Zo všetkých strán sa k nám skláňajú veľké „myšlienky“ a niekedy si na tomto veľtrhu fráz, kde je každá krajšia ako tá ďalšia, človek nevie vybrať. K čomu to vedie? K slovám.
Stretávam sa so skepsou, ktorú nelieči ani viac modlitby, ani viac informácií, ani viac čohokoľvek... Pocit nedostatočnej rýchlosti, sústredenosti, nadšenia, či prílišnej aktivity a jasnozrivosti, ktorá chce mať štatút absolútna. Prečo je to tak? Dostaneme sa k slovám.
Zážitok skúsenosti slabosti však dáva pohľad k prijatiu vlastnej ľudskosti, na ktorú treba často väčšiu odvahu ako k frázovaniu. Vždy ma opäť prekvapí, keď kráčam od svojej telesne postihnutej kamarátky (na elektrickom invalidnom vozíku), opäť o stupeň šťastnejšia poznaním skutočnej sily. A pritom nie sú potrebné žiadne veľké slová.
Slová, ktoré sľubujú istoty, prácu... alebo iné, ktoré človek aj sám hovorí pre zaobalenie názoru do krajšieho obalu. Fráza ako poistka budúcnosti a útek z prítomnosti.
Ticho, ktoré obsahuje všetko veľké sa nedá obsiahnuť slovami. Dá sa len tak trošku popísať, ale o to viac žiť. A práve to je život v pravde, zároveň aj skúšobný kameň reality. Pretože na pravde sa realita dokáže pevne zakoreniť a nielen rozbiť na prázdny rozptyl ideí, ktoré tu už často boli a zrejme, aj ešte často budú. Poznanie bolí, ale nedá sa ničím iným vykúpiť.
Pokiaľ sa človek nenaučí pokorne v tichu stavať na pravde, myslím si, že bude stále znovu klamaný a sklamaný... či už z Cirkvi, politiky, alebo dennodenných vzťahov.
Pochopenie Slova, ktoré sa stalo telom môže byť východiskom. Potom sa dá vykročiť a vkročiť do dejín.
P.S:
na inšpiráciu
http://www.youtube.com/watch?feature=endscreen&NR=1&v=9QdvP55HUyI