Priznám sa, že keď som prepla televízny kanál na stanicu, kde som zachytila program, ako chce plastický chirurg, samozrejme, niekde v Amerike, zmeniť tvár jednej mladej žene, bola som zvedavá, ako to dopadne. To som však ešte nevedela, že je to zostrih rôznych bizarných operácií, ktoré si na svojom a so svojím telom dávajú robiť rôzni ľudia s rôznymi požiadavkami .
Nebola by Amerika Amerikou, keby tie všetky operácie “neboli pritiahnuté za vlasy“. Každý jeden prípad bol jedinečný, a vo svojej podstate výnimočný, pre mňa však úplne nezmyselný.
Najbláznivejšie pre mňa bolo vidieť dve ženy, ktoré už na prvý pohľad šokovali svojím zjavom.
Skôr, ako predniesli svoju požiadavku, sa predstavili. Dajme tomu: Som Mary Evansová a som modifikovaná. Som Lara tá a tá...a som modifikovaná. To slovo „modifikovaná“ bolo pre nich ako niečo veľmi dôležité, na čo boli patrične hrdé a ak by sme si to na nich náhodou nevšimli, tak nás potrebovali na to upozorniť. O čo išlo? Výklad slova „modifikovaný“vo Wikipédii je takýto: upravený, prispôsobený, pretvorený. To, čo som ja mala možnosť vidieť, bolo, že tieto mladé ženy mali na sebe okrem tetovania a piercingov ešte rôzne iné, ďalšie úpravy. Pod kožu mali vinplantované „veci“ rôznych tvarov, ktoré kožu „vydúvali“ a robili ju odpudzujúcou, odstrašujúcou, naozaj na pohľad veľmi nepeknou a vo mne to vyvolávalo strach a zdesenie. Jedna z nich mala na hrudi pod kožou „vydutý“ viditeľný znak kríža a predsa to bolo veľmi nepekné. Ona to prirovnala ako k operácii pŕs, kedy si ženy dávajú vimplantovať silikón, tak aj ona má takýto silikónový kríž...A už bola pripravená na ďalšiu „skrášľujúcu kúru“, kedy jej dávali na hlavu, konkrétne na čelo, tam, kde začínajú rásť vlasy, v krátkom odstupe medzi sebou, dve skrutky pod kožu, ktorých ale základná časť vyčnievala na povrch tak, aby si dotyčná osoba mohla na ne nasadiť čokoľvek, čo len bude chcieť. Ona sa tomu tešila ako malé dieťa a povedala, že konečne má na svojom čele dve anténky, po ktorých tak veľmi túžila. Mne to pripadalo, akoby jej z hlavy klíčili malé rožky...
Druhá dáma si práve dávala svojmu manželovi rodvojovať jazyk. Bola uchvátená tým, že po zahojení s ním môže robiť rôzne divy, ukazovala, ako s ním cvičí, pol jazyka mala hore, druhú polovicu dole, točila s ním, prepletala, no poviem vám, hotová spartakiáda...Vraj sa jej veľmi skvalitnil život, lebo môže jesť dve zmrzliny naraz a jednou polkou jazyka cíti vanilkovú chuť a druhou polovičkou zasa čokoládovú...Aj bozkávanie je úplne iné...ale najlepšie by bolo, že ak to chceme vyskúšať, máme si nájsť partnera tiež s takým rozdvojeným jazykom...
No, poviem vám, ešte dnes som otrasená z tohto dokumentu, hoci od jeho zhliadnutia už ubehlo niekoľko dní...
Pýtam sa: Prečo dnes ľudia túžia byť iní, prečo túžia odlišovať sa od ostatných, prečo chcú ostatných šokovať. Moja ďalšia otázka ale smeruje k otázniku: Komu vlastne slúžia?
Prečo sa dnes ľudská krása, krása Božieho dieťaťa degraduje pod Božiu úroveň? Prečo ľudia túžia zahodiť tú nádheru Božieho stvoreniatka? Prečo v sebe zavrhujú možnosť byť mužom, byť ženou tak, ako nás stvoril Boh?
23 Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby (Múd2,23)
Strácame identtu Božích detí. Necítime sa byť krásni vo svojej podstate, vo svojom tele.
Vyhľadávame rôzne “zlepšenia”, úpravy…Naša predstava o kráse sa ale diametrálne líši od tej, akými nás chcel mať Boh. Uvedomme si, že Boh nás stvoril na svoj obraz (Porov Gn1,26-27). On ma stvoril presne takú, akou som. Som original. Už nikde na svete nežije človek presne taký, akým som ja…Dokonca ani jednovaječné dvojčatá nie sú úplne rovnaké. Aj oni sa od seba navzájom líšia v menších, či väčších rozdieloch stavby tela, alebo povahových čŕt, vlastností…
Je veľmi dôležité hľadieť na seba ako na Božie dieťa. Dal si mi, Bože menšiu výšku, hnedé oči, dlhý driek, krátke nohy? Ty vieš, prečo a tak ti za to ďakujem! Nie som dokonalá v očiach ostatných? Nevadí, veď dokonalosť je subjektívny pojem. Každý si ju vysvetľuje po svojom. Čo je u niekoho menej príťažlivé, u druhého môže byť krásne. To je tá rozmanitosť krásy tvorená Bohom. U niekoho dlhý špicatý nos môže byť deprimujúci, pre iného symbol príťažlivosti. Je to preto, aby sme sa dopĺňali navzájom, ale zároveň sa od seba i odlišovali ako jedinci jedineční na svete.
Preto, ak by sa mi niekto túžil raz predstaviť: Hello, som Amanda Wordová a som modifikovaná, tak ja s radosťou v srdci poviem:
Ahoj, som Eva Vráblová a som Božie dieťa. :)
obrázok: Google
