« Назад

Bezdomovec a Máriine páky

Bezdomovec a Máriine páky

Ráno sa som sa prebudila akoby v inej koži. Kruhy pod očami, ťažoba v žalúdku a za svet sa mi nechcelo vykročiť do nového dňa. Kukla som na obrázok Panny Márie, zarámovaný v drevenom srdiečku, poprosila som o novú silu a vyliezla z postele.

 

O pol hodinu sa začali lamentácie. Nie tie z proroka Jeremiáša, ale z úst mojej mamy, ktorá sa práve vrátila z garáže. „Ja sa zbláznim. Ty si nezaniesla to vrece so staršími topánkami ku kontajneru /tak volá zariadenie, ktoré spravuje charita v neďalekom meste/. Do kedy to tu bude trčať???“

Vzdychla som si a bolo mi jasné, že ak tento „nedostatok“ neodstránim dnes, budem o ňom počúvať aj zajtra, pozajtra až kým....

O niekoľko minút sa vyskytol ďalší problém: „Nemáme chlieb, aj rožky by bolo treba a ešte... vieš, aby sme nemuseli ísť na Silvestra na nákup...“

Prikývla som a začala som sa pripravovať na cestu do Tesca. „A nezabudni vziať aj tie topánky. Niekomu sa zídu. A ak sa ti nevpracú do kontajnera, tak ich daj vedľa neho. Možno si ich niekto nájde,“ zneli posledné inštrukcie a potom som počula iba hlas motora.

Cestou som premýšľala, či mám ísť najskôr ku kontajneru a potom na nákup, alebo naopak. Vyhrala vo mne možnosť „B“.

Konečne som zaparkovala na preplnenom parkovisku. Počkala som si na nákupný košík (akosi boli všetky obsadené) a vybrala som sa s papierikom dnu. Prekonala som prekážkovú dráhu a do svojho „tesco-vozidla“ hodila všetko, čo som mala napísané na papieri. Konečne som bola vonku.

Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. A prosila som Boha, aby som už bola doma a šťastlivo.

V tom však na mňa zavolal môj známy bezdomovec.

„Už dávno som vás nevidel,“ usmial sa a ukazoval mi veľký medailón Panny Márie zavesený na krku. „Dostal som ju. Viete. Ja som mal svoju mamu rád. A mám rád aj Ježišovu Mamu.“

Prikývla som. „Je vám zle?“ Zahľadel sa na mňa.

„Troška. Asi nejaká viróza,“ zbierala som výhovorky, „alebo to bude z jedla. Viete po sviatkoch...“

„Aj ja som bol cez sviatky s našimi (s ľuďmi, ktorým v lete pomáhal pri stavbe), zavolali ma a dali mi „Mamu.““ zopakoval a jeho oči žiarili pokojnou radosťou....

„A viete čo? Ja som vám vlastne chcel povedať, že som sa v noci zobudil a modlil som sa za vás.“ Položil si ruku na ústa.

„Dúfam, že som sa modlil dobre a že vám z tej modlitby teraz nie je zle?“ Vypleštil na mňa oči a nebol si istý, či jeho modlitba nespôsobila moje žalúdočné ťažkosti.

Rozosmiala som sa a upokojila som ho, že sa môže modliť ďalej a že určite mi nie je zle zo slov, ktoré on hovorí Bohu. Uveril mi a začal vysvetľovať:

„Viete, odkedy som vás poznal, tak ho beriem ako kamaráta. Myslím Boha. Hovorím mu o všetkom. A keď som ukladal v lete tehly na stavbe, a už som nevládal, tak som ho prosil, aby mi pomáhal. A potom jednu tehlu som dal hore s anjelom strážnym, druhú s Pannou Máriou, tretiu s tým anjelom Michalom, čo je v kostole.. A ani som sa nenazdal a robota bola hotová. On je fakt „chlapík.“ Uznanlivo pokýval hlavou.

„Je. Ja viem,“ pritakala som. A premerala som si ho ešte raz od hlavy po päty. Na nohách mal obuté letné topánky.  

„Vy nemáte teplé topánky?“ hodila som pohľad na jeho nohy.

„Do večera som mal. Dokonca nové. Ale večer som šiel spať do.... No viete. Nechcel som sa vracať k „našim“, lebo som si vypil. A ráno som ich už nemal. Niekto mi ich ukradol. Tie, čo som dostal na Ježiška.“ Kajal sa a hovoril mi to napriek tomu, že vedel, že si nezaslúži pochvalu. „Ale nepýtam od vás!!!“ Dodal rýchlo. „Dohodol som sa s Pannou Máriou, že žiaden sneh nebude. A ani veľký mráz. Veď ak je aj ona moja Mama, tak sa musí o mňa postarať. A keďže nemá ani ona ani ja na to, aby mi kúpila topánky, tak nesmie prísť tuhá zima...“ Vysvetľoval s detskou dôverou a úprimne ako malé dieťa.

„No prosím,“ zasmiala som sa. „Tak vy chcete pokaziť radosť všetkým deťom? Veď tie sa tešia na sneh a sánkovačku ... a vy sa takto dohadujete s Pannou Máriou...“ Vrtela som hlavou.

„Myslíte, že ma nevypočuje?“ Padla zmätená otázka.

„Ale áno. Len ona má tiež svoje páky, a občas nimi zatiahne.“ Spomenula som si na vrece v aute.

„Páky? Zatiahne?“ Opakoval nechápavo.

„Potrebujete topánky číslo osem, že?“

Bezdomovec vypleštil na mňa oči. „Ako to viete????“

„Ja to nemusím vedieť. Stačí, keď to vie Panna Mária,“ smejem sa a pozývam ho k autu. „Nenechá vás bez topánok, lebo ste jej milovaný syn a myslí to s vami vážne.“

Cestou po parkovisku sa  tento starší muž nechápavo pozeral na svoj medailón a šomral: „Mária, čo si zasa vymyslela?“

„Hneď to uvidíte,“ hovorím so smiechom i so slzami v očiach... Ten človek mi totiž pripomenul jedno „božie čudo“, ktoré tak isto ako on vyjednávalo s Pánom Bohom a teraz má iste anjelské krídla.

„Tak, tu je to,“ vyložila som vrece so skoro novými pánskymi topánkami číslo osem.

Nastala chvíľa ticha. „Tak to ti poviem, Mária, ty nemáš páky, ty máš páčiská...,“ mrmlal bezdomovec a pozeral na topánky.

„Sú vaše.“

„Moje? Všetky? Ale ja som prosil Máriu iba o jedny. Nie o....“

„Ja viem. Tak tie ostatné porozdávajte kamarátom,“ dávam mu návrh. „Urobíte im Ježiška.“

„No počkajte a čo s Máriou? Tá z toho nič nedostane? Nie! Ja im ich predám za symbolickú cenu a potom za to, čo za ne dostanem, kúpim sviečku. A pôjdem jej ju zapáliť. Viete, tam za kostol. K tej jaskynke. Ona to spískala, ona nemôže ostať len tak naprázdno.“

„Dobre. Súhlasím, len to nemiňte na alkohol...“

Ešte stále čudujúci sa bezdomovec mi podáva ruku. Pozeráme sa do očí. Je v nich niečo mokré. Slza.... Obyčajná a ľudská....

„Tak požehnaný nový rok,“ vinšujem a sadám do auta.

„Aj vám. A idem sa za vás modliť. Toľko ružencov, koľko je vo vreci topánok... Mária šedivá, ty si expertka.“ vzdychá a berie svoj úlovok  vo vreci.

 

Akosi mi je ľahšie, keď viem, že je v mojej blízkosti človek, ktorý je chudobný ako kostolná myš a pritom Boh je jeho kámoš....

Prišiel o všetko, o rodinu, o priateľov... a často aj vlastnou vinou... a predsa... neprišiel o Boha...

Ten ho našiel. A bezdomovec uveril, že „Ak nebudete ako deti... nevôjdete do nebeského kráľovstva.“

 

Čo keby sme tomu uverili aj my?

Следующий
Комментарии
sign-in-to-add-comment
Milá sestrička, ja si uvedomujem, že Vy ste tiež tou Máriinou a Božou pákou, lebo ste vždy tam, kde Vás chce mať práve Boh!
Отправлено в 29.12.12 20:15.
Sestrička, vďaka Bohu za Vás a hlavne za Váš príklad, že ste toho chlapa neodsúdili už na začiatku. Váš blog ma veľmi povzbudil. Ďakujem
Отправлено в 29.12.12 23:06.
Отправлено в 30.12.12 19:39.