Nie je ľahké uveriť láske. Hlavne keď sa necítite hodní lásky. Keď máte pocit, že tým, akí ste, druhým ubližujete, a viac šťastia by im priniesol váš odchod, než príchod.
Nemyslela som, že sa mi to môže stať… úplne som zabudla, že sa môžem o Ježiša oprieť, že mu môžem dôverovať a že On a jeho blízkosť sú mojou istotou, nech sa deje čokoľvek… Nie, prepadol ma pocit, že je búrka, moja loď sa potápa a všetko okolo mňa sa rúca, komplikuje a mne sa vôbec nepáči, kde som sa ocitla… a On si pokojne spí! Zrazu som cítila, že som sama, tak veľmi sama. Že to Boh nechal na mňa, aby som sa vysporiadala so svojimi pocitmi, s neistotou svojho srdca, so strachom, s bolesťou vnútra, ktorú vôbec neviem vysvetliť. A že snaha ľudí pomôcť mi je márna a zbytočná.
Pocit, že sa topím, ma premáhal týždeň minimálne. Už som si x-krát myslela, že najlepšie, najjednoduchšie riešenie je potopiť sa pod hladinu, zmiznúť z povrchu zeme aj s celou loďou, všetkým sa stratiť z očí, nikomu nebyť na príťaž s mojimi starosťami, ktoré sú v porovnaní s problémamy mnohých ľudí aj tak strašne malicherné, hoci sa mne zdajú najväčšie na svete.
Pocit, že už viac nemôžem tým, ktorých najviac ľúbim, ubližovať neustálym točením sa okolo mojich trápení srdca, mi spôsoboval chuť zmiznúť naozaj. Stratiť sa. Odísť preč. Skryť sa pred nimi. Utekala som pred ľuďmi, a skrývala som sa pred Bohom a vyčítala som mu, že si vôbec nevšíma, čo sa so mnou deje. A ešte som mala pocit, že tak to má byť, že to je jediné možné, a tým pádom aj jediné správne riešenie.
Prečo o tom hovorím?
Pretože sa niečo zmenilo. Verím, že vytrvalosťou mojej Dorky a tým, že som si povedala, že dám Bohu šancu, aby mi to všetko vysvetlil, hoci som sa hnevala a ničomu som nerozumela. Už som musela stráviť aspoň chvíľu s ním, lebo som cítila, že ak to nespravím, zatvrdnem úplne.
Sadla som si podvečer do izby, pustila som si Sussi.
“Láskou odnesiem tvoj strach,
vezmem všetku tvoju bolesť,
tvoj Ocko je pri tebe.”
Okamžite som cítila zimomriavky. A objatie, hoci plné smútku a bolesti na oboch stranách. Moja sestra má v izbe jeden obrázok Ježiša, taký ten, čo sa na vás pozerá, nech sa dívate z akéhokoľvek uhla. Ale nie gýčový, nie modrooký blonďák. Normálny Ježiš. Spolu s tou piesňou, ktorá mi hrala, som cítila jeho pohľad na sebe, ako málokedy predtým. Uvedomila som si, ako veľmi sa Boh mohol snažiť postaviť sa priamo predo mňa a zahľadieť sa mi do očí, aby ma uistil, že stojí pri mne. Nemal šancu, pretože som sa mu s neuveriteľnou vytrvalosťou stavala chrbtom a odmietala som hľadieť na Ježiša. Točila som sa len a len okolo seba, úplne ignorujúc jeho snahu objať ma, upokojiť a utíšiť moje srdce vo svojom náručí. Hnevala som sa, že ma nechal samu a chcela som trucovať a dať mu pocítiť, že si myslím, že sa ku mne nesprával tak, ako by sa Otec mal. Bolo mi ľúto, keď som si uvedomila, ako blízko a zároveň ako “bezmocne” stál pri mne, plne rešpektujúc moju slobodu, v ktorej som mu vyskakovala z náručia.
Aj Dorka. Hovorí so mnou, nesie ma v modlitbe, prosí ma, aby som uverila jej a nie diablovi a jeho klamstvám. Chcela som, aby to so mnou už konečne vzdala, lebo ja sama som v tom nevidela už zmysel. Takého tvrdohlavca objímala s láskou, nehou, bez náznaku výčitky… aj keď sa búril, odtláčal ju a všemožne presviedčal, že sa aj tak nič nezmení a nebude to lepšie a to najhoršie je ešte pred nami. Má zázračné srdce pre mňa. Ja som zlá a nespravodlivá k nej a ona ma objíma ešte silnejšie a ešte viac mi pripomína, že ma nenechá samu. Nevyčíta, nesúdi, nekritizuje. Ľúbi.
Nie je ľahké uveriť láske. Hlavne keď sa necítite hodní lásky. Keď máte pocit, že tým, akí ste, druhým ubližujete, a viac šťastia by im priniesol váš odchod, než príchod.
Rozhodla som sa, že si viac nebudem klásť otázku, prečo by ma mal mať niekto rád. Viem, že mi ju do mysle nenatíska Boh. To je jedno, že ja ten dôvod nevidím, alebo že dokonca prevažujú vo mne argumenty, prečo by to tak byť nemalo. Chcem ju len prijímať, dôverovať jej a nechať sa ňou uzdraviť. Lebo v láske niet strachu. A skutočná láska strach vyháňa (1Jn 4,18). Možno podobne, ako Peter, ktorý tiež musel zniesť Ježišov pohľad lásky potom, ako ho zaprel. Viedol ho k slzám, a tých veru bolo neúrekom tieto dni, ale tá láska sa stala základom zmeny v Petrovom živote. A stane sa aj v mojom.
