Pred niekoľkými rokmi som bol na mariánskej púti v Írsku. Desať dní, počas ktorých sme navštívili niekoľko svätýň, denne sme mali svätú omšu vo veľkolepých katedrálach a na rozsiahlych trávnatých planinách, absolvovali sme niekoľko autobusových zájazdov na miesta úžasných prírodných krás a prežili sme krásny čas modlitbového priateľstva so spolupútnikmi, sa "normálne" začalo premieňať na hlboký zážitok Božej prítomnosti.

Keď som prišiel domov, vrátil som sa do starých koľají. Avšak spomienka na Božiu prítomnosť ma neopúšťala. V skutočnosti mi pripomínala, že tak ako Mária uverila, že zažije naplnenie Božích prísľubov, aj my budeme mať podiel na tých istých prísľuboch. Všetci sme pútnikmi na ceste k sláve, ktorú teraz Panna Mária prežíva v nebi.
V Máriinom velebení Boha v Magnificat sa zračí rytmus dôvery a poslušnosti, ktorý vyústil do hlbšieho života s Pánom. Rozjímanie nad jej slovami nám môže pomôcť pripojiť sa k tomuto rytmu. Znovu si prečítaj verše 51 až 55 a pripomeň si chvíle, v ktorých Boh tebe splnil tieto prísľuby. Spomeň si na udalosti, keď si zasadol na nejaký "trón" a Boh ti vo svojej dobrote jemne ten trón vzal. A čo obdobie, keď ťa "povýšil": možno v úprimnej pochvale priateľa či príležitosťou plnšie poslúžiť jeho ľudu? Len si pomysli: v oboch situáciách ti bol Boh verný do tej istej miery ako Márii.

Panna Mária nám svojou neochvejnou dôverou v Boha ukazuje cestu do neba. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám hovorí, že Panna Mária "po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy, kde už má účasť na sláve zmŕtvychvstania svojho Syna, a tak anticipuje vzkriesenie všetkých údov jeho tela" (KKC, 974). Jej život nám neustále pripomína, že môžeme dôverovať Pánovmu prísľubu, že aj my ako milované Božie deti budeme vládnuť s telom i dušou v nebi.

"Tebe, milovaný Otče, patrí všetka sláva a chvála. Viem, že sa v mojom živote i vo večnosti naplnia tvoje prísľuby! Radujem sa, že si ma povolal, aby som bol tvojím vlastníctvom."