« Späť

Keď áno nie je áno

Keď áno nie je áno

a nie nie je nie, sklamanie je na spadnutie.

Keby naše áno bolo áno a naše nie bolo nie, predišlo by sa tisíckam nedorozumení, mnohým sklamaniam a zraneniam. Strašne často vyslovujeme veci a myslíme ich inak. Určite znamená možno (prípadne pokúsim sa), "ozvem sa" alebo "dám ti vedieť" je viacmenej len súčasťou pozdravu. Hovoríme "rád ťa uvidím", hoci nemáme v úmysle naozaj si vytvoriť čas na stretnutie a potom jednoducho povieme "sorry, nevyšlo to." Fráza "verím, že sa čoskoro uvidíme" je často len vyjadrením akéhosi zbožného priania, ale v skutočnosti nie sme ochotní spraviť jediný krok, aby sa stretnutie uskutočnilo. Ale vzťahy sa nebudujú rečami, ale skutkami. Jedine ak by nám stačilo žiť vo fiktívnej virtuálnej realite. Mne to veru nestačí.

Mnoho ľudí žije v pocite, že sú zabudnutí, osamelí a nikto na nich nemyslí. Vo svete, v ktorom áno nie je áno, je sklamanie vždy na spadnutie. Dodržať slovo je dôkazom zrelých priorít. Sľubmi a vyznaniami sa vzťahy nenaplnia ani neporastú, ak ich nesprevádzajú skutky a každodenná realita. Povedať niekomu "chcem, aby si vedel, že si pre mňa dôležitý a som tu vždy pre teba" a potom pár mesiacov nemať čas na stretnutie, aj to sa stáva. Možno sa to stalo aj vám, a možno ste boli na strane vyznávača, možno na strane adresáta.

Premýšľam, či by tieto veci medzi kresťanmi nemali byť inak. Ježiš povedal: "Ale vaša reč nech je "áno - áno," "nie - nie". Čo je navyše, pochádza od Zlého." Odkiaľ pochádzajú tie veci niekde medzi? Od Zlého. Je možné mať "ústne" priority. Je možné nežiť podľa toho, čo hovoríme. Ale slovo priorita podľa výkladového slovníka znamená "prednosť v poradí" alebo "prvenstvo." Ak teda niečomu nedáme prednosť v poradí, nie je to naša priorita.

Už samotný fakt, že človeku neostáva čas na veci, ktoré nazýva prioritami, je dôkazom toho, že tie veci prioritami nie sú. Iste, občas existujú objektívne okolnosti, ktoré nemôžeme zmeniť, ale ruku na srdce - v akom pomere v našich životoch nežijeme podľa nami proklamovaných priorít preto, že to nejde inak, a nakoľko je to výsledkom našich vlastných a slobodných rozhodnutí? Rozhonutia koniec koncov pravdivo ukazujú naše priority, viac, než slová.

Modlím sa, aby vo vzťahoch, ktoré máme, naše áno bolo áno, aby naše slová zodpovedali našim úmyslom a aby naše priority neboli len v našich ústach. Aj toto je oblasť, v ktorej sme povolaní byť svetlom.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Prežité, zakúsené, pravdivé. Výborne, Janka. Možno si niekoho prebudila.
Ďakujem.
Odoslané 3.9.2013 11:28.
Nuž, toto je môj veľký problém. A nielen vo vzťahoch. Každý mesiac sa znovu spovedám z toho, že si neviem zorganizovať čas... priveľa ho strácam nedôležitými vecami a potom neostáva na to, čo aj sama pokladám za dôležité.

Ono je to hlavne o "malom" rozhodovaní.

Vo svojom vedomí "viem", ktoré veci sú pre mňa dôležité. A viem, že im chcem dať prednosť. Určite si "už dnes!" na ne vyhradím dostatok času...
Ale pri každochvíľkovom rozhodovaní sa až pričasto stáva, že uprednostním túto "malú vec" (nedôležitú vec...) pred niečím, čo "urobím až potom". A večer rovnako ako každý deň zistím, že k tomu "potom" akosi nedošlo. Pretože sa našla iná malá vec.... alebo sa tá prvá pretiahla... alebo mi do toho vošli nejaké "nepredvídané okolnosti"... alebo...
Viem, že "toto pokladám za dôležité a určite tomu chcem (dnes) vyhradiť dostatok času". Ale v tejto chvíľke podľahnem pokušeniu a urobím "najskôr toto malé, veď to zaberie len chvíľku a potom už sa budem naplno venovať tomu dôležitému!"

Radšej keby som tomu dôležitému dala menší čas a hneď - určite by to dopadlo lepšie, ako keď tomu plánujem vyhradiť dostatok času - potom.
Odoslané 5.9.2013 12:13.
Tým chcem povedať (okrem iného), že niekedy aj slová môžu zodpovedať úmyslom (verím, že väčšinou aj zodpovedajú! - ÚMYSLOM), len človek nie vždy dokáže správne usporiadať priority v každodennom a každochvíľkovom rozhodovaní. Takže vedome síce - aj pred sebou samým - vyhlasuje, že ten, tá alebo to, je pre mňa dôležité. Ale dovolí tým nedôležitým veciam, aby mu zapratali všetko čas.

Je to ako s tým profesorom, čo doniesol na hodinu sklený pohár. Najprv doň vložil veľké kamene a spýtal sa študentov, či je už pohár plný. Súhlasili. Potom medzi kamene nasypal menšie okrúhliaky - vošli sa. Znovu študenti vyhlásili, že teraz je už pohár naozaj plný. Ale ešte sa medzi kamene zmestil štrk. Potom ešte piesok. A ešte stále bolo miesto pre vodu.
Ak by začal v opačnom poradí, a nasypal by do pohára najpv povedzme štrk, už by tam nevošiel ani jeden kameň.

Myslím, že som trošku odbočila od témy blogu. Ale verím, že v mnohých popisovaných prípadoch (v mojom určite) ani tak nejde o rozpor medzi slovami a úmyslami. Ale o rozpor medzi úmyslami a skutkami. Čo je samozrejme tiež problém, ale už je trošku menej o vzťahoch.

(Death-line z práce si ten priestor nejako vyboxuje - napr. zaplní priestor z inej nádoby. Takisto neodkladné povinnosti v rodine - napr. navariť jedlo... Ale často potom kradnú čas práve z priestoru, ktorý sme chceli venovať priateľom. Nie preto,m že by priatelia neboli pre nás dôležití, ale jednoducho preto, že priatelia nám nedávajú "deatliny" - keď už nejaký dajú, je na budovanie priateľstva neskoro...)
Odoslané 5.9.2013 12:23.
Myslím, že nie si sama v tomto dnešnom blázninci povinností a všelimožných termínov trpia mnohí z nás na chorobu "možno raz", daktorí pre to dokonca nejdú ani na dovolenky... Niekto poradil mne, vyhadzovať...nepodstané, nuž ľaho sa povie ale učím sa, aby mi zostal čas na podstatné...je to proces...
Odoslané 5.9.2013 15:07 ako reakcia na Eva Baranovičová.