Folders
Folder # of Folders # of Documents
Prilohy z wall 0 1
Showing 1 result.
Documents
There are no documents or media files in this folder.
Name Size
There are no documents or media files in this folder.
Showing 0 results.
« Back

Umenie vedieť sa spovedať. Katechizmus 1451.

Umenie vedieť sa spovedať. Katechizmus 1451.

Prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca? Ako si vybrať kňaza, u ktorého sa spovedať? Hriech, ktorý som spáchal, je ťažký? Musím sa obviniť zo všetkých hriechov, ktoré som spáchal? Ako riešiť problém škrupulantstva? Pevné rozhodnutie viac nehrešiť?...

Umenie vedieť sa spovedať.

H. Ch. Chery O.P.

Hlava VI.

 

O pokání.

 

I

 

Na koho sa mám obrátiť, aby som sa vyspovedal?

 

Na kňaza , predovšetkým.. Používam tento všeobecný termín, aby som zdôraznil, ako základná dôležitosť, v praxi sviatosti pokánia, sa nemá pripisovať osobným vlastnostiam človeka, ktorý počúva spoveď, ale skôr na jeho vlastnosti, ako Kristovho služobníka. Nakoľko naša viera je nedostatočná, často sa prehnane viažeme na ľudskú hodnotu spovedníka, ktorá môže byť reálna a objektívna, môže však vychádzať aj z našej sympatie a dôvery.

 

Je nepopierateľné, že treba brať do úvahy aj tento faktor, avšak iba v prípade, že je to z pohľadu, ktorý sa stavia voči sviatosti, povedal by som, okrajovo. Bude mať vplyv na rady, ktoré nám budú dané po obvinení sa z hriechov a pred rozhrešením.

 

Sviatosť však nepozostáva z týchto rád, bez ktorých by sa dokonca úplne, bez akýchkoľvek ťažkostí, zaobišla. Dôležité je mať dočinenia s Kristom, ktorý vlastní odpustenie, s Kristom, ktorý žije a pôsobí v Cirkvi. Každý kňaz, nakoľko od Cirkvi dostal moc platne rozhrešovať, koná v osobe Krista, v mene Krista. On otvára pre našu dušu prameň odpustenia, ktorým je krv Krista Spasiteľa, a umýva ju v tomto prameni.

 

Je teda pomýlený, pre nedostatok viery, postoj tých kajúcnikov, ktorí odkladajú oslobodenie sa od ťažkého hriechu, alebo, dlho odkladajú spoveď, ktorá by ich oslobodila od čoraz silnejšej nevoľnosti (čím by ich očistila od ohnísk nákazy, ktorá sa postupne šíri) iba preto, lebo “ich” spovedník práve v tejto chvíli nieje k dispozícii. Keby pochopili prirodzenosť sviatosti, úplne účinnej vo svojom diele očistenia bez ohľadu na vlastnosti kňaza, ktorý ju vysluhuje; keby pochopili, že spovedník je predovšetkým “Kristov služobník”, teda ucho Krista, ktoré počúva spoveď; múdrosť Krista, ktorá súdi; ústa Krista, ktoré prehlasujú zmazanie hriechu; menej by sa viazali na ľudský rozmer, a neodkladali by tak dlho ich spoveď.

 

Je čas vysvetliť, prečo treba vyznávať svoje hriechy kňazovi, a prečo nestačí spovedať sa priamo Bohu, v skrytosti svojho srdca. To preto, lebo sme údy Cirkvi! Naša vina urazila Boha a skazila nás, ako priestupok voči povinnosti lásky k nášmu Stvoriteľovi a čnostnej láske, ktorú musíme mať k sebe samým, lebo sme Božie deti. Ale, naša vina, uškodila aj Cirkvi, Mystickému Telu. “Každá duša, ktorá sa pozdvihuje, pozdvihuje svet.” Každý kresťan, ktorý padne, prekáža dokonalosti kresťanského spoločenstva. Najskrytejší z hriechov spôsobuje ranu na strome, na ktorom, každý z nás, je konárom. Celý strom trpí; či už vtedy kedy sa od neho úplne odlúčime ťažkým hriechom, alebo sa odlúčime iba čiastočne. Vo svojej životaschopnosti som závislý od Cirkvi, lebo Boh zveril Svoje milosti, určené pre mňa, Cirkvi, Kristovmu Telu! Musím sa teda pozdvihnúť, aby som sa oslobodil od svojej viny. V prvých storočiach, táto zodpovednosť pred Cirkvou sa javila oveľa jasnejšie; obvinenie z hriechov bolo verejné, pred zhromaždeným spoločenstvom. V súčastnosti táto disciplína je osladená, predsa však je pred Cirkvou, pred kňazom, ktorý ma počúva, obviňujem seba, a od Cirkvi dostávam zmierenie cez službu kňaza, ktorý ma rozhrešuje.

 

Takže, spovedáme sa kňazovi, lebo je kňaz. To nám nebráni vybrať si ho ľudsky schopného nás pochopiť a poradiť nám. Nemáme tu v úmysle písať, nieje to cieľom tohto článku, o tom, čo sa nazýva (možno nesprávne) “duchovné vedenie”. Aj keď zostávame na úrovni spovede, je určite lepšie, kvôli napredovaniu duše, obracať sa zvyčajne na toho istého spovedníka. V krátkom čase (v prípade ak sa dodržujú, v spôsobe obviňovania sa z hriechov, rady, ktoré nižšie uvedieme) on pochopí, s kým má dočinenia. Spozná naše aktuálne náchylnosti a slabosti. Aj keď máme málo hriechov na vyznanie, on bude vedieť, na ktorý bod má naliehať vo svojich povzbudeniach. Pomaličky sa mu ukážu ťažkosti, v ktorých sa lopotíme, naša osobitná situácia, a preto nebude riskovať, ako by sa stalo niekomu, kto nás nepozná, zraniť nás neprimeranou poznámkou. V ťažkej chvíli nášho života, môže nás včas zastaviť na začiatku naklonenej šmykľavej plochy. A v každej chvíli nám dokáže poradiť vhodné rozhodnutia, vytrhnúť nás zo strnulosti, kedy niesme dostatočne obozretní.

 

Ako si ho zvoliť? Predovšetkým spovedník musí byť rozumný a s pevným úsudkom. Samozrejme svätý, ak je to možné, predsa však, rozvážny a bystrý kňaz, je vhodnejší než iný, s horlivejším životom, ale s úsudkom, ktorý je menej rozvážny. Netreba zabúdať, že sa jedná o radcu, a nakoľko platí múdrosť radcu, takú má cenu jeho rada. Jedná sa však aj o vodcu, a musíme dúfať, že bude voči nám náročný: spovedník dobrák, ktorý by sa uspokojil s tým, že nás bude chlácholiť hojivými rečami, a rozlúčil by sa s nami rozhrešením a všeobecným povzbudením, riskoval by, že nás nechá hnisať v našom hriechu, alebo v našich ťažkých nedokonalostiach. Preto je nevyhnutné, podľa potreby, provokovať ho k tejto dobronosnej náročnosti a pokorne prijímať svoje pozvania k snahe. Tu pripomíname, že prvou podmienkou, ktorú my musíme splniť, aby sme mali zo spovede úžitok, je, že sa spovedníkovi musíme zdôveriť. Ak sa nedokážeme slobodne sa zdôveriť, ani najlepší spovedník v meste nám nebude môcť pomôcť! Vyberme si ho, teda tak, aby sme sa necítili byť zablokovaní, keď sme v jeho prítomnosti, tak, aby sme ho radi považovali za chápavého otca, schopného vnímať náš prípad a zaujímať sa oň, otvoreného voči bežnej životnej realite, presvedčeného o svojich diagnózach, a s neochvejnou dobrotou vo svojich radách.

 

Ak takého spovedníka nenájdeme, akokoľvek, nemusíme byť z toho zúfalí; choďme za akýmkoľvek kňazom: on vlastní milosť stavu a Duch Svätý si ním rovnako poslúži pre naše najlepšie dobro, stačí ho len počúvať.

 

Keď sa nám takého spovedníka podarí nájsť, len tak ľahko ho nemeňme! Vždy nám zostane úplna sloboda pre alternatívnu voľbu, nenechajme sa znechutiť z niektorých dojmov, a už vôbec nie kvôli jeho požiadavkám, či už urážkam, ktoré utŕži naša sebaláska; vytrvajme pri ňom, až kým nebudeme mať jasný dôkaz, že napriek úprimnej a vytrvalej snahe z našej strany, nenapredujeme v jeho škole.

 

II

 

Prišli sme k spovednici, aby sme začali naše spytovanie svedomia.

 

Aké hriechy treba vyznať?

 

Je normálne klásť si túto otázku, pretože nieje možné vyznať všetky svoje hriechy. “Spravodlivý padne sedemkrát denne.” Hovorí Písmo. Mne, čo niesom spravodlivý, koľko hriechov unikne každý deň? Byť úplní, vyznať všetky hriechy, čo najpresnejšie, je neuskutočniteľným snom a úplne zbytočným.

 

Treba si vybrať. Ale čo treba vybrať?

 

Samozrejme, predovšetkým, všetky ťažké hriechy. Svojvoľne odmietnuť vyznať ťažký hriech, aj keby sme vyznali ostané rovnako ťažké, robí spoveď neplatnou a svätokrážnou. Ako sa môžme vrátiť do Božej milosti bez toho, žeby sme zapreli, a teda vyznali, skutok, ktorým sme sa odvrátili od Boha, nášho posledného cieľa, a vedome by sme mu povedali, že nám bolo úplne jedno, keď sme ho neposlúchli v ťažkej veci len preto, aby sme uspokojili jednu z našich neusporiadaných túžob? Nemožno byť zároveň v priateľstve a v nepriateľstvo s Bohom!

 

Pre niektorých problém je v tom, vedieť rozlíšiť, kedy sa spácha ťažký hriech. Teoreticky, všetci to vedia: v ťažkej veci, plné vedomie, úplný súhlas.

 

Prakticky často sa pýtame: “Jednalo sa o ťažkú vec?” a ešte častejšie “skutočne som dal súhlas?”

 

Ohľadom prvej otázky sa dá ľahko informovať u svojho spovedníka. K druhej, riešením je v skutočnosti položiť si ju “vo svedomí” úprimne: práve fakt, že chýba úplná istota dokazuje, že tu nebol plný súhlas. To znamená, že sa netreba obviniť z tohto “pochybného” hriechu, alebo, lepšie povedané, “pochybne spáchaného”? Určite nie! Oprávnene sa môže uviesť pochybnosť, ako dôvod k tomu, že môžme pristúpiť k sviatosti Eucharistie; dokonca neexistuje ani povinnosť obviniť sa z tohto hriechu v spovedi; avšak, ak chceme napredovať v duchovnom živote, bolo by chybou schovávať sa za to, že niesme povinní a nechať svoje svedomie v neistote.

 

V skutočnosti je tu veľmi jednoduché pravidlo. Nikto od nás nežiada, aby sme povedali “spáchal som ťažký hriech”, ale “spáchal som takýto hriech, urobil som tento skutok”, a, ak je to potrebné, môžme dodať: “niesom si istý, že či som dal plný súhlas”, takto bude všetko v poriadku. Budeme mať vždy čas odpovedať, podľa nášho svedomia, ak by sa nás spovedník spýtal: “myslíš si, že si spáchal ťažký hriech, tým, že si takto konal?”

 

Čo povedať ohľadom vety, pre mnohých tak drahej, ktorí ju hovoria veľmi často takmer automaticky:” Obviňujem sa z toho v miere, v akej ma Boh uznáva vinným.” ? Použiteľnej, podľa práva, vtedy, keď pochybujem o povahe vlastnej viny; jej používanie sa mi zdá byť príliš povrchné a pokrytecké v prípadoch kedy veľmi dobre vieme, ako sa máme zachovať.

 

Povedal by som určitým dušiam, že netreba vidieť ťažké hriechy všade... Nepácha sa hriech, ktorý sám o sebe zasluhuje večné odlúčenie od Boha a pekelné muky, bez toho, že by sme o tom mali jasné povedomie. Ak je nevyhnutné formovať takéto povedomie, treba sa obrátiť na svojho spovedník a striktne sa držať jeho indikácií. Takáto formácia svedomia by mala byť uskutočnená v mladom veku. Je šokujúce, počuť v ich spovediach, sklon mnohých detí považovať za ťažké viny tie, ktoré sú v skutočnosti maličkými hriechmi... V tomto prípade (povedané en passant) tu máme priamu zodpovednosť vychovávateľov, ktorí nevedia prispôsobiť ich napomínania k skutočnej hodnote (morálnej) detských vín. V každom prípade, formácia svedomia dieťaťa mala by byť predmetom pozorného a individuálneho skúmania zo strany rodičov a bežných spovedníkov, pretože je taktiež nebezpečné dovoliť, aby deti verili, že sa jedná o ťažké hriechy, kde sa v skutočnosti jedná o ľahké, ako aj dovoliť im s ľahkosťou spáchať skutky, ktoré sú vážne trestuhodné. Škrupulantské a úzkostlivé svedomie v rannom veku pripraví dospelého slabocha, uzavretého do seba, bez mužnosti, a ako reakciu, adolescenta, ktorý sa náhle “oslobodí” od neznesiteľného obmedzovania.

 

Smrteľné či nie, bude dobré zvyknúť si obviniť sa najprv, predovšetkým, na prvom mieste, z hriechov, ktoré nás viac tažia na svedomí, než ich zaradiť, takmer náhodou do dlhého zoznamu hriechov, ktoré niesú dôležité... Takýmto spôsobom sa oslobodíme, istým úderom, od hriechov, ktoré by sme riskovali, z hlúpeho strachu, napokon zatajiť.

 

Avšak predovšetkým by som chcel naliehať na spytovanie a obvinenie sa z ľahkých hriechov. A práve v tomto bode, väčšina “zvykových kajúcnikov” najviac chybia.

 

Aká je lamentácia, ktorú často počuť z úst tých, ktorí sa často spovedajú? “Spoveď ma nudí, lebo v spovedi hovorím stále to isté...” Alebo táto, voči spovedníkovi: “Nič mi nehovorí...” Myslí tým: nič mimoriadne, nič, čo by ma donútilo sa vzchopiť.

 

Teda, príčina týchto dvoch nedostatkov, ktoré robia spoveď psychologicky nepríjemnou, je stále tá istá: nevieme sa obviňovať. Skutočne, ako sa obviňuje väčšina kajúcnikov?

 

Niektorí (aj keď sa jedná o menšinu) zabúdajú, že hriech nieje stav, ale skutok, a predkladajú (alebo si myslia), že predkladajú farbu ich duše hovoriac: “Som klamár, som hnevlivý, som netrpezlivý atď....” Tento spôsob vyjadrovania sa je nevhodný, lebo predstavuje tendenciu našej duše, zatiaľ čo spoveď nieje výstavou “našich sklonov, ale predstavenie konkrétnych skutkov, ktoré nepochybne sú výsledkom našich sklonov, avšak sa od nich líšia tak, ako sa ovocie odlišuje od stromu. Spokojne možno mať sklon ku klamstvu (byť klamári) a v skutočnosti nepovedať žiadne klamstvo, za posledné dva týždne čo uplynuli od poslednej spovede. Ak by sme ich náhodou povedali, treba povedať “klamal som” a nie “som klamár”.

 

Napokon väčšina hovorí:”Klamal som, bol som neláskavý, bol som lenivý, bol som márnomyseľný atď.” Jedná sa o správnejšiu formulu, avšak takéto obvinenie neprináša väčší, lepší úžitok pre dušu, a ani z hľadiska užitočnosti preto, aby sme dostali lepšie rady od svojho spovedníka. Prečo?

 

 

Pretože je bez farby, a nevyžadovala od nás žiadnu osobitnú úvahu, ani žiadnu snahu o rozlišovanie situácie. Neposkytne spovedníkovi žiadne "osobitné znamenie", ktoré by mu umožnilo vidieť, v čom sa naša duša odlišuje od tej, ktorú hodnotil, a, ktorej radil, pred pár minútami. Z desiatich kajúcnikov, ktorí nasledujú jeden za druhým, aspoň deväť z nich, by mohlo predložiť ten istý zoznam hriechov; a v skutočnosti, bohužiaľ, ho aj predložia... Prečo teda (jedine, že by nás dobre poznal) očakávať, žeby náš spovedník nam dal rady, ktoré my, nie niekto iný, potrebujeme? Naša osobitná situácia mu nebola predložená cez naše obvinenia sa z hriechov, v ktorom mu neponúka žiadne užitočné znamenie. Musel by byť zázračne psychológ, a musel by mať dar intuície, aby uhádol, cez rýchle vymenovanie štandardných hriechov, a cez mriežku spovednice, cez ktorú ani nevidí našu tvár, slová, ktoré nám má povedať, aby nás zasiahol a povzbudil nás k tej snahe, ktorú mamé podniknúť my sami.

 

Nemožno od každého spovedníka očakávať, že sa bude chovať, ako Arský farár! Zvyčajne, nám vráti to, čo sme mu dali.

 

Keď sa však kajúcnik odhodlá, tak, ako to príde, k vymenúvaniu hriechov, čím sa snaží byť, podľa možnosti, čo najkompletnejší, spomenie takmer všetky všedné hriechy, ktoré je možné spáchať, (a ktoré skutočne, teda určite spáchal) a to takým spôsobom, že takéto vypočítavanie, vykonané čo najrýchlejšie, trvá niekoľko minút; takže spovedník je úplne zasypaný hriechmi: Čo je v takomto počínaní zvláštne? pýta sa zbytočne? A, keďže tam nič nenachádza, uspokojí sa so všeobecným povzbudením, ktoré však nieje príliš užitocné.

 

Kto je na vine? Ako sa teda máme obviňovať z hriechov? Pripomíname, predovšetkým, že všedný hriech je voliteľným predmetom spovede a neexistuje povinnosť sa z neho vyznať. Dobre urobená ľútosť, pravý skutok lásky k Bohu, utiekanie sa s vierou a pokorou k akejkoľvek svätenine, sú dostatočnými prostriedkami na získanie odpustenia. Spoveď, v ktorej sú vyznané iba všedné hriechy, nieje teda nevyhnutným krokom k spáse, ale prostriedkom na posvätenie. Jedná sa o utiekanie sa k sviatosti, teda k očisťujúcej krvi Ježiša, cez ktorú sme uzdravení a posilnení; na druhom mieste sa jedná, taktiež, o cvičenie sa v pokore na zaklade poznania seba a vyznania toho, čo bráni duchovnému rastu. Sme teda slobodní vybrať si zo všedných hriechov, ktoré sme spáchali, tie, ktoré chceme vyznať. Znamená to, že si máme vybrať tie anonymnejšie a zabudnúť na tie, za ktoré sa hanbíme?

 

Nie! Musime urobiť presný opak!

 

Dobre vykonané spytovanie svedomia nechá vyniknúť z masy každodenných hriechov tie, ktoré tým, že ich páchame často, a pre ich zlobu, sú nebezpečnejšie pre životaschopnosť našej duše. Fyziognómia mojej hriešnej duše sa líši od fyziognómie iných duší tak, ako moja tvár sa nepodobá inej tvári; v konečnom dôsledku, my páchame, viac menej, stále tie isté hriechy tak, ako my všetci máme nos, ústa, uši...; avšak moja tvár hriešnika je zložená: z dôležitosti, akú ja pripisujem určitej vine; z miesta, aké ona zaberá v mojom duchovnom živote; z príbuzenstva s inými vinami tej istej rodiny.

 

To je to, čo múdro podčiarkne spytovanie svedomia. Je zbytočné nakopiť množstvo hriechov: päť, alebo šesť, dobre zvolených, bude stačiť nato, aby sme sa videli a ukázali sa takí, akí sme pred zrakom Boha. Avšak tieto hriechy (a táto poznámka je, bez pochýb, najpraktickejšia zo všetkých), musíme ich nechať vyniknúť s ich vlastnou farbou, ktorú sme im my dali. "Klamal som..." to nič neznamená... Omnis homo mendax, je napísané v Žalme; každý človek klame. Ako som klamal? Komu? Za akých okolností? Prečo? "Klamal som mojej chorej kamarátke, ktorá čakala na moju návštevu, lebo sa mi nechcelo ísť ju navštíviť".: kto by tu nevidel, že sa jedná o klamstvo, ktoré má osobitnú kvalitu? "Klamal som u holiča tým, že som si pripisoval známosti, ktoré nemám; klamal som môjmu šéfovi, aby som dostal dovolenku, na ktorú som nemal právo; oklamal som zákazníka ohľadom kvality práce, ktorú som vykonal, aby som si ju mohol nechať drahšie zaplatiť...": mnohé druhy klamstva, o ktorých obvinenie sa slovami "klamal som", by mi nič neprezradilo.

 

"Nedostatok lásky", je najčastejším hriechom: Prečo použiť toto bezfarebné vyjadrenie? Povedzme radšej: "Povedal som urážlivé slová niekomu, koho nemám rád, s úmyslom, aby som ho zranil", alebo "prejavil som pohrdanie voči kamarátovi, ktorý nieje príliš inteligentný"; alebo "odmietol som poskytnúť pomoc, ktorú som mohol poskytnúť kamarátovi, ktorý ju potreboval"; alebo "posmieval som sa telesne postihnutému…".

 

Existuje sto spôsobov, ako byť samoľúby. Ktorý je ten náš? Venovať príliš veľa času na toaletu? Pozerať sa často do zrkadla? Vystavovať sa na verejnosti v snahe pritianuť na seba pozornosť vďaka svojej výrečnosti?…

 

A, ako sa javí naša lenivosť? Tým, že zostávame v posteli keď je čas vstať? V nedôslednosti v práci, ktorú vykonávame povrchne, alebo ju nechávame v polovici nedokončenú? S postojom nevôle a s prehnanou láskou k pohodliu kresla?

 

Týchto zopár príkladov (ľahko by sme mohli pridať ďalšie) nám pomáha pochopiť zmysel povzbudenia k tomu, aby sme sa obviňovali z konkrétnych skutkov, aby sme vysvetlili okolnosti, v ktorých sme ich spáchali, aby sme hľadali vhodné slová, aby sme vyjadrili našu vinu takú, ako sa javí v skutočnosti, nakoľko sa jedná o našu vinu a nie o vinu ktovie koho. Toto všetko nám bude na úžitok. Predovšetkým, lebo nás prinúti vidieť seba takých, akí sme; taktiež, lebo bude príležitosťou spásonosného poníženia (je pokorujúcejšie povedať: “Trávila som každý deň pol hodinu líčením sa pred zrkadlom.” Než povedať: “Bola som samoľúba”...); lebo napokon, vďaka týmto presným údajom, náš spovedník bude môcť vidieť stav našej duše a vyťažiť z toho poznania primerané rady pre nás.

 

To nieje pozvanie na klebety. Porozprávať o sebe čo najpresnejšie neznamená “rozprávať príbehy”. Spoveď nemá byť ponorená do prúdu rozprávania príbehov, vysvetľovania, odbočovania , v ktorom kajúcnik stratí z obzoru skutočnosť, že sa spovedá a spovedník už nedokáže rozoznať z čoho sa obviňuje, ako z hriechu. Často táto, takzvaná spoveď sa premení na apológiu či na reč, veľakrát s ocenením blížnych, a niekedy so sťažovaním sa pre krízu hodnôt...

 

Je pochopiteľné mať potrebu zabiť sa ťarchy zo srdca, ktoré je príliš zaťažené a dostať nejakú útechu, alebo túžiť po objasnení ohľadom toho, ako sa máme chovať: je to opodstatnené. Treba však jasne držať oddelené dva druhý diskusie: robme najprv naše samotné vyznanie hriechov; striktne sa však držme vyznania vín; nikto nám potom nebude brániť v tom, aby sme informovali spovedníka o tom, že mu chceme povedať ešte niečo iné.

 

 

 

III

 

Takýmto spôsobom nebudeme riskovať, že by sme zabudli, ako sme viackrát príležitostne pripomenuli, že vo sviatosti pokánia primát hodnoty nepatrí povzbudeniu kňaza, ale očisteniu cez Kristovu krv. Očistenie obsiahnuté vďaka ľútosti. Z tejto pravdy vyplýva dôsledok ohľadom spôsobu, akým sa majú niesť vlastné viny na súd pokánia, a teda, že sa nejedná o vymenovanie vlastných hriechov, ale o ich vyznanie.

 

Napriek tomu, spovedníci sú denne zarazení z ľahostajnosti, aspoň zdanlivej, s akou mnohí kajúcnici hovoria svoje hriechy. Vypočítavajú, ako keby zostavovali zoznam, ktorý, keď je dobre zostavený, ako keby splnil všetko to, čo Cirkev od nich požaduje: nezostáva nič iné než dostať rozhrešenie a ísť preč, oslobodení. Formalita je splnená!

 

V skutočnosti, vôbec nie! Nič nieje “formalita” v oblasti náboženských skutkov: ani ohľadom Omše, v ktorej sa nejedná o “splnenie povinnosti”, ale, na ktorej sa treba zúčastniť, ani ohľadom spovede, ktorá je predovšetkým odvolaním, odmietnutím zla, ktoré sme spáchali za účelom obsiahnuť odpustenie. Záležitosť lásky, záležitosť srdca (teda vôle). Práve

 

sme uznali, že sme spáchali zlo, že sme zanedbali našu povinnosť lásky k Bohu, odmietli sme splniť jednu, či druhú jeho vôľu (vôľu, aby sme boli poctiví, alebo spravodliví, či čistí, alebo láskaví atď.) To sa má preniesť na spôsob, akým vyznávame svoje hriechy. Confiteor..., hovorí formula, ktorú sa odporúča recitovať pred obvinením sa: “ja vyznávam”, uznávam, obviňujem sa: je to moja vina, som vinný, bijem sa po hrudi. Naše obvinenie sa musí byť v súlade s touto formulou. Nejedná sa o konštatovanie, že sme boli zlí a o informovanie kňaza o tejto konštatácii, ale vyjadrenie ľútosti,  z  toho, že sme boli zlí. 

 

Bude teda užitočné (a bude to ľahké tým, že vyznávame malý počet hriechov) zopakovať, ohľadom každej viny: “Ja sa obviňujem z...” To zabráni, stačí, že sa to robí srdcom, upadnúť do ľahostajnej vyprahlosti tých, ktorí sa uspokoja skôr s vyrozprávaním svojich hriechov, než s ich vyznaním.

 

Je vhodné vyznať hriechy z minulosti, ktoré už boli odpustené v predošlých spovediach?

 

Nakoľko cvičenie sa v pokore, tak to môže to byť užitočné iba v tom prípade, kedy uznať sa vinným za starý hriech, ktorý nám už bol raz odpustený, v sebe neskrýva žiadne trápenie sa pre svedomie. Avšak nielen ako cvičenie sa v pokore, ale aj preto, lebo sviatosť takto prinesie svoju milosť očistenia osobitným spôsobom na ohnisko infekcie, z ktorého kedysi vyšľahol daný hriech, ktorý možno ešte nebol celkom umytý. Za tých istých podmienok, môže byť užitočné, v niektorých vážnych životných situáciách, (pred sobášom, pred vstupom do rehole, počas duchovnej obnovy, atď.) urobiť si “generálnu spoveď” za posledný rok, alebo za dlhšie obdobie. Ale pod podmienkou, že sa to nerobí lebo sa tak zvykne robiť, ale preto, lebo k tomu cítim potrebu, cítim sa byť tlačený vnútornou potrebou, nie zdôvodnením: “treba to urobiť”. (Táto poznámka sa osobitne vzťahuje na spovede vykonané počas duchovných obnov).

 

 

Sú však ľudia, ktorí sa musia pri spovedi vyhýbať, akémukoľvek návratu k svojej minulosti: sú to škrupulanti. Škrupulanti patria medzi chorých ľudí, a ich choroba spočíva práve v nespokojnosti, ktorá im bráni hodnotiť, že či urobili, alebo neurobili, že či urobili dobre, alebo zle, určité, či iné dielo. Oni by si chceli “byť istí”, a čím viac hľadajú túto istotu, tá im tým viac uniká. V spovednici, chcú si byť istí, že povedali úplne všetko, alebo, že vykonali tú pravú ľútosť; keďže však niesú si tým istí, opakujú sa donekonečna. Jedná sa o vyčerpávajúce hľadanie, ktoré v snahe o uzdravenie zhoršuje ich chorobu. Zostáva im jediný prostriedok na uzdravenie: byť poslúšní, bez diskusie, spovedníkovi, ktorý im príkaže: úplne zavrieť oči pred akoukoľvek minulosťou, blízkou či vzdialenou.

 

IV

 

Istý druh nepokoja, ktorá spolu so škrupulantmi, trápi aj úprimných kajúcnikov, je sústredený  v kvalite ľútosti a zvyčajne sa vyjadruje takýmto spôsobom: “Načo je dobré vyznať daný hriech, keď viem, že ho neľutujem úplne, a viem, že doň opäť padnem?” Sme pri téme pevného predsavzatia.

 

Starostlivo rozlišujeme medzi “predpovedať, že opäť padnem” a “chcem opäť padnúť”.

 

Bez pochýb, kajucnik, ktorý chce opäť padnúť, ktorý je rozhodnutý, pri najbližšej príležitosti, obnoviť svoju vinu, nieje “kajúcnik”, nakoľko nemá žiadnu ľútosť. Robí si ilúzie o účinnosti rozhrešenia, zneužíva sviatosť, ktorá nemôže zmazať hriech bez toho, žeby bol odmietnutý svojim autorom.

 

Avšak toto nie je, vďaka Bohu, bežná situácia! Väčšina z nich má jednoducho ostrý zmysel vlastnej slabosti, ktorý je potvrdzovaný nešťastnou skúsenosťou opakovaných pádov, preto sú presvedčení o tom, že ich dobrý úmysel, keď sa opäť ocitne v skúške, nebude účinný v budúcnosti tak, ako nebol účinný v minulosti. A tak si o sebe myslia, že nemajú ľútosť... To je však chyba! V podstate oni nazývajú “zlom” to zlo, ktoré spáchali, boli by radi, keby ho vôbec nespáchali a chceli by byť schopní nikdy viac ho nespáchať.

 

Ale, práve tento postoj sa nazýva ľútosť! Boh, od nás nežiada nato, aby nám odpustil, žeby sme si boli istí, že opäť nepadneme (podobná istota by bola veľmi podobná domýšľavému sebavedomiu). On od nás žiada snahu urobiť, nakoľko je v našich silách, s podporou Jeho milosti, ktorú nám prisľúbil, aby sme sa opäť vyhli hriechu. Ak máme takéto predsavzatie, nemusíme sa obávať hriechu pokrytectva či neúprimnosti. Naše čierne predpovede ho nemenia a sú založené na pokarhaniahodnej nedôvere v milosť sviatosti. Sviatosť Pokánia je nástrojom rastu, ani nie tak vďaka psychológickému úsiliu, ktoré od nás vyžaduje, ako skôr tým, že aplikuje našej chorej duši obetnú a zasluhujúcu krv Ježiša Krista, ktorá je svojim liekom. Ježiš nám nedáva iba odpustenie, ktoré získal na náš úžitok pre Svoje Bolestné Utrpenie, ale On nám dáva milosti očistenia a sily pre nové boje, ktoré nás čakajú, a práve viazané na hriechy, ktoré sme predniesli na rozhrešenie. Musíme však mať dôveru v tieto milosti, a nie v pochybné schopnosti odporu našej dobrej vôle. Neznepokojujme sa teda pre “zajtrajšok”. Zajtrajšia milosť bude stačiť pre zajtrajšok, len nech sa zachová dôvera a nech zotrváme v modlitbe. Dnes máme milosť dneška, milosť ľútosti. Chcieť si predstavovať pokušenie zajtrajška, znamená, zobrať si na seba bremeno, pre ktoré nedostaneme žiadnu pomoc: nežasnime teda, keď nám pripadá byť príliš ťažké, a, že nás už teraz príliš ťaží.

 

Akokoľvek, nemáme tu v úmysle vás nabádať k nedbanlivosti. Ľútosť, musí byť doplnená pevným rozhodnutím, ktorého uskutočnenie bude zverené Božej pomoci, avšak podporené vôľou.

 

Aby bolo účinné, pevné rozhodnutie, musí byť presné a zamerané na konkrétny hriech, ktorému sa chceme vyhnúť; nie je zamerané na skupinu hriechov, ktoré sme vyznali; ani, a to je pravidlo, na početné hriechy. Najlepšie by bolo, snažiť sa na základe skúsenosti z minulosti predvídať okolnosti, ktoré by nás mohli viesť k pádu, a “príležitosti”, v ktorých by sme riskovali byť strhnutí k opätovnému pádu. Mali by sme koncentrovať naše pevné rozhodnutie na tieto príležitosti, ktorým sa musíme vyhnúť. Keď konštatujeme, že stretávanie určitých ľudí nás vedie k ohováraniu, keď určité čítanie nás vedie k hriechu nečistoty, keď jeden otvorený šuflík spomienok z minulosti v nás prebúdza nedostatočne zaspané nevraživosti, keď určité témy rozhovorov provokujú našu hnevlivosť: pevné rozhodnutie by malo spočívať v utekaní pred spoločenstvom takýchto ľudí, v zakáze takýchto čítaní, v tom, že ten šuflík spomienok z minulosti necháme zavretý, vo vyhýbaní sa takejto téme počas rozhovorov. Konať takýmto spôsobom, znamená, ukotviť sa v tom, čím sme, teda: schopní padnúť tam, kde by silný obstál; nejedná sa o pokúšanie Boha tým, že sa domýšľavo vystavujete pokušeniu, ale treba byť so svojou ľútosťou logickí.

 

Aby sme ho dokázali lepšie dodržať, bolo by vhodné z času na čas, zveriť, po vyznaní hriechov, naše pevné rozhodnutie kňazovi.

 

Vykonávaná takýmto spôsobom, spoveď už nebude viac, ako sa často stáva, tým dotieravým opakovaním štandardných hriechov, ktorá ju mení na ťažkú a nevďačnú povinnosť. Stane sa jedným z najmocnejších prostriedkov posvätenia, ktoré nám Kristova Cirkev dáva k dispozícii. Predstupujúc pred súd pokánia, budeme si vedomí toho, že predstupujeme pred Krista na kríži, ktorý drží, vo svojich ukrižovaných rukách, odpustenie, ktoré obsiahol na náš úžitok; krv, ktorou nás chce umyť. Vedomí si našej biedy, s pohľadom jasne upretým na naše každodenné slabosti, dôverujúc v Jeho milosrdenstvo, po tom, čo sme ho úpenlivo  prosili, aby sme opovrhli našim hriechom, prejdeme prahom spovednice s pokorným postojom márnotratného syna: “Otče, zhrešil som proti Nebu a proti Tebe, niesom hoden volať sa tvojim synom!”

 

Takto sa budeme môcť vzdialiť zo spovednice s novou silou, založenou na oslobodzujúcej istote: “Choď v pokoji, syn môj, tvoja viera ťa zachránila!”

 

(Zdroj: http://www.preghiereagesuemaria.it/libri/l'arte%20di%20confessarsi.htm; z talianského jazyka preložil D. R.)

Comments
sign-in-to-add-comment
http://www.incamminoconmaria.it/2019/01/05/posolstvo-pre-ludstvo-dane-pannou-mar­iou-lellovi-05-01-19/?lang=sk
Posted on 1/22/19 1:09 PM.
Aj ja som bol škrupulant. Veľmi dlho som mal úzkostlivé svedomie. Ale Dobrý Pán Boh mi dal riešenie: Pri spytovaní svedomia sa treba svedomia pýtať:,,Môžem tento hriech vyznať ako ťažký hriech?" Svedomie nebude trvať na vyznaní tohto hriechu ako ťažkého, ak hriech nebol ťažký. Svedomie nebude súhlasiť s klamstvom! Ak nemám ťažký hriech, a vyznávam ho ako ťažký, tak to by bolo klamstvo- Síce nedobrovoľné, ale klamstvo. A s tým svedomie nesúhlasí. Toto riešenie mi vždy pomohlo. A som kľudnejší...
Posted on 1/23/19 7:13 PM.
Už mám viac než štyridsať rokov a ešte som sa nestretol s tak jasným a užitočným vysvetlením sviatosti zmierenia, ako je v tomto článku, ktorý som preložil z taliančiny. Na internetovej stránke, kde bol zverejnený, je vysvetlenie, že autor prekladu do taliančiny ho našiel medzi knihami vo svojej cele, keď bol na návšteve u mníchov vo Francúzsku. Veľmi užitočné sú rady ohľadom pevného rozhodnutia viac nehrešiť. Ako nás učili na katechizme, pevné rozhodnutie viac nehrešiť je nevyhnutnou podmienkou pre platnosť tejto sviatosti. Je nevyhnutné pozorne si prečítať celý článok. Podľa možnosti viackrát. Témy, ktoré sú v ňom prítomne, sú všetky dôležité. Preto som všetky štyri kapitoly uviedol v jednom príspevku. Komu sa nechce čítať celý článok, pravdepodobne sa mu nechce ani dobre vyspovedať a zmeniť svoj život. V takomto prípade musíme počkať, kým sa pevne nerozhodne byť verný svojim krstným sľubom: odmietnuť ponuky diabla a rozhodnúť sa pre Krista. Kristus, svojou krvou, obsiahol pre každého z nás úplné uzdravenie (Sk 3, 16).
Posted on 1/30/19 11:58 AM.