Blog

« Назад

Byť sám/sama sebou

Byť sám/sama sebou

Do manželstva vstupujú dve slobodné osoby, to znamená, že je to rozhodnutie, ktoré musí byť dobrovoľné. Ale znamená to aj, že každá z nich je sama sebou a ako taká sa otvára prijatiu zo strany partnera, respektíve prijíma dar jeho osoby. Byť sám sebou, a zároveň „vo vzťahu“, to nie je celkom jednoduché – ani na pochopenie, ani na uskutočnenie. Nehovoríme, že keď je niekto vo vzťahu, už nie je „slobodný“? Máme to chápať tak, že po svadbe končí sloboda? No, nie je ona zároveň podstatnou črtou našej dôstojnosti? O ňu by sme asi nemali v manželstve prichádzať... Ak je niekto, kto vie, čo je to mať problémy s vlastnou identitou v súvislosti s rozhodovaním sa pre manželstvo, tak je to pani Maggie Carpenterová – Grahamová. Dovolil som si nahliadnuť do jej nezvyčajného príbehu a poprosiť ju o pomoc s týmito ťažkými otázkami, formou fiktívneho rozhovoru.

Všetci si vás pamätajú ako „Nevestu na úteku“. Ako si s odstupom času spomínate na tieto dramatické situácie?

Bolo to náročné. Som si vedomá, že som svojimi útekmi spred oltára zlomila srdce postupne štyrom mužom, ktorí ma milovali a nečudovala by som sa, keby ma znenávidela celá ich rodina. Napokon, ako viete, vyslúžila som si posmech v celonárodnom denníku. Moja povesť tým utrpela a nežilo sa mi s tým najľahšie. O to skôr, že som sa sama v sebe nevedela vyznať.

Ak môžeme ešte chvíľku ostať v tomto období, čím si vysvetľujete, že to rozhodnutie ste si zakaždým akoby nechali až na úplne poslednú chvíľu?

Ale ja som svojich partnerov úprimne milovala! Chcela som sa im úplne prispôsobiť a považovala som to za prirodzený prejav lásky. Nie som submisívna žena, ale pokladala som za normálne byť „po boku“ svojho manželského partnera vo všetkom. Pre mňa rozhodnúť sa pre manželstvo znamenalo úplne sa oddať. Keď som sa zaľúbila, prijala som za svoje všetko, čím žil môj partner. Nevidela som v tom nejaké vyprázdnenie seba samej, skôr naplnenie sa ním. Keď mi po čase navrhol sobáš, bolo to úplne logické zavŕšenie tohto nášho zjednocovania sa.

Prečo ste teda ušli?

V tej slávnostnej chvíli, keď som sa približovala k svojmu snúbencovi a videla som na sebe jeho pohľad, zrazu som si uvedomila, že to, čo vidí, nie som skutočne ja. Možno mi v tej chvíli preblesla myšlienka, že tú „hru“ by som nedokázala hrať celý život a pre mňa manželstvo je záväzok na celý život. Chytila ma panika a ... zvyšok už viete.

Isteže, je to paradox, že sa mi čosi také stalo štyrikrát.

V čom to bolo s Ikeom iné?

On ma nenávidel hneď na začiatku (smiech). Ike ma pokladal za „mužožrútku“, ale napriek tomu si ma vážil takú, aká som. Od začiatku chcel porozumieť, čo mnou hýbe a prečo to tým mužom robím. Mal svoju hypotézu, ktorá ma urážala, no v skutočnosti hľadal pravdu a nie len overenie svojej hypotézy. Ako skvelý novinár si o mne pozháňal všetky informácie a vedel ich v svojej mysli spracovať.

Aj ja som si uvedomila, že hoci ho neznášam, začínam k nemu čosi cítiť a začalo to vo mne pôsobiť. Jeho však vyrušilo, keď som mu doniesla jeho obľúbenú platňu. Vtedy mi povedal niečo ako: Nechcete aj na mňa urobiť dojem, že...? Hm, aj tento vzťah sa mi začal podvedome rozvíjať podľa mojich šablón. Ale on mi ich rozbíjal, on jediný chcel vedieť, na aký spôsob mám ja rada vajíčko...

A predsa ste ušli aj jemu...

Po tom šoku v kostole (úsmev) sme obaja pochopili, že toto je ten pravý vzťah, že patríme k sebe, že naše manželstvo je to správne rozhodnutie pre nás oboch. Ale sobáš bol strašne narýchlo, vnútri som to ešte nemala spracované. Keď sa na mňa v kostole pozrel a čosi mi blyslo do očí, stratila som hlavu a znovu som ušla. Bola to už akoby moja „šablóna“, ako riešiť stres v tejto situácii.

Čo sa vo vás dialo, keď vás odvážalo to auto, on bežal za vami a prosil, aby ste neutekali?

V tej chvíli nič, bola som ako v amoku, pozerala som sa na neho a nevnímala som ho. Všetko mi došlo až neskôr. Vrátane toho, ako sa musel v tej chvíli cítiť. Keďže čosi o mužoch viem, uvedomila som si, že viac sa muža ponížiť asi ani nedá.

Ako si vysvetľujete, že vám dal napriek tomu ešte šancu? Nie je to až príliš romantické? Ako z nejakého filmu? (úsmev)

Túžila som, aby mi odpustil, musela som sa preto o to odpustenie uchádzať. Predovšetkým som nečakala, že on vyvinie iniciatívu. Rozhodla som sa prísť k nemu, aby som ho odprosila. Avšak predstava, že mu zazvoním dole pri bráne a keď sa mi ozve, budem mu musieť vysvetľovať cez telefón, čo vlastne chcem, ma desila. Tak som sa radšej k nemu vlámala – viete, že som v tom dobrá (úsmev) a kým som čakala, trochu som sa tam uňho akoby udomácnila. Keď potom prišiel, išlo mi akosi ľahšie odprosiť ho. Ba ešte viac, požiadala som ho o ruku. Ike ma naučil vyznanie lásky, z ktorého vo mne stále rezonovali slová, že ak to neurobím, budem to ľutovať do konca života. S touto pokorou som sa postavila pred neho... a povedala som mu to:

„Buď si istý, že prídu zlé časy a buď si istý, že v určitej chvíli budeme – jeden alebo druhý – chcieť ten vzťah ukončiť. Ale tiež mi ver, že ak ťa teraz nepožiadam o ruku, budem to po zvyšok svojho života ľutovať. Pretože mi moje srdce povedalo: Si pre mňa ten jediný.“

A keďže on ma miloval, odpustil mi.

Naozaj to bolo až také jednoduché?

No, zranila som ho, a tak prvý krok musel vyjsť odo mňa. Na druhej strane, ak niekto miluje, nie je mu zaťažko odpustiť.

Zvyšok príbehu poznáme... Vedeli by ste teda zodpovedať na otázku, aký je vzťah medzi slobodou a manželstvom?

Môžem hovoriť o svojej skúsenosti. Z nej viem, že len sloboda nám môže zaručiť šťastné manželstvo – počnúc od voľby partnera, až po každodenný manželský život.

Ako to myslíte?

Keď sa niekto zaľúbi, nemal by sa nechať opantať tou osobou, ale byť voči nej slobodný – len tak jej môže aj dať svoju lásku (a nie nejaké otrocké služby). A keď sa potom vezmú, ...takisto. Ani manželstvo by nás nemalo opantať – ono nie je cieľ, ale cesta ...k šťastiu.

Čo robí „nevesta na úteku“ dnes?

Vždy, keď ma niekto alebo niečo rozruší, utečiem ...k manželovi. (Široký úsmev.)

Следующий
Комментарии