Blogs

« Back

Kňazstvo laikov

Kňazstvo laikov

Keby sme sa dokázali dívať na Cirkev pohľadom Krista....

...sme jeho kňazstvo, vyvolení, kňazi aj my, ľud.

Slová z prednášky generálneho vikára Andreasa Fuchsa zo Švajčiarska. Hovorí o všeobecnom kňazstve...

Ponúka zaujímavý pohľad na dielo Boha v Cirkvi. Nazýva kňazov pokrstenými, ako sme my všetci, sú a zostavajú diakonmi, nech by dosiahli akékoľvek "hodonosti". Sú služobníkmi... ako aj my. Oni v chráme, my životom, v prostredí, kde sme.

Laik má v očiach Boha veľmi veľký význam,  poslanie laika v Cirkvi a vo svete je tak dôležité a veľké, ako to kňazovo.

Laik je každý pokrstený človek, ktorý žije z viery v Boha. Je to muž, žena, dieťa, mladistvý, každý, ktorý je poslaný na jemu dané miesto, kde žije a pôsobí. Sú tu ženy, matky, starajúce sa o rodinu, o deti, sú tu muži, ktorí konajú svoju prácu. Sú to robotníci, politici, učitelia, lekári. Sú to ľudia, ktorí posväcujú svoju prcu, konajju na slávu Boha, prinášajú akúsi obetu tej námahy Bohu, a Boh premieňa túto. Títo laici zviditeľňujú Boha vo svete svojou osobnosťou a svojou  činnosťou, ktorá je iná, ako tá kňazská, laictvo kňazskú obetu pri oltári napĺňa. Laik, ktorý posväcuje svoju prácu, svoje činnosti dňa, prináša požehnanie do sveta tam, kde žije a pôsobí. Zároveň sa zúčastňuje "živej obety" pri oltári, účasťou a svojim podielom, ktorý Boh posväcuje cez ruky kňazov, na živote Cirkvi.

Kňaz nie je akýsi "nad" človek, je človek, povolaný do kňazského stvu, je pomazaný do služby Bohu a ľuďom. Nie je nadriadenej pozícii, je sviatostným krstom rovný každému pokrstenému laikovi. Má iné poslanie  inú úlohu, ktoré ho neoddeľujú od laikov, naopak. Kňazstvo a laictvo tvorí jeden celok. Kňaz je akoby "bližšie" oltáru, tam slúži Bohu a nám všetkým pred Bohom, prináša obetu za seba a za nás. Tam jeho postavil, vyvolil Pán, aby pôsobil cez kňaza. Je a zostane človekom, slabým a zraniteľným. Nekoná zo svojej moci, ale z moci, ktorú má od  Boha. Laik je akoby bližšie svetu. Žije vo svete, stretá iných "laikov" a aj neveriacich,  tu prináša svoju "obetu", svoju prácu a činnosť, ktorú  predkladá Bohu, ako to robí kňaz pri oltári a tak ju Boh posväcuje. Laik spája svoju prácu a modlitby s obetou kňaza, jednak účasťou na tejto obete (svätá omša) a aj posväcovaním dennej práce, ktorú prináša Bohu na oltár. Tam, kde laik žije, môže a má prinášať Boha. Nie slovami, viac prácou, činnosťou, svojou námahou, službou iným a pre iných. Tam mnohých z nás postavil Boh, aby sme svedčili o Ňom pred svetom a vo svete, životom, našou činnosťou a tou prácou, ktorú konáme.

Slovo "laik" má zvláštnu "príchuť", akúsi negatívnu, laik už dávno nie je ten, čo nemá šajn, laik je to ľud Boží, nie iba akýsi ľud nejakého národa - Slovenského, Švajčiarskeho ale je to veriaci ľud, ľud nositeľ Boha tam, kde žije, prezentovateľ Boha vo svojom živote. Už koncil hovoril o laikoch, o význame laického apoštolátu, je dekrét o apoštoláte laikov. veľa sa hovorí o kňazstve, ako keby to prevyšovalo. V odseku 2, je vysvetlené ich povolanie, ktoré rozumie Cirkev laika. V obyčajných podmienkach žiej uprostred sveta. Kňaz nie. Dostáva odmenu za svoju činnosť, nežije v obyčajných podmienkach sveta, ako obyčajný robotník. to je však laik, ktorý tak ako neveriaci účastný života. Laik ľahko priblíži a stretá s neveriacimi, kde môže odhaliť možnosti, ako zjaviť Krista tam, kde je,tam, kde nemôže dosiahnuť kňaz, možno raz dva razy, na nejakej prednáške. Tu má veľké možnosti laik...

Máme NEDOSTATOK LAIKOV... Kde sú tí, veriaci a svedčiaci laici?! Mali by sme si vedomiť, aká veľmi dôležitá a nenahraditeľná je úloha laikov pre Cirkev. Sú diela laikov, ako u Terézie z Lisieux. Nerobila nič, čo by bolo veľké. Žila denný život vo viere a v láske k Bohu, všetko prinášala Bohu ako obetu a ona, čo neopustila miesto kláštora, niesla iných na misii svojho povolania. Ak nemám vieru, nemôžem vykonať nič. Ak však mám vieru, môžem konať veľké veci. Môžem pôsobiť mojou obetou, modlitbou a skutkami na slávu Boha, obyčajnými vecami, nie veľkolepo, napriek tomu vysoko účinne... aj keď to dnes ešte nevidno, raz to dielo Boh zjaví... Aké dôležité je, posväcovať svoje práce, činnosti, dávať to Bohu, aby On posvätil a vykonal cez nás, laikov, svoje Dielo vo svete aj v Cirkvi... Laik je pokrstený človek. Veriaci laik je pokrstený, ktorý verí a je verný vo viere, ktorú  vyznáva a si ju uchováva, oživuje, žije z nej a pôsobí pomocou tejto viery. Neveriaci laici sú tí, ktorí neprijali krst, alebo prijali krst, ale nepraktizujú vieru, nežijú z nej, neživia ju, nie sú skutočným ľudom, sú akýmsi ešte neoživeným údom v Cirkvi...

Problém leží hlbšie. Nedostatok laikov, je vlastne nedostatok viery...preto máme rok viery. Aby sme mohli odpomôcť kríze, v ktorej sa nachádzame, musíme odhaliť naše poslanie. V posolstve fatimy ide o tri základné čnosti - viera, nádej, láska, o nich sú aj encykliky... To sú základy našej činnosti, ony nás sspájajú s Bohom. Ak sa lepšie pozrieme, chýbajú nám práve tieto. Beznádej, vysoké čísla sebevrážd u nás vo Švajčiarsku, ľudia strácaú zmysel života... Ak by sme šli ku koreňom problému, vrátime sa k základným cnostiam.

+

Prednášku odvysielalo rádio Horeb dnes 3. septembra o 20,30h vo vysielaní pod názvom CREDO.

"Choďte do celého sveta, aleluja! Buďte mojimi svedkami, Aleluja!"


+

Rozmýšľala som kedysi štýlom, ako: "Keby som ja mohla..." napr. byť v štúdiu toho rádia, tí majú "fajnovú prácu"... Hej, veru majú. "Tí " laici majú poriadnu obetu kríža! V tom rádiu, ktoré som im len v myšlienke závidela... Denodenné usilovné plnenie si povinností, prísny program, neustále prívetivé slová, ktoré vyžarujú život posvätený a preniknutý tým,  komu uverili... Tí ľudia, pri mikrofónoch, ktorých počujeme, akoo aj tí za pultom  techniky, ktorých nevidno, a ani nepočuť, slúžia svoju obetu na oltári sveta v tom štúdiu...nepohnúc sa z miesta, aby vysielanie mohlo byť nesené do sveta... Dávno rozmýšľam ináč... Pochopila som mnohé. Nedokázala by som robiť tú prácu. mne dal Boh iné dary, za ktoré mu ďakujem a ktoré chcem použiť a dať iným, a prosím Boha, aby ich posvätil, aby boli na rast a na radosť iným.

Matka, ktorá upratuje príbytok rodiny, stará sa o prípravu jedla, aby keď sa všetci vrátia zo školy  muž z práce, posilnili jedlom, a zažili stretnutie v peknom prostredí útulného domova - to je jej obeť, požehnáva svoju činnosť, do ktorej vkladá lásku a obetu, aby ju darovala tým svojim.

Rodičia, ktorí vychovávajú deti, a žijú svedectvo viery v rodine...

Študenti a študentky, ktorí vynakladajú úsilie,, aby získali vzdelanie, môžu posvätiť svoje štúdium..., ľudí, s ktorými sa stretajú...

Učiteľka dáva svoje vedomosti deťom, dospelým, a ak ich posvätí modlitbou, stávajú sa jej obetou...

Politik, ktorý žije vieru, podáva svoju obetu v svojich príspevkoch a svojou prácou tam,  kde pôsobí, podieľa sa na budovaní Božieho kráľovstva tam, kde je, čestným napĺňaním povinností svojho stavu.

Je mnoho ciest, nekonečné možnosti...

Laický apoštolát je niečo veľkolepé a hodnotné, ak vieme, čo predstavuje, ak si uvedomujeme, ako ho žiť naplno, ako ho spojiť s obetou Boha, posväcovaním práce a modlitbou môžeme meniť svet...

+

Comments
sign-in-to-add-comment
Blog je pekný. Deprimujú ma však dve veci:
Samotné slovo "laik" znamená v katolíckej cirkvi na Slovensku toľko, ako "babrák", ktorý sa ničomu nerozumie, ktorý nemá s kňazom o čom hovoriť, iba poslúchať a modliť sa.
Čo z toho, ak človek prežil krásny prácou a modlitbou vyplnený život, pomáhal, daroval úsmevy priateľom a odpúšťal nepriateľom, chodil k sviatostiam, ľutoval hriechy......ale odrazu je sám, nik ho nepotrebuje, on sa modlí, ale nik ho o to nepýta, nik jeho modlitby nepotrebuje a iba sa bojí, čo to bude v tej večnosti, keď nebol krištáľovo čistý.
Iní kresťania to majú radostnejšie- Pán vstal, Pán nám totálne odpustil, môžeme sa radovať, ak sme v toto uverili.
Katolík sa musí umárať, či nikdy nič na tej spovedi nezabudol, koľko strávi v očistci, kde v živote urobil chybný krok, keď sa tam dostal a ešte musí byť vďačný, že sa nedostal do pekla.....
Svet môžeme meniť do 60 rokov. Vo vyššom veku sa to neodporúča. Alebo nám dajú po ústach, alebo sa nám aspoň dobre vysmejú. Môj názor. Ak som dakoho pohoršila, nech mi odpustí. Nemusí byť objektívny, ale k tomuto som dospela.
Veľmi odporúčam článok, ktorý je v dnešných aktualitách MK, ak si kliknete ďalej: Štyri veci, ktoré ľutujú zomierajúci. Howk, dohovorila som.
Posted on 9/4/13 12:27 AM.
aj my máme radostné, slávime denne narodenie - ráno, poludnie - začiatok účinkovania - o tretej - umučenie a smrť Pána, večer hrob a predvečer vzkriesenia, a ráno zmŕtvychvstanie:o) my máme s tou spoveďou trable pre osobu spovedníka... Tí, čo sú na radosti, neobíšli ani tú druhú stranu mince, netreba im priať neradosť..., veď im už teraz bolo mnohé vzaté, čo sme my zažili... A k spovedi - Boh ti v spovedi odpúšťa všetko, aj keby si zabudla:o) len úprimná ľútosť a si ako ľalia - ak to uveríš...to treba robiť, veriť to, ak neveríme, ťažká vec. Nemusíme meniť svet - po ľudsky, ale inak... veď to robíš každý deň... že sa nás nepýtajú - aj ja hľadám spôsob, ako dať iným to, čo oni chcú, nie ja...
Posted on 9/4/13 12:51 AM in reply to Mária-Irma Danieliszová.
Bože môj, nerozumiem Ti , Mária! Komu ja prajem neradosť???? Sa mi v živote nestalo, že by som priala niekomu zlé, ba naopak, bolo mi veľmi ľúto, keď Pán niekoho, kto mi ublížil, až príliš potrestal. Ja, ak hreším, tak zo slabosti, nikdy nie zo zlomyseľnosti.
Už máš zdvihnutý ukazovák ako dve osoby tu, čo ho majú od začiatku...ozaj rada píšem o Biblii, ale táto literárna rubrika tu je pre mňa priťažká....a v Radosti a vďačnosti sa teším z drobných denných darov tu, ´dakujem za ne z úprimného srdca, pretože veriť, že ma na večnosti čaká niečo krajšie je fakt ťažké.
Posted on 9/4/13 3:23 AM in reply to Mária Künzl.