« Back

Raz budeme za to vďační

Raz budeme za to vďační

Rozhodla som sa ísť s kožou na trh. Tento blog venujem tým, ktorí to v týchto dňoch majú náročné. Dnes som sa s viacerými rozprávala a neviem vám pomôcť. Viem len jedno, sú veci, ktoré musíme zakúsiť na vlastnej koži.

Nechápem, prečo sa to muselo stať akurát mne. Milovala som Ježiša a verila vo všetko čo učí Cirkev. Aj biskupov som rešpektovala, aj... duchovné vedenie som mala, aj... – no, keby ste sa ma v tom čase boli spýtali na niečo z katechizmu, či z Biblie, tak si myslím, že by som vám odpovedala správne. Bola som – vo svojich očiach dokonalá kresťanka.

 

Jedného dňa sa však niečo stalo. Nesmierne to bolelo a dotklo sa to mojej duše. Zakolísalo to vnímaním autority kňazov a všetkým, čo sa týka odpúšťania hriechov. Nebudem o tom písať viac. Je to za mnou. Teraz je však dôležité pomenovať to. Všeobecne to volám: „podraz z radov duchovenstva.“

 

Stop! Nie je čas na súdenie, ani na pohoršovanie sa. Aj kňaz je len človek a z času na čas, ani on nemá tie najlepšie dni. Aj on, rovnako ako ty, alebo ja kráča vo viere. A tak, či sa ti to páči, alebo nie, ten „duchovný“ čo sedí na druhej strane v spovednici „nie je Boh“ – je iba prostredník medzi Bohom a ľuďmi, a preto má právo (a často aj predpoklady) na omyl. Aj on sa spovedá... a ak je niečo v jeho živote dôležité, tak zrejme to, aby mal odvahu žiť ľudskosť a v pokore a v pravde, kráčať po ceste viery.

 

Vrátim sa však k tomu čo sa stalo. Zasiahlo ma to v najhlbšom vnútri. Zvlášť preto, že Boh dal do môjho života novú situáciu, ktorá sa ani trocha nepodobala môjmu predchádzajúcemu štandardu.

Vďaka nazvime to – ľudskej a duchovnej nezrelosti – sa v mojom živote spustila lavína osočovania, ohovárania, nespravodlivého odsudzovania.

Vtedy som po prvý raz pochopila, čo to znamená, keď mi niekto povedal: „Moja bolesť bola taká veľká, že som o nej ani nevládal rozprávať.“

Ani ja som nerozprávala. Nemohla som. Nevedela som sa brániť. Bola som sklamaná, znechutená, jednoducho zničená.

Noci som si poctivo odfňukala a pýtala som sa Boha: „Prečo si práve toto na mňa dopustil?“

Ale odpoveď som nedostala.

Čím viac múdrych duchovných rád prichádzalo, tým väčšia samota a prázdnota.

Nik z mojich priateľov ma nechápal. Ak ste čítali knihu Jób, tak viete, ako rýchlo jeho priatelia našli odpoveď na to, prečo je nešťastný a ubolený na smetisku...

 

Vedela som jedno. To, čo sa deje, nie je trestom za žiaden hriech, ani prekliatie.

Rozhodla som sa (vtedy som to videla ako najlepšie riešenie), že sa uzatvorím do seba.

Dôvera bola niečo, čo som na niekoľko rokov odložila hlboko do svojho srdca.

A vravela som si, že v tom vytrvám – ako sa hovorí:  až do najbližšej smeti.

 

Mnohí obdivovali môj postoj. Navonok sa nič nezmenilo. Iba moja práca a povinnosti.

No moje srdce a vnútorný boj sa podobal vojne.

Neustále som sa vracala k „duchovnému podrazu.“ Moja myseľ prechádzala od otázok: „Ako to mohol urobiť? Ani to nevysvetlí? Tvári sa že nič sa nedeje?“, ku konštatovaniam, že to všetko musím uzatvoriť v sebe a obetovať za obrátenie hriešnikov.

 

Ani tu prosím nesúďte. My ľudia sme takí – občas ľudsky nezrelí. Ani kňazská vysviacka z nikoho nespraví svätca... Stále to bude iba človek s poslaním, ktorý kráča za Ježišom s „iným spôsobom.“

 

Ako to skončilo? Nuž ono to vtedy neskončilo. Rozhodla som sa, že počkám kým tá bolesť prejde. Čakala som rok, dva, tri... a bolesť stále ostávala. Aj rana po nej. Len už som na ňu nemyslela každý deň. Prichádzala mi na myseľ občas....

 

Po troch rokoch som zistila, že hoci ľudia odišli (a niektorých ako som už povedala, som poslala preč aj sama) Boh ostal. Konal v mojom živote, pomáhal mi – a keď bolo najhoršie, poslal mi ľudí, ktorí s kostolom a s cirkvou nemali nič spoločné (teda okrem krstu, ale ani ten by neprijali, keby vtedy neboli bábätká a rozhodli o tom ich rodičia).

 

Už som nemala som pri sebe nikoho, kto by mi povedal: „Toto je Božia vôľa.“ ale mala som pri sebe ľudí, ktorí so mnou prežívali bolesť i radosť. Nechali mi slobodu: „Ak chceš príď... .“

Boli ako Boh. Gavalieri. Aj oni mi dávali slobodu.

 

A môj postoj k Ježišovi?

Dnes s pokojom v duši priznávam, že to bol pre mňa požehnaný čas (aj keď som to požehnanie vôbec nevidela) Čím menej som otvárala srdce pred ľuďmi, tým viac patrilo Ježišovi. Spriatelili sme sa.

V istý deň som si napísala do denníka. „Dnes viem, že nechcem plniť „Božiu vôľu,“ chcem byť s Ježišom. S ním padať a vstávať. Veď iba On pozná cestu k mojim pádom, a aj cestu naspäť k nemu. Iba On je ten, čo rozumie.“

Počas tých rokov ma presvedčil, že dáva viac, ako chcem, či si pomyslím. On si pamätá moje priania z pred desiatich, či dvadsiatich rokov a keď ja už na ne zabúdam, zrazu mi ich splní. Akoby sa pýtal: „Pamätáš si o čo si ma vtedy prosila?“ A tak sa matne rozpomínam na jeho lásku.... a som rada, že si aj moje „ľudské“ hlúposti nesie v hlave. Možno to bude znieť sentimentálne, ale on je najnežnejší v prejavoch lásky – tej obyčajnej, ľudskej. A toto mi nik nevezme.

 

Dnes som zablúdila na sociálne siete. Riešila som rozhovory cez čety... a....

Bolo mi smutno.

Ten chaos a panika. Zmätok a úbohosť. Rozdelenie a zlosť. Medzi kresťanmi.

 

Nie, nesúdim. Len mi tak napadlo: Čo by som asi robila, keby nebola prišla do môjho života tá ťažká rana, ktorá otriasla mojim „kresťanským presvedčením?“

 

Ako poznám samú seba, tak by som stála v rade medzi tými „pravovernými.“ Bedákala by som nad tým, že sú zatvorené kostoly, že Eucharistiu treba brať na jazyk... a nie do ruky... Horlila by som za zákon a nechápavo by som pozerala, na tých na druhej strane. Hovorila by som o nich, že sú „nechápaví a ťarbaví srdcom....“

 

Dnes?

Mám pred očami mojich bratov a sestry.

Zmätených, unavených, pomýlených

stretajúcich pastierov, ktorí v tomto čase nie sú otvorení (a možno nevládzu) pre povzbudenie ovečiek....

 

Vidím v nich seba – pred niekoľkými rokmi to bolo presne to isté (len iné dôvody a okolnosti)

Pozerám na obraz milosrdného Ježiša.

Viem, že som dnes nikoho z nich nepresvedčila, že to, čo ich teraz bolí, sa raz môže (a verím že sa premení) na požehnanie.

Keby som mohla prejdem túto cestu za nich (tento nápad je však mimo)

A tak som tu a prosím Ježiša, aby im v pravom čase otvoril srdce...

Aby im dal milosť prijať ho, ako Gavaliera, ktorý prekračuje každé ľudské očakávanie.

Aby im dal odvahu, prijať rozhodnutie biskupov, aj keď je mi jasné, že zaužívané spôsoby prežívania viery sú rovnako ako zvyk železnou košeľou.

Aby im dal zakúsiť, že poslušnosť voči cirkevnej autorite – biskupovi – sa vždy oplatí a prináša svoje ovocie.

 

Občas sa to stáva.

Boh nám vezme všetko, na čo sme zvyknutí, aby nám dal viac....

Vytrhne nás z našich „cirkevných predstáv.“

Dá nám zakúsiť bezmocnosť, zmätok.

Pošle nám tápajúcich, ktorí vo svojej „pseudosile“ majú odvahu nás potopiť a ponoriť ešte do väčšieho zmätku.

Nerobí to preto, aby nám ublížil. Ale preto, aby nás oslobodil pre seba.

Aby sme v sebe rozpoznali, či ho chceme prijať, ako Boha slobody a lásky, alebo ako Boha pravidiel (prepáčte, ale nepoznám pravidlo, do ktorého by sa vtesnala celá Božia láska).

Ako to rozpoznať?

Nuž po ovocí....

 

Nech vám aj mne v tomto čase, Boh, ktorý prichádza v Eucharistii, naplní srdce pokojom a radosťou. Nech nám dá odvahu rešpektovať rozhodnutie biskupov a kráčať v Pravde, ktorá nepriniesla ovocie hneď pri poslednej večeri -ale až keď Ježiš vstal zmŕtvych. Vydržme a nedajme sa znechutiť reptaním... Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa udalosti predchádzajúcich dní konečne dali načítať v novom svetle.

 

To isté čaká aj nás... Boh nám tým niečo chce povedať. A je len na tebe, či to príjmeš, alebo nie.

A nadovšetko majte lásku (nielen k Bohu – ale aj k bratom a sestrám... a posilňujte slabých)

 

Boh aj v mojom živote „podraz z duchovnej sféry“ dokázal zmeniť na požehnanie. Dnes už to viem a som mu za to vďačná.

Next
Comments
sign-in-to-add-comment
Niekedy je mi ľúto protestantov. Oni zakaždým musia hodnotiť, že či robia Božiu vôľu. My katolíci máme tú výhodu, že, v poslušnosti vlastnému biskupovi a farárovi, nachádzame vôľu Boha. Poslušnosť je istota. Ako píše dominikán Marie-Dominique Molinié v knihe Odvaha mít strach, robí nás pre diabla neviditeľnými. Diabol dokáže napodobniť úplne všetko: zjavenia, dary, mystické zážitky, zbožnosť, pokoru... Nedokáže však byť poslušný. To nevie napodobniť. Prero je mi ľuto protestantov, lebo diabol ich môže oklamať aj citátmi z Biblie. Poslušnosť vlastnému ordinárovi biskupovi, alebo vlastnému farárovi, ktorý sa mi dokonca nepáči, to diabol nedokáže napodobniť.
Posted on 5/9/20 11:59 AM.