« Späť

Do you speak christian?

Do you speak christian?

Zabudli sme na svoj neslávny pôvod a teraz znemožňujeme svetu pochopiť prečo sme uverili

 

Prečo sa bojíme výjsť z našich kostolov, zborov, spoločenstiev? Isto je to strach, že ten svet vonku, hektický no najmä špinavý a poznačený hriechom, nás prevalcuje a zoberie nám aj tú štipku viery, ktorú sme si tak pracne vybojovali usilovným chodením na bohoslužby či chvály.

No ešte viac sa bojíme faktu, že svet nám nebude rozumieť. Mediálny záujem o kampaň 40 dní teraz ma opäť presvedčil o tom, že svet, v ktorom žijeme chce počúvať. Ľudí zaujíma, čo to tí veriaci robia. Bolo by veľkým omylom vidieť neveriacich ako tých, ktorí chcú vždy len zle, vysmiať, opľuť. Reakcia na našej Facebook stránke: „Prečo hádžete perly sviniam“ podčiarkuje túto našu skrytú predstavu, že svet nie je hoden toho, aby sme hovorili o „našich“ veciach. Ja som presvedčený, že je. Pretože i my sme boli.

Často idealizovaná komunita prvých kresťanov bola v skutočnosti zmes židovských konvertitov a bývalých vyznávačov rôznych pohanských kultov. Kde je kostolná elita? Neexistovala. V skutočnosti i apoštoli boli iba bandou miestnych rybárov bez vzdelania, výnimočného postavenia v náboženskej obci či vyberaného správania (snáď okrem Pavla, ten mal dobrú školu). Kde je cirkevná nobilita? Žiadna nebola. Boli to práve tie „svine“, z ktorých vznikali prvé cirkevné spoločenstvá. I my sme tie „svine“, nad ktorými sa Boh zľutoval a vo svojom Synovi nám dal nebeské občianstvo.

Tento svet musí počuť o Bohu a sú to naše ústa, ktoré musia (toto nie je voliteľná položka) hovoriť radostnú zvesť.

Tou skutočnou výzvou je práve porozumenie. Náš cirkevný jazyk je tak zaužívaný, že my sami už nevnímame, keď ním hovoríme. Teologické pravdy, ktoré vysvetľujeme našim mariánskym, charizmatickým či liturgickým „dialektom“ sú jednoducho nezrozumiteľné pre človeka, ktorý do kostola nikdy nevkročil. Boh vstúpil do ľudských dejín ako človek. Úplne normálne. Ako dieťa. Ako obyčajné ľudské dieťa. Boh sa mohol zjaviť ako anjel Pánov, mohol nám evanjelium zvestovať za zvuku trúb a poľnice (ako to napr. spravil Mojžišovi a Izraelitom). Nestalo sa. To najdôležitejšie posolstvo adresované človeku bolo povedané ústami Syna človeka, v podobenstvách, ktorým všetci rozumeli a každodenným jazykom, ktorému chápal aj posledný pastier.

Prichádza čas, kedy je nutné opustiť naše teplé miestečko na stretku či v kostole. Treba sa vzdať pohodlia a pocitu, že mi všetci rozumejú a chápu. Tam vonku čakajú zástupy ľudí, ktorí nemajú odpovede a žalostne ich potrebujú. Sú tam davy ľudí, ktorí si myslia, že hádzaním vajíčok a banánov na parlament vyriešia situáciu na Slovensku. V tej chvíli nám nepomôžu naše osvedčené formulky o tom, čo „vnímame“, po čom Boh „túži“ či ako sa „schovať pod ochranu“ Panny Márie.

Nespravme zo seba exkluzívnu skupinu, ktorá to chápe a nikto nechápe ju. Poriadne uchopme túto výzvu a vysvetľujme ľuďom okolo seba čo vlastne robíme: Prečo sa modlíme? Čo znamená postiť sa? Ako sa môže Boh zaujímať o politiku? Boh chce spasiť každého človeka: chce mu dať odpoveď tak ako ju dal tebe; chce mu povedať ako ho má veľmi rád a ukázať, ako môže kvalitne žiť svoj život. Nakoľko mu v tom budeme svojim jazykom a predsudkami prekážkou?

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Jarmila Semanová
Áno, Peter, každý človek je hoden lásky. Kto nám dal právo posúdiť a odsúdiť človeka?

Svedčime nielen svojim životom ale aj ústami - poďme do ulíc a na námestia a hovorme o tom, aký dobrý je Boh.
Odoslané 1.2.2012 8:15.
Veľká pravda! Nie je už čas sedieť na vyhriatých vankúšikoch. Ľudia potrebujú počuť dobrú správu (evanjelium) a nabrať istotu, že to bude lepšie (pre nádej, ktorú máme v Pánovi)
Odoslané 1.2.2012 9:05.
pred rokom a niečo som dostala od nášho rodinného priateľa otca Jozefa kríž- benediktínsky, ktorý mi posvätil a zavesil na krk. Povedal, nos ho pod šatami alebo na vrchu, ako to budeš cítiť.
Bojovala som sama so sebou o pozíciu pre môj kríž.
Vybrala som si cestu ťažšiu.
Nosím ho na oblečení.
Pýtajú sa ma, či som rehoľná sestra v civile a ja mám možnosť hovoriť, že aj obyčajná žena, manželka a matka je v reholi rodinného a manželského života...a že všetci sme povolaní byť svätí v Láske...
Na prvý pohľad ľudia vidia, Kto je mojím znamením, a už si nedovoľujú byť tak vulgárni a hrubí akí chceli byť,... lebo v Jeho prítomnosti aj ich nejaká zvláštna bázeň núti byť lepšími.
Mne samej to pomáha pri rozhodovaní sa a pri náchylnosti koketovať s kompromismi s mojím svedomím.
Pri pohľade do zrkadla, vidím nielen sama sebe do očí , ale aj svojmu Bohu.
A preto, že viem, čo som bola pred tým, kým som s Ním nekráčala, chápem kým som od kedy som s Ním.
Odoslané 1.2.2012 9:42.
Myslím, že každý pochopí keď charizmatickým, liturgickým, mariánskym alebo iným "kostolným" slovníkom povieme : "Chcem, aby tento štát stál na dobrých a trvalých základoch a hodnotách a modlím sa, aby to Boh urobil- a dôverujem Mu, že to urobí emoticon"
Ak sa modlíme sa a dôverujme Bohu- Boh nás vždy pohne k akcii. Poznám sa s mnohými neveriacimi a nepraktizujúcimi, ale "náš" slovník- to je to najmenej s čím majú problém emoticon Ak vidia svedectvo života- je im to absolútne jedno až na rozdiel- že o tých "našich veciach" v skrytosti sami začínajú rozmýšľať...
Odoslané 2.2.2012 18:08.