Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst.

Mladučký som a opovrhovaný, no nezabúdam na tvoje príkazy.

Odohnal si mi známych a zošklivil si ma pred nimi.

Uväznený som a vyjsť nemôžem, aj zrak mi slabne od zármutku.

K tebe, Pane, volám deň čo deň a k tebe ruky vystieram.

No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie.

Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou.

Som úbožiak, plný bolesti, tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne.

Priateľov aj rodinu si odohnal odo mňa, len tma je mi dôverníkom.

Svojim bratom som sa stal cudzincom a synom svojej matky neznámym.

Od zármutku je moja duša plná sĺz, pozdvihni ma podľa svojho slova.

V pôstoch som si dušu vyplakal, no aj to mi bolo na potupu.

Pyšní sa mi vysmievajú náramne, ale ja sa neodchyľujem od tvojho zákona.

Utŕhajú si zo mňa tí, čo vysedávajú v bráne, a pri víne pospevujú o mne pijani.

Už pridlho žijem s tými, čo nenávidia pokoj.

V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval.

Ustatý som od volania, hrdlo mi zachríplo.

Unavili sa mi oči, čo tak vyzerám svojho Boha.

Ty poznáš moju potupu, moju hanbu i moje zneuctenie.

Ty vidíš všetkých, čo ma sužujú. Potupa mi zlomila srdce a ochabol som.

Čakal som, že dakto bude mať so mnou súcit, no takého som nestretol; čakal som, že dakto ma poteší, ale taký sa nenašiel.

Som úbožiak a bedár, Bože, ponáhľaj sa ku mne.

Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Pane, nemeškaj.

Bože môj, volám vo dne, a nečuješ, volám v noci, a nenachádzam pokoja.

A tak si hovorím: „Ktože mi dá holubičie krídla, aby som mohol odletieť a odpočinúť si?

Celým srdcom ťa prosím, zmiluj sa nado mnou, ako si prisľúbil.

Ty vypočúvaš modlitby, k tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech.

A hoci nad nami víťazia naše neprávosti, ty nám ich odpúšťaš.

Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo a tvoja vernosť až po oblaky.

V tvojom stánku chcem prebývať naveky a skrývať sa pod ochranou tvojich krídel.