Blogs

« Back

Spomienky študentov na vzácneho kňaza Ladislava Vrábla

Spomienky študentov na vzácneho kňaza Ladislava Vrábla

Z vďačnosti za duchovné vedenie počas študentských rokov výnimočným kňazom Ladislavom Vráblom by som rád všetkým priblížil túto vzácnu osobnosť skrz svoje spomienky a ponúkol tu aj priestor na spomínanie všetkých tých, ktorí ho ako študenti spoznali a ovplyvnil ich život.

Aj takýmto skromným spôsobom sa mu chcem poďakovať za všetky riziká, ktoré s nami za čias socializmu podstupoval. Ďakujeme mu za nebojácne otvorenie priestorov fary na stretávanie a naše aktivity i otvorenie jeho srdca pre mladých v zložitých rokoch, keď vládla KSČ a ŠtB.

Ja môžem ohraničiť moju skúsenosť s ním len na roky 1987 až 1991. Potom to už boli len príležitostné stretnutia. Ale aj za tieto krátke roky ma výrazne ovplyvnil. Keďže za socializmu v mojom rodnom meste bola obmedzená možnosť náboženského vzdelávania mimo kostola, veľmi dobre mi padlo, keď som sa mohol pridať k iným študentom, ktorí chceli duchovne rásť aj počas štúdia na VŠ. Lacko Vrábel mal pre nás otvorenú faru v piatok i sviatok. My sme to aj veľa využívali. Mnohí sme nechodili domov ani cez víkendy, lebo nám bolo dobre spolu. U Františkánov to však neboli len sv. omše, adorácie, či stretká s rozoberaním duchovných záležitostí, ale aj práca pre druhých. Tam som sa naučil všímať si aj osamelých starých a chudobných ľudí, a pomáhať im podľa ich potreby. Spoznal som veľkého spisovateľa, filozofa i hudobníka Pavla Straussa, navštívili sme detské domovy, dokonca neskôr som bol s ním aj vo väzení v Ilave ako miništrant pri omši pre väzňov. Lacko mal veľa dobrých vodcovských nápadov. Vo mne nadlho zarezonovali niektoré jeho  myšlienky:

„Keď si aktivitu vymyslel, tak ju aj zrealizuj.

Máme dve uši a jedny ústa. Treba viac počúvať, až potom hovoriť.“

Dvíhal nám latku náročnosti k sebe, to dvíhalo kvalitu nášho spoločenstva. Vytvorili sme spoločenstvo študentov pochádzajúcich z celého Slovenska naprieč mnohými rokmi. Lacko nás vedel navzájom pospájať a pomáhať si v tých ťažkých časoch. Po revolúcii sme pod jeho vedením aktívne rozbehli prácu medzi študentami. Organizovali sme kresťanské plesy, turisticko-duchovné akcie pre mladých, náboženské pobožnosti, akcie spevokolu, navštevovali púte, zabezpečovali náboženskú literatúru. Z tohto spoločenstva vyšlo veľmi veľa duchovných povolaní, čo určite veľmi hnevalo zodpovedných za výchovu  mladých k uvedomelému komunistickému zmýšľaniu. Aj v prípade mojich blízkych spolužiakov viacerí zmenili pri konci štúdia na VŠ svoje smerovanie štúdia a prešli do seminárov, či reholí. A to hlavne zásluhou tohto nenápadného kňaza. Svojím neustálym vtipom, ale aj dôrazným vedením v problémoch a krízach zorientoval mnoho mladých v živote. Aká bola kvalita jeho vedenia sa asi najviac ukázalo pri životnej dráhe Mariana Kuffu, lebo tohto výnimočného kňaza pozná hádam celé Slovensko. Marian bol Lackom v mnohom ovplyvnený. Z Nitry potom odchádzali nielen inžinieri potrební pre poľnohospodárstvo, ale aj budúci kresťanskí starostovia, poslanci, kňazi a rehoľné osoby. Podľa mojich informácií Lacko doviedol ku kňazstvu alebo reholi 55 mužov, tiež niekoľko žien oblieklo rehoľné rúcho pri jeho sprevádzaní. Veronika Terezia Racková, ktorá zomrela v Afrike pri misionárskej práci tiež patrila do tejto skupiny. Zároveň medzi nami vzniklo aj veľa dobrých kresťanských manželstiev, tieto rodiny sú doteraz oporou pre kňazov v ich farnostiach.

 

Na tohto vácneho kňaza  s láskou a úctou spomínajú aj mnohí, ktorí neštudovali v Nitre. Tu uvádzam niekoľko ďalších spomienok:

My sme ako väčšinou stredoškolská mládež z Kmeťova, a Bánova pod vedením pani Dr.  Tvrdońovej  ktorá nás dala dokopy,  chodievali nielen do kostola ale aj na výlety.  Neskôr sa pripájali aj decká z Meleku, Šale aj  ďalší známi našich známych,  s ktorými sme sa s radosťou spoznali napr. až z  Lendaku a Banskej Bystrice.

Tak sa stalo, že v posledný júlový a prvý augustový týždeń roku1977 sme boli na výlete vo Vysokých Tatrách. Raz sme išli pozemnou lanovkou na Hrebienok. Chlapci mali gitary a spievali sme všade. No a v tej lanovke sme spievali napr. Slovensko moje, otčina moja a Jak dobre nám prírodou blúdiť ... Keď sme skončili, z posledného vozńa sa ozvalo, že prední pozdravujú zadných a niekto v strede zakričal že cez prostriedok ! To bolo krásne a nezabudnuteľné.

 No a keď sme vystúpili , vedeli sme že patríme k sebe. Niekto zakričal VRÁBEL a môj brat Jožko  sa začal obzerať . Lenže išlo o iného Vrábela - Lacka. Tak sme sa spoznali a na túru sme už išli spolu aj z jeho partiou.  Vieme, že nás bolo veľa,  napr. keď mal  Lacko sv. omšu pod Končistou pri Batizovskom plese   - on veľa riskoval, nás to povzbudilo  a poznačilo na celý život .V Tatrách sme usporiadali aj radostnú oslavu Lackovej 30 - tky a naraz v jeden deň mal teraz  už môj manžel Jozef 20 rokov. Každý rok 28. júla  si spomíname na obidvoch  Väčšinou sa nám o nocľahy postaral Martin Gavalér, o ktorom  písali aj v KN č.46. Neskôr sme spolu rozvíjali všelijaké aktivity a stretnutia.

Kamarát Bohumil Kačák  spomína ako boli v  septembri 1987  so svojou škodovkou  v Šaštíne na púti. V aute ich bolo päť,   v nedeľu sa vracali a jemu sa pokazilo auto v Nitre . Dotlačili ho k Lackovi a ten mu požičal svoj známy Wartburg, takže sa  mohli všetci šťastlivo dostať do Kmeťova.  Potom mu ho boli chlapci  začiatkom týždňa vrátiť. Pán Boh zaplať ! 

30. 8 1997 sme sa niektorí zúčastnili na stretnutí  v Nitre pri príležitosti 50  - rokov života Lacka. Boli sme len na sv . omši, lebo ja som už bola dosť chorá.

V lete 2009 sme boli s priateľmi v Podolínci na dovolenke a odtiaľ sme chodili na výlety. Mali sme v partii jednu rodinu od nás s jedenástimi deťmi, druhú z Čiech s desiatimi deťmi a ja som bola s manželom, moja asistentka a Bohuš - slobodný. Takže deti sme si delili keď bolo treba kupovať vstupenky. No a tu sa predstavil Lacko, ktorý nás jeden  celý krásny deň sprevádzal celou svojou energiou a láskou. On bol vtedy v Kolačkove a  ukázal nám Červený kláštor,  aj skanzen , hrad v Starej Ľubovni, prešli sme aj do Poľska mostom do dreveného kostolíka  a  vzal nás  do gréckokatolíckeho kostola aj so sprievodcom,  miestnym kňazom. Bolo to veľmi obohacujúce a hlavne Češi - naši kmotrovci žasli nad cigánskou osadou v Kolačkove, potom sv. omšou a večerou.

 Náš kmotor s obdivom vyhlásil, že je to jediný kňaz, ktorému toľko detí neliezlo na nervy.

 Vlani sme mali stretávku v Bánove , pozvali sme aj Lacka medzi seba, boli sme aj na cintoríne spomínať aj na Veroniku Ráckovú, našu kamarátku.