Z času na čas mlčím. Nie preto, že by mi dochádzali slová, veď tie o Bohu a o jeho blízkosti či pomoci sú vždy poruke. Mlčím preto lebo sú chvíle, kedy slová majú moc rovnakú ako keď niekto hodí o stenu hrach... Život je často o inom, ako o „múdrych radách“ alebo o poučeniach, ktoré dávame tým druhým akoby z rýchlika. A platí to aj vtedy keď citujeme biblické verše, či katechizmus...

Ale poďme radšej filozofický úvod, zameniť za drobné...

Môj známy z detstva si založil rodinu. Od malička vyrastal v spoločenstve veriacich a bol odchovaný na „stretkách“ rovnako ako jeho manželka.

Jeho rodina bola (a je) jedna z tých, kde mal Ježiš svoje pevné miesto.

Každý večer si kľakli pod kríž a spolu so svojou dcérkou Anetkou sa modlili a ďakovali. Prosili Pána, aby ich požehnal a chválili ho pri každej príležitosti. Vydávali svedectvá o tom, ako je Boh oslávený v ich rodine a ako veľmi ich miluje...

Ani im nenapadlo, že Božia láska má aj iné formy – a tie nemusia byť pre človeka príjemné. Až prišiel deň „D“ a na svet prišiel ich malý syn Dávid. Nádherné oči, úsmev, zopár vlasov... Ale telo? Bez pohybu.

V jednej chvíli sa bezproblémové tehotenstvo premenilo na horor. A ich doterajší životný štýl sa zatriasol v základoch. Všetko bolo akosi naopak.

Jednoducho dvaja milujúci ľudia držali vo svojom náručí „postihnuté dieťa“ a neverili vlastným očiam.

Mamina sa dlho pýtala: „Bože prečo? Či som sa netešila na tohto drobca? Či sme ho nečakali s láskou? Alebo nás niekto preklial? Zhrešili sme v niečom? Je to trest?“

Otec sa tiež hneval a kričal na Najvyššieho. Pýtal sa ho, ako to všetko mohol dopustiť, keď mu všetci oddane slúžia, keď on – hlava rodiny zasvätil svoj dom Pánovi? Ako to mohol spraviť, keď jeho rodina verejne hovorí o Ňom, i o tom, aký je Ježiš dôležitý pre každého z nich. Keď chodia do spoločenstva a pomáhajú všetkým, ktorým treba... Keď sa snažia byť každý deň na svätej omši a prijímajú Eucharistiu... Keď....

Obaja sa ponorili do zúfalstva. A pýtali sa, prečo prišiel trest. A čo majú teraz robiť? Ako sa majú kajať? Dôveru vystriedal strach.

Ešte netušili, že je to najhlúpejšie otázky, ktoré si človek môže položiť vo chvíli, keď je ponorený do bolesti.

No sú to aj otázky na ktoré mnohí celkom radi dajú odpoveď.

V spoločenstve sa dozvedeli, že Dávid  je ich kríž, a že to majú pokorne znášať a modliť sa. No oni boli v situácii, kedy im slovo „pokora“ bolo vzdialené a jediné čoho boli schopní, bolo to, že si vylievali s hnevom a bolesťou srdce pred Pánom.

Keď sa k tomu otec pri modlitbách v spoločenstve priznal, dostal napomenutie od jedného brata: „Nerúhaj sa.“

Otec kapituloval. Tíško niesol bolesť a pri každom pohľade na svojho syna sa v duchu hádal s Bohom... a „právom“ mu hovoril o všetkom čo pre neho urobil.... Ešte nevedel, že je ako Jób, ktorý stratil každú ľudskú istotu....

Dávidova mama, často počula vysvetlenie, že Boh ju povolal k utrpeniu, aby sa vcítila do bolestí, aké mala Panna Mária, keď videla Ježiša, ako kráčal na Golgotu. No čím viac počúvala tieto „sväté slová“, tým väčší zmätok mala vo svojom srdci. Zatvárala sa do samoty. Pýtala sa, čo Bohu spravila, a komu ublížila, keď ju takto trestá....

V ich modlitbovom spoločenstve  zavládlo akési „dusné ticho.“ Mnohí sa modlili za nich, a aj im to povedali, ale nik z nich nebol dosť odvážny na to, aby.... urobil krok ľudskosti.

Hoci sa blížili Dávidove prvé narodeniny, ešte stále bol v nemocnici. A vtedy sa to stalo....

Prechádzala som po nemocničnej chodbe. Oproti mne kráčal môj známy. Dávidov otec. Zastavil a spustil lavínu bezmocnosti: „Boh ma nemá rád. Boh na mňa zabudol. Všetko to čo hovorí vo svojom Slove je tak ťažké a tak to pichá. Ešte pred rokom som sa tešil z každého slova, ale teraz mi je z toho zle... a všetci naokolo ma len utešujú a spomínajú Božie prísľuby.“ Mlel jeden za druhým. Jeho syn bol práve po neúspešnej operácii.

„Môžem vidieť Dávidka?“ Poprosila som ho. Súhlasil.

Keď sme sa všetci traja /on, manželka a ja/ nakláňali nad jeho postieľkou, rozplakali sme sa.

V nemom úžase a v bolesti sme pozerali na to malé stvorenie, ktoré z času na čas vypleštilo na nás svoje okále a obdarovalo nás úsmevom. Stáli sme tam skoro hodinu.

Potom sme sa posadili na chodbu a mlčali sme.

„Som rád, že si tu s nami,“ povedal po chvíli Dávidov otec. „Ešte nikto tu nebol, ale vedia, že môžu prísť. Iba sms-kujú citáty z biblie a že sa modlia.“

„Aké sú vyhliadky?“ spýtala som sa.

Dostala som celý návod na to, ako treba s bábätkom rehabilitovať, čo potrebuje, aké pomôcky ešte majú zohnať. Kde sa vyrábajú... koľko stoja....

Mamina rozprávala o tom, čo ju čaká.... Akoby sa štartovala pre novú nezvyčajnú úlohu. A ja som sa snažila počúvať.... „Urobíme všetko, aby sme mu pomohli,“ zakončila a vzdychla si.

Bol čas sa rozlúčiť. Objali sme sa..... Hoci som stretla túto ženu prvý krát, bola mi niečím blízka. Vymenili sme si emaily, mobily a a každý šiel „bojovať na svoje pole“....

Mamina ostala s Dávidkom a s plánmi, ktoré s ním mala....

Ja o Dávidov otec sme vyšli von z nemocnice.

„Prečo si jej nepovedala, že sa za ňu budeš modliť? Aj za nášho drobca?“ Pýtal sa zmätene. Mykla som plecami.

„Myslím, že vám to hovorí každý...“ Pokúsila som sa o úsmev. Docvaklo mu to.

„Hovorí. Pre nás je však teraz dôležitejšie, aby sa tie naučené slová z biblie, pretavili do ľudských skutkov.“ Prikývla som.

Cestou som si spomínala na ťažké chvíle môjho života. Na tie, kedy som sa cítila bezmocná a nahnevaná na Boha... A na to, čo mi pomohlo....

Uvedomila som si, že v týchto bolestných chvíľach neboli nikdy na prvom mieste „zbožné rady“ ale súcit, ktorý dovoľuje plakať a počúvať druhých... Boli to ľudia, ktorí mali odvahu byť so mnou... len tak...

Dávid rástol. Z času na čas som si s jeho rodičmi vymenila emailovú poštu...

Po troch rokoch mi napísali, že už chápu čo od nich Boh chcel a zhrnuli to do viacerých bodov:

Priznali sa, že hoci chodili do spoločenstva a veľa sa modlili, nie vždy sa s Ním stretli. No vo chvíli, keď prišiel Dávid, konečne predstúpili pred Pána takí akí v skutočnosti sú. Odovzdali mu hĺbku svojho srdca a už sa nespoliehali na rady a modlitby svojho spoločenstva, pretože tam nebol nik, kto by im rozumel. Tajomstvo, ktoré sa začalo odohrávať, bolo bolestné, ale bolo aj hlboké, bez svedkov – iba medzi nimi a Bohom. Dal im milosť „hlbokej audiencie.“

Keby sa tento „krpec“ nevypýtal na svet, nevedeli by, ako chutí bolesť a neočistil by sa ich vzťah s Pánom...

Priznali sa aj k tomu, že práve v tomto čase zistili, kto sú ich skutoční priatelia... A ich počet sa radikálne zmenšil. Boli to ľudia, ktorí od nich neodstúpili, ale práve naopak... pomohli skutkom. Bez odkazu, že sa za nich modlia.

A ešte niečo. Cez Dávidka ich Boh povolal, aby vstúpili do iného sveta. Aby sa začali stretávať s rodičmi, ktorí rovnako ako oni bojujú o zdravie svojich detí...

Čas ktorý mohli stráviť s týmto svojim synom ich naučil v bezmocnosti dôverovať Bohu. Menej hovoriť a viac s ním žiť.... Dostali dar súcitu.

Ale prečo o tom píšem?

Preto že dnes na obed som si našla v emailovej pošte správu.

Je to dobojované. Boh dal Dávidovi nové telo... a urobil ho anjelom... Odišiel do neba. A nechal na zemi dvoch vzácnych ľudí, ktorí si splnili svoju misiu.

Možno zasa budú svedčiť o Bohu a rozprávať o ňom aký je úžasný. No verím, že nezabudnú rozprávať aj o chvíľach bolesti a sklamania. Ak je človek zúfalý, ak je sám, nepotrebuje počuť, že Boh je dobrý (aj keby chcel tomu neuverí, alebo si povie, že Boh na neho kašle a musí sa postarať o tých, ktorí si to viac zaslúžia).

Takýto človek potrebuje zažiť teplo ľudskosti, ktorá je ovocím prežívania vzťahu s Ježišom Kristom...

Ak ostaneme iba pri slovách, môžeme si byť istí, že bude medzi nami stále viac ľudí, ktorí stratili aj ten zvyšok viery, ktorú ešte kedysi mali...

Pane, moji neveriaci bratia a sestry čítajú jedno evanjelium. A to je život veriacich. Daj aby z neho čerpali lásku k tebe. A ďakujem za Dávidka i za jeho rodičov... i za to, že pochopili čo im ty sám chceš povedať.

Ale už som sa napísmenkovala dosť. Takže: AMEN