"Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť" - 8. 11. 2016

Možno niekomu z nás ťažko padne súhlasiť s tým, čo nám Pán Ježiš odporúča vyznávať, že sme neužitoční sluhovia. Predsa my tak úprimne veríme v každé Kristovo slovo, a tak ho úprimne milujeme, a s takou oddanosťou slúžime Bohu... Čo sa týka toho, že veríme, že milujeme - možno nám to nakoniec uznať, ale s určitou opravou. Totiž, celý náš náboženský život nespočíva v tom, čo robíme pre Boha my - ale v tom, čo Boh robí a koná pre nás, v nás a skrze nás. Teda nenadchýnajme sa príliš našou nábožnosťou; skôr si s rukou na srdci odpovedzme: spolupracujeme náležité s Božími darmi, s milosťou viery, povolania, s posväcujúcou milosťou a pomáhajúcou milosťou? Dovoľujeme naplno účinkovať Bohu v nás a skrze nás? A vtedy si možno priznáme, že veľa tých Božích darov ostáva našou vinou nevyužitých. A v takom prípade v určitej miere sme predsa neužitočnými sluhami. Je pravdou, že sa dosť natrápime, dokonca aj trpíme - ale koľko pritom tiež nariekame! Je pravdou, že či chceme, či nechceme, konáme naše povinnosti voči Bohu a blížnym - ale či vždy bez výčitiek? Počas päťdesiatich rokov nás naučili ledabolosti, prijali sa také slová a také veci, ako: ležiak, podfuk, švindeľ, fušerská práca, zmätok. Táto ledabolosť vtrhla dokonca aj do nášho náboženského života. Ale Boha nemožno milovať ledabolo, ani mu slúžiť hocijako. A tak vo všeobecnosti: neberieme seba príliš vážne? Nepovažujem svoje ,ja“ za centrum sveta? Pápež Ján XXIII. povedal: V ťažkých chvíľach sa modlím k anjelovi strážcovi, a on mi hovorí: Drahý Ján, neber seba tak vážne... Dovoľme sebe i iným požartovať na náš účet. Dokážme pozrieť na seba a svoje diela, dokonca aj na svoje utrpenie, so zhovievavým úsmevom: no, no, nedramatizujme, nepreháňajme, sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť (kiežby len čo najlepšie!).