« Späť

Moje zrkadielka

Milan Rúfus "Dajte si pozor na deti, vy veľkí. To zbierajú váš peľ tie drobné Božie včielky. Zaviečkujú si ho do zvedavého tielka. Napodobňujú vás. Sú to o vás tie najpresnejšie žijúce zrkadielka. Ich tvar je z vašej nákovy. Žijú na vašom chlebe. Raz budú také ako vy. Tak buďte ľudskí k sebe."

Dnešný môj príspevok začnem rozprávkou o kráľovnej z rozprávky o Snehulienke, ktorá vlastnila zázračné zrkadlo. Ono jej vravelo, kto je najkrajší na svete. Ja také zrkadlo nemám a vlastne aj načo. Nepotrebujem si vytvárať problémy, veď viete ako nakoniec zlá kráľovná skončila. Krása je predsa vecou vkusu a každému sa páči niečo iné. Poprípade niekto iný. To, čo mám ja doma, je však oveľa lepšie. Zrkadielka, ktoré mi nastavujú obraz o mne, aby som sa lepšie poznala a mohla na sebe pracovať. Učila sa byť mamou.

Uvedomila som si, že status „mama“ získava žena, keď sa jej narodí dieťa. No stať sa skutočne dobrou mamou, to je práca na celý život. Nejaké vzory pravdaže máme z pôvodnej rodiny. No v priebehu výchovy svojich detí, zrazu zisťujem isté nedostatky, riešenia situácií, ktoré nefungujú a prichádza sklamanie, frustrácia. Predo mnou stoja otázky: „Čo chcem vo výchove svojich detí dosiahnuť a akými prostriedkami to chcem dosiahnuť?“

Prvý obraz z môjho pomyselného zrkadielka, bola ukričaná, odmietavá reakcia mojej dcéry na to, že si má odložiť hračky v izbe, pretože je čas ísť spať. Samozrejme každé dieťa sa radšej zabáva a odďaľuje čas na spanie a preto je nespokojné. Ale, čo ma zastavilo v tomto obraze, bola moja vlastná reakcia hnevu a kriku, keď som už nezvládala nálady a výmysly svojho dievčatka. A tak som si povedala, že touto cestou už ísť nechcem. Po nejakom čase som zistila, že sa veci dajú v pohode riešiť aj bez kriku. Takže takéto správanie už nebadám ani u mojej dcéry a to mi je veľkou odmenou a potešením. No občas, keď chce upútať moju pozornosť, vytiahne také nejasné umrnčané, ukričané prejavy a skúša ma. Vtedy ju s pokojom v hlase povzbudím, že sa môže predviesť, aby sme to všetci videli, no už nemá o divadielko záujem. Pochopí, že krikom nezíska nado mnou prevahu a nepresadí si svoj plán.

Druhým obrazom, veľmi potešujúcim a milým bolo, keď sa Emka v izbe hrala a ozývalo sa odtiaľ pravidelné klepkanie. Keď som nakukla, zbadala som ju stáť pri kuchynke ako varí. Práve krájala umelohmotnú cibuľu s detským nožom a tvárila sa, že ju z toho štípu oči a utierala si ich do rukáva J. Pýtam sa jej, čo robí a ona, že varí špenátovú polievku a že ma potom zavolá, keď už bude hotová. Tak sa teším, že sa hrá na mamu, že ma napodobňuje ako varím, ba dokonca, že ju teší mi pri varení, či pečení pomáhať.

A do tretice by som spomenula „slovné zrkadlenie“, keď mi moje dievčatko odpovedá mojimi vlastnými frázami, alebo používa slová z rozprávok. Tak veľa sa „nalepí“ na dieťa a používa slová, ktorým niekedy ani nerozumie, alebo mu uniká podstata tých slov. Ak tie slová použije svojským spôsobom vznikne občas komická situácia, pri ktorej by som sa aj zasmiala, keby to nebolo nevhodné.

A tak moje zrkadielka, moje dievčence, odhaľujú časť mňa. Odzrkadľujú moje správanie voči nim, moju náladu a postoje. Nuž, čo si prajem je, aby som dostávala pozitívnu spätnú väzbu a videla len pekné obrazy. Aby som sa učila nie len na vlastných chybách byť dobrou mamou. A samozrejme, aby všetko to dobré, čo viem,  vedeli aj moje dievčence. Nech sú moje dary a talenty, moja životná skúsenosť ich odrazovým mostíkom, aby dosiahli ešte viac podľa možností aké sa im v živote naskytnú.