme (aj v systéme evanjelizácií ) kresťanstvo sa bude postupne vytrácať z dohľadu rozbehnutého vyspelého človeka na šprintérskej dráhe evolúcie 21. kola.
Ak chceme priniesť zmenu nemôžme sa pozerať na okolo musíme sa stat zmenou my. nedržme sa konvencie a starých spôsobov. Povinnosťou nasej pozície je priniesť niečo nove buďme radikálny v našich hodnotách no novy v reči. spoznajme pravidla tohto sveta a naučme sa ich ovládať. Nepozerajme sa znechutene na dnešné pravidla a systém ale staňme jeho najlepšími hráčmi
. Buďme citlivý na Svätého ducha a prosme Boha o múdrosť v týchto krokoch. Boh je tu pre každé storočie a isto ma aj s našim svoj plán. Túto zem zveril do rúk nám. Vyzýva nás do spolupráce a na mnohých miestach v Biblii nám sľubuje svoju participáciu ak sa rozhodneme vykročiť. Vola nás ako armádu ktorá ma vykročiť vykročit v jednote autoritou jeho mena.
