O detstve Panny Márie nevieme s istotou nič. Niekoľko informácií obsahujú apokryfné spisy (napr. o obetovaní Panny Márie – je to zaujímavý prípad, kedy sa do liturgie Cirkvi dostalo niečo, čo sa zakladá na apokryfe...). Nachádzame ju v evanjeliu až pri zvestovaní, kľúčovom momente jej života, a nielen jej...

Včerajšie zamyslenie sme začínali slovami „keď prišla plnosť časov“. Naozaj, pri Márii čas vykúpenia, dejiny spásy sa dostávajú do svojho vyvrcholenia. To, čo evanjelista Ján nazýva „hodinou“ Krista, sa začína práve tu, je potom na zásah Márie akosi symbolicky predznamenané v Káne (Jn 2,4) a dosahuje plnosť svojho zjavenia v „hodine“ kríža (Jn 17,1).

Táto plnosť časov má veľmi silný význam. Mnohí cirkevní Otcovia prvých storočí zdôrazňujú fakt, že keď Boh stvorila Adama „na svoj obraz“, mal ako „model“ Ježiša. U Boha, u ktorého niet času, splodenie Syna od večnosti i v čase prebieha v tom isto „momente“, Je pre nás ľudí veľmi ťažké predstaviť si to, ale aspoň pokúsiť sa o to môžeme: celé stvorenie i celé dejiny až po Kristov druhý príchod prebiehajú u Boha v tom istom jedinom okamihu, ktorý má svoje vnútorné vyvrcholenie v udalosti vtelenia, smrti a zmŕtvychvstania Božieho Syna.

V tomto pohľade aj úloha Panny Márie dostáva svoj nový úžasný význam. Boh si ju od počiatku pripravoval – a teraz, „v plnosti časov“, prichádza a zvestuje jej prostredníctvom anjela svoje plány. Boh zostupuje do dejín a nadväzuje rozhovor spásy s jedným zo svojich stvorení. Mária sa pýta na spôsob a dostáva vysvetlenie o Božom zásahu v jej tele. A teraz... celé dejiny sveta sa akoby zastavujú a všetko čaká na Máriinu reakciu. Ľudsky povedané, keď zaznelo ono „nech sa stane“ (Lk 1,38), všetko stvorenie si vydýchlo.

Mohli by sme síce uvažovať, že Boh by sa bol zariadil aj bez toho, nebol odkázaný na súhlas svojho stvorenia atď., ale ostáva faktom, že – ako píše Koncil – Otec milosrdenstiev chcel, aby súhlas predurčenej matky predchádzal vtelenie, aby tak ako žena prispela k smrti, takisto žena prispela k životu“ (Lumen gentium 56). Teda Boh nemusel čakať na Máriino rozhodnutie, ale on naň chcel čakať. Chcel aby sa prejavil kontrast medzi dvoma postojmi slobody: Eviným a Máriiným. Na rozhodnutiach obidvoch stojí budúcnosť ľudstva – jedna sa rozhoduje proti, druhá za... a tá druhá svojím rozhodnutím prispieva k vykúpeniu hriechu tej prvej.

Aj my sme dostali takú istú slobodu a o tom, ako sa dá použiť pre dobro i proti nemu, máme všetci bohatú vlastnú skúsenosť. Čo teda robiť? Zbaviť sa slobody nedá. Takýto dar Boh nechce, lebo by nás zbavil možnosti milovať ho, a vôbec milovať.

Práve tu je azda kľúč, nad ktorým sa treba zamyslieť. Slobodu sme dostali pre lásku. Niet žiadneho iného dôvodu pre slobodu človeka. Čo s ňou teda robíme?