Už niekoľko dní som vedela, že nie si v pohode. Najskôr záchranka na vašom dvore a potom tvoj pobyt v nemocnici.... Otázky čo sa stalo a či sa z toho ešte dostaneš....
Odpovede bez slov.
Bezmocný hnev na alkohol a na ľudí, ktorí ti prehovárali do duše, až keď už bolo neskoro....
Výkričníky a slová, ktoré hľadali skraty v minulosti a to ľudské „Keby...“
Keby si sa bol išiel liečiť skôr.... Keby sme boli na teba prísnejší.... Keby....
Ale žiadne „keby“ ešte nikdy nedalo do ruky človeku chlieb a ani mu nezachránilo život.
Viem.
Niekoľko mesiacov si bol agresívny, no ako si hovoril, iba vtedy, keď si nemal svoju dávku...
Odmietal si teplé jedlo, ale zbožňoval si to kvapalné....
A moja mama, keď ťa videla, hovorila že ťa ľutuje... spomínala na to, ako si nám bol opraviť šijaci stroj. Keď sa ťa spýtala: „Čo sme dĺžni?“, usmial si a a povedal. „To nestojí za reč, ja som Macin kamarát.“ (to teda môj)
Keď som ťa videla, spomenula som si na jej slová. Ale priznávam, nevedela som, ako ti mám pomôcť... Si môj sused a tak vždy, keď sme sa stretli a pozdravili, poslala som nejaký ten pozdrav do neba s urgentnou prosbou o pomoc.
Keď si mal suchoty a keď už nebolo „začo“ kúpiť si tekutú stravu, začal si rozbíjať staré motory a čerpadlá... a potom kovy, ktoré v nich boli. Nosil si ich do zberu, aby aspoň „kvapkalo“, keď už „neprší.“
Tvoja tvár postupne menila farbu, oči si mal vpadnuté a nadávky sa ti sypali z úst jedným dychom. Tušil si, že sa blíži koniec a myslím, že si nevedel, ako si máš pomôcť.
A prosiť o pomoc asi bolo príliš náročné.
Hanbil si sa? Hľadal si zmysel života, ktorý sa kamsi zakotúľal... Tušil si, že nemáš dosť síl, aby si začal odznova.
Pamätáš?
Len nedávno, v nedeľu, keď menili čas si vošiel celý zablatený do sakristie a oznámil si, že ideš na vežu napraviť hodiny Vždy si to robil, a najmä, keď si sa ešte nekamarátil s fľaškou.
Vtedy mi preletelo hlavou, že by sa mohol nájsť niekto, kto „napraví teba,“ a pomôže ti lepšie, či kvalitnejšie prežiť "tvoj čas..." Myslela som na zážitky z návštevy v Žakovciach a na ľudí, ktorých som tam stretla.
Tak veľmi sa na teba podobali.... a preto som dúfala, že aj ty, rovnako ako oni sa odrazíš zo dna...
A dúfala som, že sa ten deň blíži.... Veď konečne si sa vrátil domov z nemocnice.
Lenže....
O niekoľko dní k tebe, tvoja mamina, pozvala na návštevu Peťa, farára a tvojho kamaráta z detstva.... Mali ste si čo povedať. A dovolil si mu, aby ťa zmieril s Bohom...
Vo štvrtok, keď som prichádzala večer domov, som sa stretla v bráne s ďalším kňazom. Niesol ti Eucharistiu a pýtal sa, či si dostal viatikum. Mykla som plecami, ale o to viac som posielala do neba sms s prosbou o urgentnú pomoc.
Včera na prvý piatok prišiel za tebou znova, a priniesol ti Krista... Priznávam, že som sa potešila a volala som do neba: „Pane, prosím ťa, pomôž mu a zachráň ho.“ No odpoveďou na toto moje volanie bolo popoludňajšie stretnutie s tvojou mamou.
Bola ponorená do sĺz a bolesti. No odovzdaná, v nádeji, že tam na druhej strane ti bude dobre. Spýtala som sa jej, ako sa máš. A vieš čo mi povedala? „Odchádza. Už iba spí...“ Tá včerajšia omša bola za teba... Ťahala som Boha za ruku a hovorila som mu o všetkom, čo si pre mňa spravil...
O pokazenom šijacom stroji, ktorý si opravil... , o kamarátstve...., o tom, že si sa ma spýtal, ako sa mám.... jednoducho o tebe. Bola som ako plačúce ženy v Joppe, o ktorých sa píše v Skutkoch apoštoloch. Tie pozerali na ich mŕtvu dobrodinku Tabitu a ukazovali Petrovi sukne a šaty, ktoré im urobila, kým žila.
Chcela som Bohu vysvetliť, že by ti mal dať druhú šancu. Urobiť zázrak, mohol by ťa vyliečiť... a vytrhnúť z pazúrov smrti... No vedela som, že nič také sa asi diať nebude....
V dnešnú noc som akosi nemohla spať. Pozerala som na hviezdy. A myslela som aj na teba. Pýtala som sa, ktorá ti bude patriť a z ktorej mi budeš mávať, ak si ťa Pán povolá.... Priala som si, aby to bol iba sen...
A ráno? Pozrúc von z okna som videla na tvojom dvore biele auto s čiernym nápisom. Prišlo, aby odviezlo tvoje telo... a ja som sa pozerala, ako odchádzaš a v ruke som žmolila ruženec, dúfajúc že ti modlitba pomôže ľahšie prestaviť hodiny časnosti na hodiny večnosti....
Stano,
oddnes si budem pamätať, že ak sa bude svietiť v izbách na prvom poschodí, nebudeš to ty, kto zasa zabudol „zhasnúť“ svetlo. No budem prosiť, aby si nechodil vo tmách ale aby si mal svetlo VEČNÉHO ŽIVOTA.
Vďaka za všetko... Možno si bol pre viacerých iba malým, bezvýznamným svetlom, ale ver, budeš nám chýbať... Tvoj plamienok, bol tvoj... a nenahradí ho žiaden iný....
R.I.P
A na záver: viem, že alkohol je oddávna metla ľudstva, ktorá nemá dovolenku a stále zametá.... ale nenechajme si z nášho života „zamiesť“ všetkých, ktorí už chytili pohárik...
Možno sa im dá pomôcť.... Ak sa o to pokúsime (aspoň modlitbou), uvidíme, že nebudeme musieť riešiť to zlovestné : „Keby...“
Buďme ľudsky zodpovední za seba i za tých, s ktorými sa stretávame. Tak nám k tomu Pán Boh pomáhaj...