Skúsenosť s pred niekoľkých dní... Písmenká sa už dávno narodili do slov a potom do viet... No nie a nie si nájsť čas, aby vyšli von. A tak otváram dvere a prosím ich, aby vyšli na prechádzku a pohladili aj tvoje srdce.... Ak sa tak stane, nech je za to pochválený Pán....
Prší. Plánovala som prechádzku.
No nedá sa.
A tak sa hojdám v kresle... a pozerám von oknom.
Že by sa naozaj nedalo ísť von?
Práve som zistila, že pre Olíka, (môj nový objav značky dawnik), žiadne „nedá sa“ neexistuje. To „nedá sa“ existuje iba pre mňa.
Nestačím domyslieť a už vidím, ako s výskotom vybehol von a začal chytať padajúce kvapky. Teší sa a vyplazuje na ne jazyk. Pribehne aj k slnečnici a hladí jej listy. Sleduje, ako kotúľajúce sa kvapky miznú v zemi. Kľakne si a nechá sa omámiť novým objavom.
Už nie je na zemi prach, už je tam blato. Mení sa na krtka a robí diery... A robí ich naplno. Zaujatý....
Nepočuje a nevidí nikoho.
Vstane a celý premočený s rukami od blata tancuje okolo slnečnice.... až kým ho nezbadá mama.
Tá k nemu Pribehne a vztýčeným prstom ukazuje smerom k dverám.
Obaja sa strácajú za nimi.
„Škoda“, preblesne mi mysľou. Olík sa tešil z každej kvapky.
A v tej chvíli aj ja zatúžim po rovnakej radosti. Beriem nepremokavú bundu a ponáhľam sa pokračovať v Olíkovej hre.
Moje „nedá sa“ som odhodila za seba. A na moje počudovanie, to šlo celkom ľahko.
Len čo sa objavím na chodbe, ohluší ma Olíkov vreskot.
Nie však radostný, priam „hororový.“
„Neboj sa,“ upokojuje ho mama. „To je iba pavúk.“
„Pavúk Olíka nezje?“ pýta sa opatrne.
„Nie. Pavúk je užitočný. On má papať muchy. Dobrý Boh to tak zariadil.“ Vysvetľuje pokojne mama. No synak jej neverí. Pavúk si to totiž namieril rovno k nemu...
„Pomóc! Pavúk ide zožrať Olíka,“ skríkne a vyskočí na stoličku. Je vysoko a v bezpečí. Na svojej novej pozorovacej rozhľadni.
„Neboj sa ho. Veď je maličký a ty si veľký chlap. On naozaj žerie iba muchy,“ opakuje mama.
To uznáva aj Olík. Naozaj sa zo stoličky pavúk zdá celkom maličký.
A tak si dáva ruky v bok a spustí krik. Tento raz káravý a nasmerovaný priamo k osemnohému tvorovi:
„Ty, zviera nohaté, otvor si uši! Láskavo choď za svojimi muchami a neotravuj Olíka. Rob to, čo ti povedal Boh, nie to čo sa ti páči!“
Vošla som do kuchyne vo chvíli, keď mama brala „nohaté zviera“ do dlaní.
Olík ma zbadal a s hrôzou v očiach spustil svoje:
„Pani. On si robí čo chce. Chcel zožrať Olíka. Ale on musí poslúchať a majú mu chutiť iba muchy, nie deti.“ Vypľul zo seba na jeden nádych.
„Vidíš ako je to, keď si robí pavúk čo chce?“ Pridávala výchovné poučenie mama. „Bojíš sa ho a to sa ti nepáči.“
„Bojím, bojím. Daj ho von!“ Priznával poctivo hrdina z vyvýšeného miesta.
„A ty si myslíš, že keď si ty robíš čo chceš, že ja sa nebojím? Tiež som smutná,“ dodala víťazoslávne.
„Olík už nebude ako neposlušný pavúk,“ sľuboval dawnik a zliezol zo stoličky. „Nechcem aby si bola smutná.“
Opatrne sa blížil k mame. V tej chvíli mu nevadilo, že má v ruke pavúka. Jeho láska bola silnejšia ako strach.
„Mama, prosím daj pavúka von,“ povedal a obzrel sa ku mne. „Pani, aj ty choď von a nauč ho jesť muchy. Nech robí čo povedal Boh, inak sa budú ľudia báť.“
Bez slova som vyšla von...
S úsmevom na tvári.
Aj obloha sa smiala. Mraky sa roztrhali a vykuklo slnko.
A v duši mi zneli Olíkove slová, ktoré som preložila do „dospeláčtiny“: Ak si budeme robiť, čo chceme (a nie to, k čomu nás povolal Boh) budeme sa báť...
A je to tak...
Ak si robíme čo chceme, volíme si strach.
Nemusí prísť hneď, ale iste sa objaví...
Je to len otázka času....
Keď nie počas všedných dní,
tak vo chvíli, keď si nás k sebe zavolá Boh a bude chcieť, aby sme mu porozprávali o svojom živote...
Ešte stále máme čas, vybrať si cestu, ktorú nám určil Pán....
a nerobiť to čo sa nám páči, ale to, k čomu sme poslaní.....
Priznávam. ˇ
Nenaučila som pavúka jesť muchy...
no naučila som sa, aké následky má postoj značky: „Robím si čo chcem...“
Tak veľa odvahy.... nech nás nevyľakajú obyčajní pavúci a ani ľudia a neľakajme svojim správaním ani my ich....
