|
O Ježišových zázrakoch sa veľa rozprávalo. Všade, kde prišiel, sa k nemu snažili ľudia dostať čo najbližšie, aby ich uzdravil. Zástupy bývali také veľké, že na jednom mieste si dokonca musel sadnúť do loďky pri brehu jazera, aby ich mohol nerušene učiť (Mk 3, 9 - 10). Teraz však prichádza do svojho rodného mesta, kde ho nečakajú nijaké zástupy, ulice nelemujú chorí ani ubiedení, nik sa neponáhľa, aby ho uvidel. Ježiš sa namiesto toho stretáva s nevierou a pochybnosťami. Čo sa to deje?
Priazeň, ktorú k Ježišovi spočiatku jeho rodáci pociťovali, sa vo veľkom mení na malichernú žiarlivosť a povýšenosť. "Len pomaly!" myslia si. "Tohto človeka predsa poznáme. Syn obyčajného tesára. Koniec koncov, nič zvláštne." Všetci si mysleli, že Ježiša poznajú a ani im nenapadlo pripisovať mu nejaké zázraky alebo pripustiť, že o ňom v skutočnosti vlastne vôbec nič nevedia.
Aj dnes sa boríme s rovnakým problémom ako vtedajší Nazaretčania. Dovoľujeme svojmu obmedzenému ľudskému mysleniu, aby nám bránilo spoznávať Ježiša, alebo uplatňujeme svoju vieru?
Vykročiť vo viere, uveriť, že Boh tam kdesi je, aby nás zachytil, nebýva vždy ľahké. A pravdu povediac, nie vždy je správne ignorovať to, pred čím nás varuje zdravý rozum. Medzi "nie vždy" a "nikdy" je však rozdiel. Je rozdiel medzi byť opatrný a nechať Ježiša vonku, medzi serióznou snahou správne rozlišovať a stavom trvalej pochybnosti. Tento rozdiel spočíva väčšinou v tom, že sa treba vzdať svojich obranných mechanizmov a poskytnúť Pánovi možnosť prejaviť sa. Pokús sa dnes o to a uvidíš, čo sa stane.
|
