« Назад

Z môjho srdca...

Z môjho srdca...

Prebudila som sa do slnkom zaliateho dňa farebnej jesene. Na Španej doline je jeseň obzvlášť nádherná. Ale v mojej duši je krutá, ostrá zima.  Bolesť srdca ma celú preniká a napĺňa horkosťou. Otázky, výkriky „ako dnes? Ako to zvládnem? Ako nabrať silu?“- vysielam k nebesiam.  Odpoveďou je ticho- prevyšujúce a prehlušujúce všetko ostatné. Raňajší rozhovor a sviatosť zmierenia zatiahli ešte viac záclony na mojej duši. A ja nechápem prečo. Odpustenie od Boha nevnieslo slnko do môjho vnútra. Spravila som niečo zle? Kde je chyba? Odpoveďou je opäť ticho...Také prenikavé...A púšť mojej tváre začínajú zvlažovať potôčiky sĺz....

Deň pokračuje cresendovitým smerom až k úplnému zatmeniu. Telo len bezvládne prechádza týmto pominuteľným svetom a myseľ je absolútne nečinná. Stav totálnej pasivity, bezmocnosti.... Ťažké viečka podliehajú a padajú. Na pár minút som zavedená do ríše snov. Snov čiernych a mĺkvych. Naspäť sa vrátim na podnet milovanej osôbky. Zo všetkých síl sa snaží vytiahnuť ma zo seba samej, no tmavé závesy v mojom vnútri sú akoby pevne zošité tou najsilnejšou niťou. V kaplnke pri slovách piesne „...môže mravec uniesť ťažké bremená? Uver v zázrak vykúpenia, pozri, Boh chcel, chromí chodia, slepí vidia, hluchí počujú....“, padajú vodopády z mojich očí... Ale zároveň zo srdca vytrysknú slová odovzdanosti: „ Chcem to, čo chceš Ty, Ježišu môj. Aj keď je to ťažké, všetko prijímam. Do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Mlčanie a dážď... Kvapky prebíjajúce smrteľné ticho... I kvety sa prestali smiať...Spev vtákov utíchol...

Božia ruka ma zaviedla za duchovným oteckom. Strach ma celú napĺňa. No jeho pohľad upokojuje. Vráti na moju tvár opätovné more. Je tu pre mňa. Počúva ma. Môj popletený chaos. Neodsudzuje, ale prijíma. Cítim sa bezpečne. Zložím sa. Nevládzem. Slzy ma robia ešte akousi slabšou. Bezmocnosť.  Až náznak zúfalstva. Neviem ako...

„Ty si si už na to utrpenie asi zvykla, však?“, prehovorí.  S jemným úsmevom prikyvujem. V jeho pohľade, srdci nachádzam Krista. A strach ma opúšťa. Opäť sa ponáram do svojich myšlienok. „ Po čom najviac túžiš?“ , vytrhne ma jeho otázka zo zadumanosti. „Hm...dnes som po prvýkrát túžila po tom, aby ma moja choroba opustila, len na desať minút...“ „Ale po čom túžiš v najhlbšej hĺbke svojho srdca?“ Ťažká otázka. Mlčím. Túžob je veľa. Len ktorá je nad všetkými? Myšlienky vybuchujú ako sopka. Až postupne začnú vytvárať niečo ucelené. „Po prijatí, po tom, aby som naozaj nasledovala Krista a netočila sa len okolo, nielen tak akože, ale skutočne, úplne...“, plynú zo mňa pramene tichých slov.  „Ešte po niečom?“ „Myslím, že nie, to sú najhlbšie túžby môjho srdca.“  „Dobre, veríš Mu?“ Ticho, ale úplne presvedčene odpovedám, že áno. „Tak sa ideme modliť, postav sa!“ , znela otcova rozhodná odpoveď. Moju neistú dôveru úplne vzal položením svojej ruky na moju hlavu a plece. V tej chvíli ma sám Kristus zahalil svojím objatím.  Modlil sa. Za moje uzdravenie, oslobodenie, za Jeho oddané nasledovanie.... Ja som sa len s dôverou vrhala do náručia Nebeského Ocka.  Do mojej duše sa každou chvíľou viac a viac vkrádal lahodný, jemný pokoj. Nič iné v tej chvíli neexistovalo. Len ja a Kristus. Len my dvaja. V náručí. Spolu. Láska.

„Začni žiť novú realitu, ktorú ti Boh teraz dal...“, zneli otcove slová ako ozvena. Ok, pomyslela som si, ale čo to znamená? Vykročila som z miestnosti v bubline Kristovho pokoja.  Po pár krokoch som však prudko zastala. Niečo sa stalo! Niečo mi chýba! Akoby zo mňa niečo odišlo, ale zároveň cítim, že je to dobré. Viac než dobré. Taká sloboda! Taký pokoj! Ako zhrbená žena, ktorá sa po štyroch rokoch vystrela. ! Obdivujem sa. Vidím v sebe krásne Božie dielo, Božie stvorenie. Pozerám sa na svoje ruky, na svoju tvár, zdá sa mi, akoby som sa videla po prvýkrát.  A moje srdce? Nie je to isté, ktoré kráčalo opačným smerom. Hrubá reťaz, ktorá ho celý čas spútavala, je roztrhaná a odhodená v kúte. Moje srdce je celé napĺňané tým najsladším. Ježišom. Kristus ho vzal do svojich nežných rúk a vymenil ho za svoje. Pripravené milovať. Milovať a žiť. Žiť naplno. Naplno s Kristom. S Kristom v Jeho šľapajach. V šľapajach odznova.

 

 

Roztraseným krokom, z toho, čo sa práve udialo, sa uťahujem do samoty izby. Ležím na posteli v doliehajúcom silenciu.  S rozpätými rukami. Ako na kríži. Odovzdaná. Porúčaná do vôle svojho Otca. Šokovaná. Vystrašená? Možno...z bázne pre Ním. Zmätená.  Domček z karát sa zrútil. To sa stalo už mnohokrát.  A vždy ma to úplne zložilo k zemi. Ako môj ústredný nepriateľ, ktorý ma dostal na lopatky a nedovolil mi vstať,  ešte ma aj gniavil svojím úderom. Ale toto je iné. Vidím rozsypané karty. Nič. Chaos. Ale niekto im dáva zmysel,  presne takými ako sú. Takým rozhádzaným. Tým niekým je sám Kristus. Všetko spadlo. Ale viem, že je to v najlepšom poriadku. Musel ma dostať úplne dole, úplne na dno, aby ma mohol opäť postaviť a začať učiť. Aby sme mohli začať kráčať spolu. Ruka v ruke.  Odhodlaná milovať vykročím v ústrety novému životu. Životu s Ním. A v očiach sa lesknú plamienky radosti....

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Jarmila Semanová
Aj ja ďakujem, Žužu.

Môžem sa opýtať ? Aká to bola choroba ?
Отправлено в 12.10.11 15:54 в ответ на Miroslav Čonka.
wow, nádherné, úžasné, intímne, citlivé, tak jemné a úprimné vyjadrenie rozhovoru s Pánom. Skutočne zo srdca.

Ďakujem
Отправлено в 13.10.11 9:33.
Ó, ďakujem vám všetkým! Ani neviete, ako ste ma potešili, povzbudili! emoticon
Отправлено в 13.10.11 9:56.
Отправлено в 14.10.11 9:45 в ответ на Žužu Vandáková.
Klobúk dolu, božia princezná.
Spočiatku som mala pocit, že čítam poéziu napísanú do riadkov, potom to prerástlo do poézie tvojho vnútorného života. Každý deń je u teba básňou, ťažkou, horko sladkou, krásnou.Choroba zvykne obdarovať svojho hostiteľa mierou času. Ty ho využívaš na svoj rast, na zatiahnutie na hlbinu, spoznávanie ukrytého významu vecí, vzťahov, slov, udalostí, i Darcu bytia.
A s pomocou, ktorá nie je z tohto sveta, sa dokážeš otvárať a púšťaš nás do svojho vnútra a nebojíš sa odhaľovať to, čo cítiš, a nebojíš sa byť pred nami zraniteľná.
Obdivujem, teším sa, a vzdávam Bohu vďaky za teba žužu a za to čo vykonal a koná v tebe BOH.Aleluja.
Отправлено в 27.10.11 7:41.
Nech milosť Pána Ježiša, láska Božia i spoločenstvo Ducha Svätého na tebe trvale spočíva.
Отправлено в 27.10.11 7:57.
Nádherné Žužu emoticon... pripomína mi to niektoré chvíle, ktoré som zažila neistotu, chaos, nepohopiteľnú tmu, napriek tomu, že Kristus bol v mojom srdci.... len škoda, že ja nemám žiadneho duchovného vodcu, ktorý by mi pomohol a poradil...ale za to mám skvelých priateľov zo spoločenstiev z celej diecézy aj z celého Slovenska z Fb emoticon
Отправлено в 10.01.12 22:32.
Daniela, pozvi svojich skvelých priateľov aj sem.
Hľadala si už duchovného vodcu?
Oslovila si niekoho ?
Proste a dostanete!
Odvahu!
Отправлено в 11.01.12 1:27 в ответ на Daniela Vozárová.
Отправлено в 21.02.12 19:17.
Všetci ste pre mňa veľkým povzbudením!
V modlitbe... +
Отправлено в 21.02.12 19:24 в ответ на Eva Vráblová.
Отправлено в 28.03.12 19:47 в ответ на Žužu Vandáková.