Svätý Otec Ján Pavol II. mi často pomáha prekonávať veľké, ale aj také celkom malé ťažkosti....

Polovicu môjho profesijného života som bola učiteľkou, polovicu zdravotníčkou.
Veľmi sa teším, ak sa stretnem s bývalými žiakmi a oni ma spoznajú, prihovoria sa, ba neraz sú i spontánnejšie prejavy radosti....
Len tu platí akési zvláštne pravidlo.
Akosi najviac prejavia radosť žiaci z menej oceňovaných škôl- učilište, zdravotnícka škola, alebo takí, ku ktorým som musela  byť prísnejšia a potrestať ich za všelijaké tie deliktíky, ktoré už hraničili s porušovaním školského poriadku...A vtedy sa mohla dať i tá výchovná po zadku (samozrejme na ZŠ). Na tých stredných bolo trestom odobranie mobilu, časopisu ,knihy, ....na dobu určitú, a niekedy "kázeň". Tam býva radosť, spomienky, humor ak sa stretneme....
To sa zriedkakedy stáva, ak stretnem "úspešnejšieho" zverenca, ktorý chodil na gymnázium, alebo navyše bilingválne...hoci som učila práve jazyky, obchodnú alebo hotelovú akadémiu, alebo má v súčasnosti meno v zátvorkách z titulov. Nevravím, že je to vždy, ale zväčša odvráti hlavu alebo aj pozerá, ale ...akože nepozná. To trochu zabolí, lebo v rozdávaní pozornosti, pomoci a lásky som rozdiely nerobila. Skutočne som do svojich povolaní dávala všetko, čo mi Boh daroval na ich radostné vykonávanie.
Dnes spomíname na už svätého Jána Pavla II. Ak som z toho, čo som napísala, niekedy trochu smutná, práve jeho osobnosť je tá, ktorá ma povzbudzuje. Po kratučkom detstve plným lásky všetkých postupne stráca a musí sa životom prebíjať sám, ale nezanevrie...naopak, Boh je  jeho sila a láska a on si od študentských čias až do posledných dní na tom krásnom vzťahu k Pánovi buduje aj ten druhý- medziľudský.