Konečne bolo po omši. Vyšli sme von a z úst okolostojacich sa ozývalo: „Konečne. To sa tam nedalo vydržať.“ Ak hádate, že kázeň bola o ničom, tak ste vedľa. Ak si myslíte, že kostole bola zima a všetci sa hrali hru na „cencúle“, tak sa mýlite ešte viac. Nuž a ak chcete vedieť, prečo sa naše staré a niektoré zamračené mamy tešili, že sa končilo slávenie omšových tajomstiev, tak čítajte ďalej.

Všetko sa to začalo dve minúty pred omšou. Do kostola sa odvážila prísť mamina so synom, o ktorom hovoria, že je nevychovaný a že sa jednoducho nedá zvládnuť. 

Názov jeho diagnózy si celkom ľahko zapamätáte: Autizmus. To dieťa, vlastne Dávid, nemá nič spoločné s autami, iba to, že je neposedný a neustále sa potrebuje pohybovať, najmä vtedy, ak je vo veľkom priestore. Jeho vnútorný svet je veľmi bohatý, no brána, ktorú má v srdci, mu nedovolí, aby ho primerane vyjadril navonok. A preto sa stáva, že milá pesnička ho naplní veľkým strachom a zasa brzdenie kolies na rútiacom sa tiráku zasa radostným smiechom.... 

A predsa. Má veľké srdce a niekedy vníma to, na čo sme my už dávno zabudli. 

Občas nám to aj povie. Stačia mu na to jednoduché vety.

Ale vráťme sa k omši. Keď zazvonil zvonček a ľudia začali spievať, Dávid sa pustil do boja a dožadoval sa pohybu. Mamina sa ho do kázne snažila upokojovať a zamestnávala ho všetkým o čom si myslela, že je účinné... No potom rezignovala a dovolila svojmu synovi, aby sa vybral na prechádzku.

Dávid najskôr chodil okolo nej, potom sa prechádzal pokojne po kostole sledujúc ozveny svojich malých krokov. 

Kňaz, ktorý sa pozeral na svoje čoraz viac mračiace sa farské duše a poznal toto dieťa, s pokojom vysvetľoval:  “Mali by sme sa mračiť nad tým, že tu chýbajú naši vnuci a vnučky... a nie nad tým, že deti slávia svätú omšu po svojom. Ježiš predsa hovorí, nechajte maličkých prichádzať ku mne... Učme sa od nich, lebo oni poznajú cestu k Ježišovi... A slávme spolu s nimi....“ Prehodil ešte niekoľko slov o odsudzovaní a povedal. Amen.

Dávida zaujalo, že tento veľký muž, ktorý sa snaží potešovať jeho rodičov a dodávať im silu, zmenil svoje pôsobisko. Prešiel k oltáru a niečo robil s pozlátenou miskou i kalichom. Rozhodol sa, že sa si ho ide obzrieť zblízka. Postavil sa vedľa miništranta a všetko si pozorne všímal. Potom sa zasa vybral na svoju dlhú púť pomedzi kostolné lavice.

Jeho spoluveriaci, ktorí si vraj z detí majú brať príklad, mali čo robiť, aby s „ním slávili omšu“ a nenechali sa vyviesť z miery rýchlym súdom či nadávaním na to, aký je tento „mládenec“ nevychovaný....

Nevedeli, že mamina sa s ním nemôže „odpratať“ do zákristie... Je tam skvelá akustika a s tou si Dávid vie perfektne poradiť. Bolo by tu reálne nebezpečenstvo, že by výskal celú omšu... A konkuroval farárovi.

Asi 99% ľudí potešil kňazov výrok: „Iďte v mene Božom...“ Viacerí sa rýchle prežehnali a poďme ho pred kostol. Téma bola daná: „Nevychovaný fagan a jeho neschopná mama.“

Vybehla som aj ja. Dávid sa práve pokúšal vyliezť na plot, no keď ma zbadal, zamieril ku mne a urobil si zo mňa „os“. Začal okolo mňa krúžiť ako kométa a niečo si šomral. „Ježiš ma schoval do misky. Ježiš ma schoval do misky aj do pohára.“

Bolo mi jasné, že sa musím pousilovať zistiť, čo znamená, keď povie: „Ježiš ma schoval do pohára,“ lebo v prípade, že začnem hovoriť o „voze“ a on o „koze“, bude sklamaný a smutný.... a potom príde výbuch hnevu.

Nemusela som sa dlho trápiť. Dávid ma vzal za ruku a znova ma vtiahol do kostola. Prišli sme ku oltáru a on ukázal na stolík na pravej strane. Ešte stále tam bola obetná miska a kalich, obe pozlátené.

„Tu,“ – vyhlásil radostne a obaja sme podišli bližšie. „Aj ty si v miske!“ kričal, tancoval a tlieskal rukami. Mal pravdu. Moja tvár sa odrážala v pozlátku.

Pán farár, ktorý práve vychádzal zo zákristie sa pri nás zastavil. „Aj teba tu schoval,“ ukázal na neho Dávid. Všetci traja sme sa usmiali.

Spomenula som si na jeho povzbudivé slová: „Slávte omšu s deťmi,“ a nahlas som sa priznala. „Dávid, keby si tu nebol behal, tak mi ani vo sne nepríde na myseľ, že ma Ježiš schováva každú omšu do misky...“ A pán farár sa pridal... „A koho Ježiš schová do misky, toho potom premení pri svätej omši... Už viem o čom budem kázať...“

Smiali sme sa a Dávid, pokojne s nami vyšiel von... 

Škoda, že nemohol ukázať aj ostatným svoj objav... že ich Boh schoval do misky... Ale vlastne nevadí, pán farár im o tom nabudúce povie v kázni....

Ak zajtra pôjdete na omšu, slávte ju – hoci aj s nezbednými deťmi ako je Dávid. 

Ježiš vás s radosťou schová do obetnej misky, ktorá sa o niekoľko minút na slová kňaza stane Eucharistiou...

Prajem vám požehnaný deň...