blog - slovensky

« Späť

Zvianočnieva sa. Budeme upratovať. A zdobiť.

Zvianočnieva sa. Budeme upratovať. A zdobiť.

Vianoce. Nový život. Nový začiatok. Sviatok a túžba pripraviť sa naň. Je to práve tá príprava, čo mi príde paradoxná. Nemám nič proti vianočnému upratovaniu, no...

... načo je dobrý vyblýskaný dom, keď v srdci je horšie ako v (betlehemskej) maštali? Načo všetky tie darčeky, keď nie sme schopní podať si ruky? Načo tie cifrované medovníčky, keď na seba hľadíme tak desne kyslo? Načo vyzdobený vianočný stromček, keď...? Ozaj, stromček.

Ten je všetkému na vine. Mal by nám pripomínať Strom života, ku ktorému pre hriech nemáme prístup. Chceli sme si ho sprítomniť v obývačke peknou jedličkou, sviežo voňavou, krásne zelenou. A pekne ju vyzdobiť, však sú Vianoce... Nesmie na nej nič chýbať. Sviečky, zvončeky, salónky, kolekcie, medovníčky, jabĺčka, pozlátko a neviem čo ešte. Všetko musí byť perfektne usporiadané. A musí toho byť veľa. Nie nadarmo sa hovorí: „Ovešaný ako vianočný stromček.“ A možno niekde dolu, pod týmto bizarným divadlom nejaký ten papierový Betlehem, lebo... tak sa to patrí.

Tak veľa paradoxov na jednej kope... Moja mamička by povedala: „Päsť na oko.“ Nikdy som celkom dobre tomuto výroku nerozumel, ale používa ho vždy, keď niečo k niečomu nesedí, keď je niečo nevkusné...

Že prečo paradoxy? A vy to nevidíte? Chceli sme v obývačke symbol života. Tak sme kdesi v lese vyťali strom. Dnes už ani to – je za to pokuta a ponuka umelých stromčekov je každým rokom bohatšia. Azda preto, aby aj „umeláčik“ bol vždy podľa módy. Akosi nám prestalo vadiť, že život nám pripomína mŕtva umelina. Stačí, že je s tým menej roboty. Keď ho už teda máme, vešiame naň koľko znesie. Veď je vianočný. Sviecu – symbol Krista, nahradila čínska blikajúca sústava, ktorá za príplatok vydáva sériu neidentifikovateľných pazvukov – lebo rozprávať sa sme zabudli a ticho neznesieme. Rodí sa nový život a my smelo vešiame na stromček kolekcie staršie ako cukrárenský priemysel. Keď sa potom nejaké dieťa nechá zlákať pozlátkom a nešťastnou náhodou sa dostane k salónke, ktorú stará mať kúpili ešte za oných čias v Tuzexe, hrozí, že si vylomí nejaký ten mliečny zubčok.

No a niečo podobné sa deje v srdci človeka. Kristovu vitalitu, nový život, ktorý ponúka, sme zamenili za odťatý pahýľ, naivne sa presviedčajúc, aký je pekný a voňavý. V horšom prípade sme ho vo chvíli, keď z neho opadalo posledné ihličie, zamenili za už spomínaného umeláčika. Akosi sme zabudli na Ježišovo varovanie: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria“ (Jn 15,6). Začnime žiť naplno! Prestaňme sa konečne okypťovať, prestaňme raz a navždy s lacnými napodobeninami života. Mimo Ježiša ho niet, bez neho sme len smiešne umelé karikatúry.

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1,9). Pokojne, v tichu noci. Zamenili sme ho za sériu LED diód šialene blikajúcich za sprievodu tónov, ktoré znejú horšie ako plašič na myši. Tieto súpravy mi pripomínajú, ako často si zabúdame strážiť oči a uši, kŕmime sa mihotavo blikajúcimi bludičkami každého druhu, nedokážeme hľadieť na tiché Svetlo Lásky a strácame sa v tme. Uši máme zapratané tými najnovšími „zaručenými“ novinkami a inými klebetami. Je pochopiteľné, že srdce tento nápor nezvláda a cez bič jazyka to všetko plieska zo seba von.

A tie recyklované salónky? Sťaby staré zranenia, ktoré v sebe roky nosíme a ony v nás denne tvrdnú a hnijú. Ovocie strachu z nového a neochoty darovať niečo zo seba. Stačilo by trošku viac lásky a štedrosti, možno odvahy spoločne si zamaškrtiť a už dávno to všetko mohlo byť sladko strávené. Ostala by len vďačná spomienka na bolesť a živá radosť z trvalého uzdravenia.

Áno, viem, vianočný stromček dotvára atmosféru, bez neho by čosi chýbalo. Ja sám ho mám rád. Veľmi. Len nezabúdajme, čoho je symbolom, pretože keď sa v reči viery stratí význam symbolu, na jeho miesto nastupuje mŕtva tradícia hraničiaca s poverou.

Predtým, ako budeme zdobiť naše príbytky a v nich stromčeky a slávnostne prestreté stoly, vyzdobme naše srdcia. Vráťme sa k pravému zmyslu Vianoc. Vráťme sa k Ježišovi. Ostávajme v ňom, aby sa v nás denne rodil nový život, aby sme neboli umelí a vyschnutí. Ozdobme sa odpustením a ochotou začať nanovo. Zadívajme sa na ono Pravé Svetlo, aby sme v jeho Božskej Tvári dokázali objaviť tváre našich blížnych. Započúvajme sa do plaču Novorodeného, aby sme miesto urážok a hnevu dokázali ponúknuť láskavé slovo a prijatie. Doprajme si radosť stáť v nemom úžase pred Bohom, ktorý sa stal bezbranným dieťaťom a doprajme si sladkosť prijať to, že nás uzdravuje z našich starých rán.

Nech je našou ozdobou nový život s Kristom, ktorý sa prejavuje v odpúšťajúcej a trpezlivej láske, v prijatí všetkých a každého, v pozornom počúvaní, v láskavej odpovedi a v radosti z uzdravenia.

Nech nám to v týchto dňoch pripomína pekne vyzdobený vianočný stromček a počas roka ten skutočný Nový strom života – Kristov kríž.

Celkom na záver pre ženy a dievčatá ešte bonus od sv. Petra: „Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokojný duch; to je vzácne pred Bohom.“ (1Pt 3,3)

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Až príliž kritický pohľad, aj keď v mnohom pravdivý... Nevidím "iba" navešané "staréô salonky a umelinky, ani iba zatrpknutých ľudí tvrdého srdca. Môj pohľad na slávenie Narodenia Pána je iný ako pred rokmi... Vidím ľudí, ktorí nemajú nikoho, ktorých nesprevádza nijaký duchovný a musia sa trápť sami so svojou "premenou", alebo s inými trablami, ktoré im nepridajú na raste... aj na stromček sa môj pohľad zmenil. Vrátila som sa k ozdobám menej nápadným, sú z dreva a majú motívy zimného lesa, zvieratiek a jasličiek s dieťatkom, ktoré má znázorňovať Ježiša aj s Máriou a Jozefom. nie je ich veľa, nestíhala som zdobiť stromček, tak bolo stále menej ozdôbok. Elektrické sviece vzbudzujú radosť v našich tak obmedzených možnostiach bytoviek, alebo obývačiek v dome, aby nám nezhorelo obydlie, ak by sme "zabudli" na sviečky a hudbu nepotrebujem. Pohľad na stromček mi vždy pripomína pokojnú atmosféru Božieho narodenia a keďže nepatríme k vyvoleným, čo žijú dakde v Tartách a majú hory rovno pred domom, uspokojila som sa s málom tejto "umelej" výzdoby. Srdce si zdobím inak, podobne, ako píšeš, otec Ján. Spoveď a príprava sú tiež iné, azda zrelšie po tých rokoch snahy o zlepšenie. Je mi smutno z toho, že máme zatrpknutých, nevrlých, netrpezlivých a zunovaných kňazov, ktorí by nám mali ísť vzorom - nie v kritizovaní toho, kto aký je, akozdobí svoj strom z umeliny alebo ako nezvláda svoju premenu na svätca. Skôr by som očakávala radostný impulz plný nadšenia z vlastnej prípravy srdca na príchod Ježiša aj z vašich úst, či klávesnice, ktorý ba ma tak oslovil, že by som okamžite mala radosť a silné predsavzatie a novú nádej, že sa mi predsa raz podarí... zmena môjho srdca, aby v ňom bolo dobre Ježišovi a aj ľuďom, ktorí sú okolo mňa... Nuž a taký dar radostného povzbudenia s puncom lásky a obyčajného, ľudského porozumenia od našich kňazov, ktorí taktiež bojujú so zmenou srdca, ako aj my, sme zatiaľ nedostali. Hádam raz...
Odoslané 14.12.2013 10:14.
No abych pravdu řekla, v loni jsem se zamýšlela také a říkala jsem si: Tolik okázalosti a Maria v maštali - tolik šťastná.
No výzdobu a slavnostní atmosféru zařídili andělé.
My se jen snažíme to nějak navodit - radost a atmosféru.
Odoslané 14.12.2013 20:06 ako reakcia na Mária Künzl.
Milá Mária, vďaka za úprimné riadky a myšlienky povzbudenia, tak nech sa nám tá zmena nášho srdca podarí,
„aby v ňom bolo dobre Ježišovi a aj ľuďom,“ aby bolo dobre s nami každému! To ostatné bohatstvo je až druhoradé.
Odoslané 15.12.2013 16:56 ako reakcia na Mária Künzl.
Milý otec Tomáš,
možno si príliš prísny a urobili Ťa takým podmienky v ktorých žiješ. Som stará , veď ma poznáš, navštívil si nás vlani vo vianočnom čase. Skromný stromček mám vždy, ale centrom izby sú jasličky. Pred tými sedím a rozjímam, keď musím sviatky tráviť sama, lebo z blízkych mi už nik nežije a pripomínať iným blízkym, ktorí žijú v mojej blízkosti, že som ich deťom dávala toľko lásky ani keby boli moje vlastné - to nie je ono. Dostávam darčeky, ale mne by sa viac rátalo, keby ma niekto pozval na hodinku pomodliť sa, prečítať si spolu vianočné evanjelium a zjesť tanier kapustnice. Ale to sa už nenosí....len som sa tiež musela naučiť, že Vianoce sú o inom- hoci patrím do zasväteného spoločenstva. Jedna z jeho predstaviteliek povedala: Aj Vianoce sú o kríži a nie o tom cirkuse pre malé deti.
No dobre. Beriem. Aj ja sa pripravujem na vianočnú spoveď zodpovednejšie, ako pred rokmi, lebo nevie, či nie je posledná.
Teraz ležím bez možnosti pohybu druhý deň . Píše za mňa mladý susedov chlapec. Jediný, kto pôjde so mnou na polnočnú. Ak sa dá niečo obetovať, a ak sa dá pritom niečo si priať, tak za to, aby mladí ľudia, ktorí sú mi zverení, mi po Vianociach nepovedali, s akými nervákmi a zunovanými otcami spovedníkmi mali do činenia....lebo otec Tomáš, ešte pred desiatimi rokmi to bolo iné- všetky decká,ktoré som učila, vychádzali zo spovedníc rozžiarené a naradované.Prajem Ti nádherné Vianoce- návrat mnohých k Spasiteľovi aj pomocou Tvojho prívetivého slova. Modlím sa s Tebou.
Odoslané 15.12.2013 18:50.
Chcela som Ti pridať + a ono sa to vynulovalo....čudné mechanizmy. Inak by som nebola písala ´další koment, hoci o. Tomáša mám rada a obdivujem ho a modlím sa za neho....
Odoslané 15.12.2013 19:32 ako reakcia na Mária Künzl.
Ďakujem. aj Majke, aj Tebe, Irma. priznávam (či ak chcete, vyznávam). áno, z kazateľnice som prísny. lebo to je trón Božej spravodlivosti. ale spovednica je trón Božieho Milosrdenstva...
Odoslané 16.12.2013 22:22 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Odoslané 16.12.2013 22:29 ako reakcia na tomáš ján kuník.
Modlíme sa za teba otec Tomáš emoticon viem, čo si tvojim blogom chcel vyjadriť, aj nám mnohým vadia rôzne "modernizmy" a skorumpovanie slávení sviatkov... je to výzva pre nás urobiť prípravu aj slávenie (nie len) Narodenia Pána skutočným a hlbokým...
Odoslané 17.12.2013 0:16 ako reakcia na tomáš ján kuník.