Blog

« Назад

Bohatý

Bohatý

Zrejme ste už počuli, resp. hlavne asi videli (napr. na FB), že slovo „bohatý“ znamená vlastne doslova „Boh-a-ty“. Je to sympatické. Teda, bolo by. Avšak, v slovenčine sa slová takto netvoria. Takže tak to nie je.

A ako to teda je?

Príponou „atý“ vyjadrujeme v prídavných menách nejakú charakteristickú vlastnosť podstatného mena: niečo, čoho má nápadne veľa (nohatý – má dlhé nohy, bruchatý – má veľké brucho, rohatý – má veľké rohy alebo ich má veľa, vlasatý – má veľké vlasy, účes, podobne bradatý, chlpatý a pod.), prípadne je to bolo preňho charakteristické (ženatý – ten, ktorého charakterizuje, že má ženu; vydatá – tá, ktorú charakterizuje, že sa za niekoho, niekomu vydala, zaujatý – ten, ktorého charakterizuje určitý záujem: „som plne zaujatý touto knihou“, resp. „nie je v tom nezávislý, ale zaujatý“). Podobne charakteristickú črtu vyjadrujú slová guľatý, hranatý či rovinatý, barinatý, alebo z inej oblasti fľakatý, ostnatý a pod.

Z toho teda vyplýva, že slovo bohatý charakterizuje niekoho, kto má výrazne rozvinutý svoj vzťah s Bohom (teoreticky s akýmkoľvek božstvom), priam ním oplýva, resp. je preňho tento vzťah charakteristický. Asi by sa podľa toho malo dať povedať, že napr. kňaz je bohatý, analogicky ako manžel že ženatý. Ale vlastne každý „veriaci“ človek by mal byť práve v tomto zmysle slova bohatý (aspoň teda, pokiaľ sa hlási k teistickému náboženstvu).

Ako sa stalo, že sa toto slovo v slovenčine používa tak všeobecne – na vyjadrenie, že niekto má niečoho veľa, čohokoľvek? Neviem, či je na to seriózna odpoveď. Ale asi by som to pripísal na vrub „reálnej sekularizácii“, ktorá v slovenskom jazyku prišla oveľa skôr než sme ju postrehli ako spoločenský fenomén. Slovo „boh“ sa stalo synonymom pre dostatok, šťastie z množstva niečoho... (Zaujímavé je, že v literatúre som pre vznik tohto prídavného mena našiel vysvetlenie, že „slovo boh malo pôvodne význam dostatok, šťastie, podiel“. Je to naozaj pôvodný význam? Nie je to náhodou naopak?) Možno sa to pôvodne myslelo tak, že človek má dostatok čohokoľvek ako prejav Božej priazne, požehnania, blízkosti. Ale skúsenosť, že to v materiálnej oblasti nie je vždy tak, viedla, podľa môjho názoru, k postupnej sekularizácii tohto pojmu, až úplne stratil svoj vzťah s Bohom, či božstvom.

Zrejme tak sa stalo aj to, že so slovom Boh sa v slovenčine zaobchádza (napr. skloňuje sa) ako s neživotným, resp. neosobným... To pokladám, z hľadiska viery, za oveľa vážnejší problém. Avšak, trápi to ešte vôbec niekoho?

Pre každý jazyk je typické, že o ňom, o význame slov v ňom, rozhoduje jedine jeho používanie. Čo keby sme slovu „bohatý“ prinavrátili jeho etymologicky presný pôvodný význam a začali ho takto používať? Viem, že to asi nie je reálne, v bežnom ani odbornom jazyku. Ale čo tak aspoň vo svojich myšlienkach?

 

Комментарии