« Back

Margitka

Margitka

Pokračujem v rozprávaní o hrdinoch úplne všedného života, ktorých nosím v srdci a neviem na nich zabudnúť.

Boli sme spolužiačky, sedeli sme vedľa seba. Pani učiteľka mi až dvadsať rokov po maturite povedala, prečo nás dala spolu sedieť. My sme boli doma štyria, oni deviati. Bývali sme v dvaapolizbovom byte v bytovke, oni v domčeku takmer na zrúcanie vedľa krčmy, kade po výplate v neďelekej fabrike nebolo možné bezpečne prejsť z jednej strany cesty na druhú...

Vybavilo sa mi to na dnešnej prechádzke po víchrici zruinovaným cintorínom, musela som ísť po netradičných cestičkách...a odrazu som zazrela hrob s jej menom - priezvisko vydajom zmenila, ale rodina dala na náhrobok fotografiu , ktorú som poznala.

Mamička mala v Rakúsku sestru-krajčírku a keď sa tam niekoľko rokov po vojne- skôr ako unás-začalo všetko vzmáhať, nešetrili na balíkoch. No a moja fantastická mamka vždy niečo z neho dala aj Margitke. Vedela, že potraviny nebudú stačiť, ale aspoň malé kúsky na ochutnanie a dievča bolo vysoké ako ja, len ešte o čosi štíhlejšie. Zámerom pani učiteľky bolo búrať v triede rozdiely podľa majetnosti či postavení rodičov. Ani my sme neboli nejakí buržuji, ale mali sme všetko potrebné. A tak sa aj úbohý telesne postihnutý Janík nemusel ostýchať sedieť vedľa primárovho syna, ktorý napokon skončil ako lekár práve v ústave pre postihnuté deti. Nechcem idealizovať, ale tým sa dosiahlo. že nafúkanca sme v triede nemali- ani dievča, ani chlapca. A cítiť to podnes na pomaturitných stretnutiach, hoci nás prichádza stále menej....

Margita sa výborne učila, hoci nik nevedel kedy, lebo po príchode zo školy bola iba robota.Prať, variť, žehliť, látať, nakŕmiť menšie detiť. V škole nepreriekla celú hodinu slovo, visela očami na ústach učiteľov. Niekedy som zašla k nim. Zvyčajne v sobotu popoludní mamka upiekla jednu alebo dve vianočky aj pre nich.Keď som večer zaklopala, už sedeli oklo stola a čakali na mňa s ružencami v rukách. Iba teta,jej mamička ležala. Mala také bolesti, že nemohla vstať.Pomodlila som sa  s nimi , ale nikdy som o tom doma nevrvela. Nebola som katolíčka, iba tá mamička povedala, že ona si myslí, že raz ňou budem....

Ukončili sme školu, Margitka potláčala slzy....bola by tak rada išla na strednú školu. ale nedalo sa. Chorá mama, mladší súrodenci, starká zdravá, ale už nie pri rozume.Za dva roky sa vyučila za pletiarku, ja som chodila do gymnázia. Priateľstvo neprestalo a delenie šatstva tiež nie. Dokonca do mojej promócie. Potom som ja odišla učiť do iného kraja a Margitka sa vydala tiež na iný koniec Slovenska. Písať zrejme nemala kedy......Keď som sa vrátila domov, domček už bol zbúraný.Stopa sa stratila.

Keď som sa domodlila desiatok a otočila na odchod, pristavila sa pri mne drobná silnejšia žienka okolo šesťdesiatky a opýtala sa ma, či som zosnulú poznala. Stačilo povedať meno-objala ma, stískala ..."Ja som Terezka, mala som tri roky....ale pamätám." Na úpravu nebolo ešte vhodné počasie, všade blata, pobrali sme sa po modlitbe spolu domov.

Rozprávala.

Margitke daroval Pán Boh fantastického manžela. Keď videl, aká je šikovná a siaha po knihách, poslal ju diaľkovo študovať. Pomáhal jej, zvládla to pri troch deťoch, ktoré prichádzali na svet vždy po skúškach. Len prirýchlo pochovali rodičov- mamku skosila rakovina kostí, otca alkohol. Súrodenci si vzájomne pomohli kto ako vedel, žijú ešte traja. Terezka je vdova, teší sa z vnúčeniec a na dôchodok." A ako umrela Margitka?"- osmelila som sa opýtať.

Mala štyridsaťšesť rokov. Prosila  susedka, či by neodviezla dcéru, ktorá začinala rodiť, do mesta do pôrodnice. Ochotná pani inžinierka naštartovala, odovzdala na prijme rodičku práve včas, ale domov sa už nedostala.......zrazil  ju neznámy opitý vodič a bola na mieste mŕtva. ...

Veľmi obyčajný príbeh. Jej deti skypujú Terezke z Kanady, majú svoje rodiny, manžela už tiež prikrýva hrob. Ale pre mňa je neobyčajné, že Terezka býva na našom sídlisku a ja mám o kamarátku viac. A pozvanie na sobotný ruženec večer. A po ňom čaj s kysnutým koláčom.

 

Comments
sign-in-to-add-comment
Posted on 5/19/14 11:33 PM.
nie každý sa dostane do misijných krajín, veľmi obdivujem týchto ľudí, mám priateľku sestričku SSpS-misijnú, ktorú museli poslať späť z juhoázijskej krajiny, lebo všetko čo konzumovala, napriek vôli po sebazápore skončilo inde.....napokon pôsobila ešte v Európe ....a dnes robí formáciu.
Ale práve preto hľadám aj v úplne obyčajných podmienkach ľudí, ktorí kráčajú svojou nenápadnou cestičkou, ale tým istým smerom.
Posted on 5/20/14 12:10 AM.