blog - slovensky

« Späť

Odpustenie

Odpustenie

Pôst je aj časom pokánia, z ktorého pramení odpustenie a nový začiatok - zmierenie.

Čo to znamená odpustiť? Často počúvam o tom, aké je to ťažké, pre niekoho až nemožné, aspoň nie teraz... A ak k tomu raz dôjde, tak „Odpustím, ale nezabudnem,“ hovoria niektorí.

Odpustenie obvykle spájame s prosbou o odpustenie. Je to možno taký mini rituál, na ktorý sme naučení jednak zo sviatosti zmierenia a verím, že aj z bežného života. Vyznávajúc vlastné hriechy a chyby očakávame odpustenie. Rovnako, ako potom očakávame priznanie chyby, keď sa od nás očakáva odpustenie.

No pýtam sa, či sme naozaj pozvaní odpúšťať len tým, ktorí o odpustenie žiadajú? V kontexte Reči na vrchu by to asi bolo málo. Ježiš hovorí: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5,44). Toto je postoj kresťana. Láska, a z nej prameniaca modlitba. Kto nemiluje, nemôže odpustiť, pretože odpustenie je prejavom lásky, ktorá dáva zadarmo a nič nežiada. Táto láska sa sýti a rastie v modlitbe, ktorá napokon tiež nie je ničím iným, ako prejavom lásky. Všetko je o láske.

Ak láska dáva zadarmo, tak potom aj odpustenie je zadarmo. Dokonca aj vtedy, keď oň nik nežiada, keď oň nestojí. Odpustenie je dar, o ktorý možno prosiť, no len prosiť. V nádeji a pokorne, ale aj vo vedomí, že ak je skutočne darom, nemôžem druhého nútiť, aby mi odpustil. Dokonca ani ho vydierať slovami Písma v zmysle: „Musíš mi odpustiť, lebo inak ti nebude opustené.“ To by už odpustenie nebolo slobodným darom, ale len vynútenou karikatúrou. Ono „Odpúšťajte a odpustí sa vám“ (Lk 6,37) a Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6,14-15) neznie pre toho, kto prosí o odpustenie, ale pre toho, kto je o tento dar prosený. Nezabúdajme na to, lebo sa nám často stáva, že presne vieme, čo má robiť ten druhý a zabúdame, čo máme robiť my. Odpustenie je dar, a ten si nemožno vynútiť. Možno oň len prosiť a prijať ho.

V tomto zmysle treba čítať aj slová „Odpustím, ale nezabudnem.“ To je ono! Odpustiť predsa neznamená zabudnúť! Pán si po zmŕtvychvstaní ponechal otvorené rany. Tie, už oslávené, sú dôkazom hriechu človeka, ale zároveň aj odpustenia, ktorého sa mu dostáva. Odpustiť znamená prijať človeka aj s ranami, ktoré spôsobil. A to aj vtedy, keď sú smrteľné.

Napokon ostáva najťažšia časť... Uveriť, že mi bolo odpustené Bohom či človekom a odpustiť sebe samému. Mnohí ľudia nedokážu odpustiť, lebo sami nevedia odpustenie prijať a nedokážu prijať, že by im mohlo byť odpustené. Stávajú sa z nich chladné mramorové sochy falošnej zbožnosti, ktoré navonok žijú dokonalý kresťanský život, možno aj s dennou účasťou na svätej omši. No pritom nikdy nezakúsili odpustenie, nedokážu oň prosiť, pretože neveria, že by im mohlo byť darované „len tak“, zadarmo. A predsa. To je presne to, čo nás Ježiš učí. Chce, aby sme uverili, že On nám zadarmo darúva odpustenie a túži po tom, aby sme mu uverili, aby sme ho prijali. Nech by už minulosť a hriech v nej boli akékoľvek.

Chce to veľa odvahy. Postaviť sa pred Boha či človeka a prosiť o odpustenie chce naozaj veľa odvahy, ktorá vychádza z pokory. Je to odvážny čin, pretože vždy je tu riziko (ale to len u človeka), že ono odpustenie nedostaneme. No ak sa bojíme riskovať, lebo sa hanbíme pokoriť pred druhým, tak potom odpustenie ani dostať nemôžeme. Toto riziko je nevyhnutné, pretože prosba o odpustenie v sebe skrýva vyznanie viery v milosrdenstvo a veľké srdce toho, koho o odpustenie prosíme. Prosiť o odpustenie je to isté, ako povedať: „Verím, že tvoje srdce je také krásne a veľké... Verím, že sa doň vmestím aj s mojím hriechom, slabosťou, chybou, ranou, ktorú som ti spôsobil...“

Preto verím, že nazbierať odvahu na to, aby sme prosili o odpustenie môžeme len vtedy, ak zakúsime prijatie. Možno je jedno, či predtým, alebo potom, ako sme veci spackali či rovno pohnojili.

Ale rozhodne to stojí za to. Odpustenie oslobodzuje. Láme putá, vyvádza na slobodu väzňov, dáva nový život v nádeji a túžbe byť lepší. Učí pokore možno ešte viac, ako vedomie hriechu. Dáva poznať, ako veľmi potrebujeme Božiu milosť. A napokon... Odpustenie, a jedine ono, práve preto, že je slobodným darom neúnavnej a trpezlivej Lásky, je pozvaním dotknúť sa oslávených rán. S bázňou a úctou. A nielen to. Ide tu o viac. Ak sa dnes môžeme ukryť v Ježišovom srdci, tak je to preto, lebo ono bolo otvorené ešte predtým, ako bolo prebodnuté kopijou vojaka.

Modlím sa, aby sme všetci dokázali, podľa Ježišovho vzoru, mať vždy otvorené srdce. Aj pre tých, ktorí nám ho prebodli. Aby sme tak, ako Ježiš, dokázali nosiť v našich srdciach všetkých tých, ktorí mu zasadili (smrteľné) rany. Tomuto ja hovorím odpustenie...

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Vďaka Tomáš, za podnetné myšlienky. Oslovilo ma, že odpustenie si u iného nemôžem nárokovať, dokonca, aj keď je príkladným kresťanom.
Odoslané 9.4.2014 7:58.
Vďaka za túto poučnú tému, ktorá je určite náročná pre zachovávanie kultúrnej úrovne človeka, preto si ju musím neustále opakovať. Včera som si tiež v televízii Lux vypočula hodnotnú prednášku na tému odpustenia. Kazateľ to vysvetlil tak, že odpustenie je rozhodnutie, je to úkon, z ktorého máme my prospech. Vysvetlil aj slová Svätého písma:
„Žehnajte tých, čo vás prenasledujú, žehnajte a nepreklínajte!
Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“
Odoslané 9.4.2014 14:41.
pre mňa to bol taký menší šok, keď som si uvedomil, že na odpustenie nemám právo. ale odvtedy si ho o to viac vážim...
Odoslané 9.4.2014 21:15 ako reakcia na Martin Lojek.
[...] https://www.mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog/-/blogs/odpustenie [...] Čítať viac
Odoslané 26.12.2017 20:15.
[...] Ublížil Ti niekto neprávom? Nedostáva/lo sa Ti dostatok lásky, pozornosti, ochrany, pochopenia? Si obeťou traumy, psychického, fyzického, sexuálneho zneužívania? Zažil/a si zradu, opustenie... [...] Čítať viac
Odoslané 5.4.2018 15:51.