Objavila som svoje seminárky a celkom som sama sebou povzbudená. Vidím, že som asi od nepamäti písala nejak prijednoducho... Na okraj: Ak pšeničné zrno... bol obľúbený citát našej zakladateľky, Antónie Lamplovej.

Ježišovo vedomie ohľadom vlastného povolania stať sa výkupnou obetou

Nie je práve jednoduché preniknúť k tomu, ako sa historicky vyvíjalo Ježišovo ľudské vedomie. Ježiš vedel, že bude ponorený v krst krvi a to ešte predtým ako jeho kázanie narazí na rozhodný odpor. Bol si však rovnako vedomý toho, že nad jeho hlavou visí to „je potrebné“, ktoré vyplýva z večného rozhodnutia Otca.(por. Mk 8,31) Niet pochybností o tom, že sa určitú dobu Ježiš choval zdržanlivo v tom ohľade, že by predpovedal svoju smrť. Viac-menej od počiatku si bol jasne vedomý svojho mesiášstva, ako to potvrdzuje jeho vystúpenie v nazaretskej synagóge (por. Lk 4, 16-21) Dobre vedel, že hlavný dôvod vtelenia a cieľové zameranie jeho života je večný Boží plán ohľadom spásy človeka.[1]

Byť Mesiášom pre Ježiša znamenalo dať vlastný život za mnohých (por. Mk 10,45). Už od počiatku Ježiš vedel, že práve toto bol posledný zmysel jeho poslania a jeho života. Práve preto odmietal všetko, čo by mohlo byť popretím tohto obetného zamerania, alebo by sa tak aspoň mohlo javiť.[2]Tu vidíme aj najhlbšiu povahu Kristovho poslania: Vykupiteľ sveta je ten, v ktorom sa musí naplniť Pascha, teda prechod človeka k novému životu v Bohu.

Apoštoli i cirkev sú povolaní k tomu, aby mali podiel na Kristovom veľkonočnom tajomstve, a to v jeho plnosti. Jedná sa o tajomstvo, kde sa z utrpenia a zármutku toho, kto berie podiel na Kristovej smrti a kríži, rodí radosť nového života v Bohu.[3]

Kríž a sláva

V evanjeliu podľa Jána sa uplatňuje zákon bežný pre Jánov štýl: prestúpenie vrstiev. Ján má vo zvyku predstaviť veľkú jednotu a kontemplatívnu víziu. Je to akoby v mystickom videní proroka boli prestúpené roviny Kristovho pozemského života, jeho života v sláve, života Cirkvi v autorovej dobe i života budúcej Cirkvi a boli videné všetky spoločne. Taká vízia v sebe obsahuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť; v našom prípade preto obsahuje kríž a slávu.[4]Aj keď sa pozrieme na obilné zrno, nemôžeme tu vidieť len smrť toho jedného, ale aj život, ktorý to zrno prinesie a dá mnohým iným. Nehovoriac o tom, že to pre nás nie je len rozjímaním o zrne, ale o Kristovi a jeho obete o ktorej sám obrazne hovorí. Nekončí to však krížom, smrťou a hrobom, ale za nimi nasleduje sláva.

Táto sláva sa skoro ukáže v Ježišovom utrpení a smrti. Všimnime si súhrn paradoxov: výraz „sláva“ bežne znamená poctu, hold, priazeň a úspech; Ježišova sláva ako je nám popisovaná, prechádza od ľudí potupou, urážkami, bitím a utláčaním. Je to paradox, ktorý predpokladá prijatie paradoxnosti Božieho tajomstva medzi nami, ktoré sa teraz zjavuje vo svojich vrcholných a najsilnejších okamihoch.[5]

Zrno a Ježiš? Smrť a život?

Čo pod tým „zrnom“ Ježiš myslel, bola radikálna zmena Adamovej voľby vyhlásiť seba za Boha. Znamenalo to radikálnu oddanosť v uznaní Boha a hovoriť „nie“ tejto predstave svojho „ja“, ktoré chce byť Bohom. To je byť ukrižovaný s Kristom(Gal 2,20). To je byť obilným zrnom, ktoré padne do zeme a odumrie, aby prinieslo úrodu. Kristus uschopňuje veriaceho, aby tiež dal svoj život v službe utrpenia. V určitom zmysle sa „zachránený“ stane „zachraňujúcim.“[6]

Ježišova smrť je posledným výkrikom, ktorý nás chce konfrontovať s Božímspôsobom života pre nás. Paradoxne, kríž je smrť, ale je aj cesta životom.[7]To je cesta života cez smrť. To je najhlbší paradox Nového Zákona, že život sa nachádza, keď sa stráca, že zrno musí zomrieť, aby prinieslo úrodu.[8]

Kristovo vykúpenie spočíva v tom, že prišiel „položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28), to znamená, že „miloval svojich... do krajnosti“(Jn 13,1),  aby boli vykúpení „zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch“ (1 Pt 1,18)[9]

Ako obilné zrno musí zhniť v zemi, kým prinesie úrodu, tak musí aj Syn človeka zomrieť a byť pochovaný skôr ako žatva sveta dozrie a bude pozbieraná. Božským životom, tak dlho ako Ježiš zostal na zemi v tele svojho poníženia, si bol istý. Ale keď svojou smrťou a zmŕtvychvstaním opustil pozemskú schránku, bola otvorená cesta pre rozšírenie božského života pre celé ľudstvo. Len cez sebazaprenie, sebaobetovanie, sebaumŕtvovanie, a ak je potrebné, aj cez umučenie, môže sa viera rozšíriť a môže darovať život zomierajúcemu svetu.[10]