Počujem, ako tvoje srdce plače. Prosíš: „ Ukáž sa mi. Odhaľ sa mi.“ „Počúvaj...slovám piesne, šumeniu rieky, hukotu mora, hlasu vánku- to všetko je Moje a všetko toto ťa privedie ku Mne“.
Jemná duša. Vedela o sebe, že je svetlom. Túžila viac a viac po živote.
Hovorila si: „ Som svetlo...som svetlo. Vedela to a neustále si to opakovala.
V sfére, z ktorej prišla, nebolo nič, iba svetlo.
Každá duša tu bola vznešená, každá duša tu bola nádherná a každá vydávala
Božiu žiaru.
A tak táto malá dušička bola len sviečkou na slnku. Uprostred najväčšieho
svetla- súčasťou ktorého bola- nebola schopná vidieť, ani spoznať, čím vlastne
je. A tak po tomto poznaní začala túžiť.
A jej túžba bola taká veľká, že jej Boh jedného dňa povedal:“ Dušička moja, vieš,
čo musíš urobiť, aby si svoju túžbu splnila?“
„Čo, Bože? Čo? . Urobím všetko, čo mi povieš“ odpovedala.
„Musíš sa oddeliť od nás ostatných“ odpovedal Boh „a potom sa musíš obklopiť
temnotou.“
„Čo je temnota, Bože?“ spýtala sa zvedavo.
„To, čo ty nie si“ odpovedal Boh a duša to pochopila.
A tak sa oddelila od všetkých ostatných a dokonca odišla aj do inej sféry.
V tejto sfére mala možnosť skúsiť všetky druhy temnoty. A skúšala.
Zrazu ju prenikla hrôza. Ustrašená z temnoty zvolala: „ Otče, Otče, prečo si ma
opustil?
„ Ale ja som ťa nikdy neopustil a nikdy ťa neopustím, stále som s tebou,
na mňa sa môžeš obrátiť kedykoľvek.
Začuješ ma všade, moja pravda je prítomná v šepote vetra, v zurčiacom
potôčiku, v šumení dažďa, v hrmení búrky.
Moja pravda je dotyk zeme, vôňa ľalie, teplo slnka, príťažlivosť mesiaca.
Je tak počuteľná ako tlkot srdca a tichá ako naše spoločné nadýchnutie sa.
Nikdy ťa neopustím. Nemôžem ťa opustiť, lebo som ťa stvoril, si moja dcéra, môj syn, môj cieľ a moje ... Ja.
Príď ku mne , kedykoľvek a kdekoľvek ti bude chýbať pokoj, ktorým som. Budem tam.
Spracované na motív N. D. Walscha.
