Ja mám pred sebou ďalšiu knihu z hŕbky, ktorá už pomaly ubúda. Z kníh, ktoré mám na to, aby ste ich mohli trošku počuť, trošku čítať. Nakoniec za nimi niekam zájsť. Dnes to bude trochu špeciálne. Kniha sa volá Stretnutia s Ježišom. Napísal ich Timothy Keller. Už sme sa s týmto pánom stretli. Mohli ste čítať a počuť moju recenziu na knihu Manželstvo.

            Dnes je to iná kniha, a poviem vám – aj iný súdok. Celkom som nevedel, ako sa tohoto zmocniť. Nejde o nejakú tradičnú knihu, ktorá ide od niekaľ niekam. Je to kniha exegéz.

            V úvode nám prezrádza, že chodil na stretnutia, ktorých zmyslom bolo čítať si Božie slovo a zdržať sa nad ním. Sám píše, že bol veľmi rýchlo hotový a nevidel zmysel v tom, prečo by tam ešte niečo hľadal. Tisíc krát počuté... Ale keďže mal čas a musel, tak zrazu zistil, že tam niekde v tom texte je strašná kopa vecí, ktorú asi na prvý pocit asi nechytil do rúk. Možno máte takú skúsenosť, možno nemáte. Texty, ktoré tu autor napísal ale nie sú nejakým vysloveným záznamom tejto jeho činnosti. Opravte ma, ak sa mýlim, že tieto veci použil ako podklad pre nejaké série prednášok, ktoré potom mal.

reláciu si môžete aj vypočuť:

            Vypracoval text, ktorý začal niečím takým, ako je posedenie nad Božím slovom. Ja sa dnes s vami pokúsim prejsť touto knihou. No ja neviem ako, ale skúsme to! To ale neznamená, žeby tá kniha nebola fantastická. Práveže áno. Je to celá séria konštrukcií, myšlienok. Keď som vás takto navnadil, poďme si prečítať prvú ukážku. Uvidíte sami. (v zvukovej podobe nasleduje prvá ukážka z textu knihy)

            Kniha je venovaná stretnutiam s Ježišom. Biblickým osobám, ktoré vnímame v evanjeliách. Prvý, koho tam dostaneme, je Filip. On pôsobí trochu komicky pod tým figovníkom. A tvrdiac, že aha! Čože už len z tej Galiley môže byť také, žeby som sa zdvihol a trošku pohol. Autor to teda chytil od podlahy. Nazval ho náboženským snobom. No... môžeme to aj takto... Vždy pre tohto autora je tá biblická postava len odpichnutím sa do bližšej ale aj širšej problematiky, ktorú tam niekde on vidí. Ja sa vám pokúsim občas z toho textu vytrhnúť nejakú myšlienku. S tou obavou, že naruším celkový pohľad na to.

            Jedna z myšlienok, ktorá ma tu zaujala je to, že my – kresťania na rozdiel od iných náboženstiev máme špecifikum. Zatiaľ čo všade inde sa stretnete s tým, že musíte urobiť strašne veľa veľkých, dôležitých, iniciúcich vecí, aby ste sa mohli stretnúť s Bohom; tak v kresťanstve je to naopak. Boh prvý vás miluje, Boh sa s vami prvý chce stretnúť. Ak vás dokáže premeniť, a vy mu to umožňujete, potom sa aj s vami dejú zmeny. Opačne to teda nefunguje.

            Ďalej ma tam zaujala myšlienka na pána Audena. Chce si ním poslúžiť práve preto, lebo to vraj nie je veriaci človek, aspoň spočiatku nebol. Tu skôr hovorí o Angličanoch. Keď Hitler začínal, vedeli klasifikovať, že je to zlo, že je to peklo. Ale problém bol v tom, že nevedeli ponúknuť nič lepšie. Tento nedostatok dobra, naozaj akejsi hlbšej blízkosti ho donútil hľadať nejaké nebo, nejakú pozitívnu hodnotu, ktorá by dokázala riešiť. No a ku koncu kapitoly nám ukazuje iného špekulanta. Že Filip medzi tými dvanástimi teda nebol celkom sám. Ku koncu príbehu Filip tam už nemá problémy. Ale je tam Tomáš! Ten zas pochybuje.

            Druhá kapitola má tuším názov Nábožný a outsider. Chytil rovno dve postavy za ruku. Jednak bolo jasné, že sa chce venovať Samaritánke. Neskôr si našiel iného podobného človeka. Tie postavy sú aj literárne blízko vedľa seba. Je to tretia a štvrtá kapitola. Čo je dôležité, ktovie, čo to všetko dokáže spôsobiť. Autor tu píše o Samaritánke. Robí diagnostiku tejto osoby. Snaží sa dokázať, že ousiderom. Napríklad ide po vodu napoludnie. To znamená, že je vylúčená z komunity. Lebo že normálna žena by šla ráno. Hovorí všetky tie veci, ktoré vám už povedalo tisíc kazateľov, exegétov o tej žene. Ježiš by s ňou ani nemal hovoriť. Tá žena dáva otázky, ktoré pôsobia vierohodne, žeby takto sa pýtal človek iného náboženstva, keď ho rypnete. Ako aj to, že jej ponúkol vodu.

Autor si kladie úžasnú otázku. Prečo Ježiš, keď hovorí s Nikodémom neponúka mu tú istú fintu. Nikodém poď, ja ti dám takú vodu... Je to nemiestne... Neboli pri studni. Chcel Nikodéma uchopiť niekde inde. Autor mi tu napísal, do tej knihy, že on vraj urazil Nikodéma. Jednému farizejovi, ktorí robí všetko správne, on povie, že to je nič. Ty sa musíš znovu narodiť. Ako každá prostitútka, zlodej, zločinec... Bez toho si nič! Tvoje všetko doterajšie snaženie náboženské je prach. Doviedlo ťa akurát ku mne. Tu sa to môže zmeniť.

Je tam niekde vsunutá aj zmienka o nedostatočnosti snov. Aké ambície si dávame v živote a možno by nebolo zlé ani vo viere, dať si zdravé ambície podľa tretej kapitoly v Jánovom evanjeliu. Poďme okoštovať z textu v druhej ukážke. (v zvukovej podobe relácie nasleduje ďalšia ukážka z textu knihy)

V ďalšej kapitole ideme stretnúť trúchliace sestry. Ježišov priateľ Lazar je mŕtvy. On tam prichádza. Autor si všíma text. Je citlivý na to, ako sa Ježiš správa. Smúti. Tie sestry... jedna mu dohovára, druhá pozerá, že čo teraz prichádza, keď je neskoro. Zdôrazňuje, že keby si niekto chcel vymyslieť tento príbeh o Ježišovi, určite by tam Ježiša nezobrazil ako padavku, ktorá vie, že ide niekoho vzkriesiť, a správa sa vystrašene, smutno. Zdôrazňuje, že Ježiš tu naozaj ukazuje ľudskosť, ktorá je pravdivá, hlboká, ľudská... Hoci vie, že toho svojho priateľa Lazara ide vzkriesiť.

Tu sa odpichol k tomu, aby nám rozprával o tom, že Ježiš ako jediný z predstaviteľov veľkých svetových náboženstiev povedal o sebe priamo: Ja som Boh. Neurobil to Mojžiš, ani Mohamed. Budha tvrdil, že je iba osvietený. Ja neviem hinduisti ako sú na tom. Ježiš tým zo seba nechcel urobiť niekoho dôležitého. Keď niekto o sebe pravdivo povie, čím je, môžeme na neho reagovať. A môžeme s ním urobiť niečo správne. Toto je na Ježišovi dôležité. On je Bohom. A my to potrebujeme prežívať, a potrebujeme s tým prísť do kontaktu.

reláciu si môžete aj vypočuť:

Minule sme tu skloňovali slovo manželstvo. Teraz už s vami idem prebrať svadbu. V úvode vysvetľuje trochu antropológie, sociológie, kulturológie. Izraeli mali svadbu za niečo iné ako my. Celkom nepotrebovali romantický vzťah dvomi ľuďmi. Hoci Šalamún vo Veľpiesni nám jasne ukázal, že to funguje. Rád si pomáha citáciami s filmov, od iných autorov. A napríklad tu som narazil na pána Dostojevského. Čo o ňom píše. Tvrdí, že nám tu ponúka úryvok, ktorý dokazuje Dostojevského vieru. Ten úryvok hovorí o tom, že my naozaj potrebujeme na planéte niekoho, kto by to tu dal do poriadku. A v prvom rade naše vlastné životy.

Zaujala ma tá zmienka o Aichmanovi. Vraj ho konfrontovali s nejakým Židom, ktorý bol v koncentračnom tábore. Keď Aichmana zbadal, odpadol. Mysleli si, že je to dôkaz, že aj bez uniformy ss pôsobí hrozivo. Tento židovský väzeň ale vysvetlil, že práve naopak. Že videl len obyčajného, vyplašeného človeka. Odrazu si uvedomil, že toho človeka možno aj ťažko nenávidieť, keď je to len obyčajná troska. Obyčajná ľudská zničená osobnosť.

reláciu si môžete aj vypočuť:

Je veľmi veľa spisovateľov, exegétov, ktorí samozrejme, keď píšu o Božom slove, nechcú sa vyhnúť dôležitým otázkam. Ján píše o svadbe v Káne. Je tam potom otázka, prečo si Ježiš trúfol povedať vlastnej matke, že: Žena mlč, ešte neprišla moja hodina. Ono samozrejme to odmietnutie je aj s vysvetlením. Ježiš vedel – podľa autora – čo sa stane. Je to prvý zázrak. Týmto sa spúšťa časovač, ktorý sa skončí v Jeruzaleme súdom, ukrižovaním. Teda je veľmi dôležité, kde a ako začne, čo spraví. A napriek tomu práve toto ľudské konanie – svadba – sa mu zdalo napokon vhodným, ako sa uviesť ako prorok, divotvorca. Ako náš Spasiteľ. (v zvukovej podobe relácie nasleduje ďalšia ukážka z textu knihy)