Bol jeden muž, ktorému Ježiš venoval výnimočnú chvíľu. Chytil ho za ruku a vyviedol ho von za dedinu.

"Priviedli k nemu slepca a prosili, aby sa ho dotkol. Chytil slepca za ruku a vyviedol ho von za dedinu. Naslinil mu oči, položil naňho ruky a spýtal sa ho: Vidíš niečo? A on otvoril oči a povedal: Vidím ľudí; vyzerajú ako stromy, ale chodia. Znovu mu položil ruky na oči a on začal vidieť. Slepec ozdravel a začal vidieť úplne jasne." Marek 8, 22-25

V tomto príbehu je niekoľko zvláštností, vďaka ktorým patrí k mojím obľúbeným. Niekto priviedol slepého muža a chcel, aby sa ho Ježiš dotkol. Ježiš však urobil viac, než žiadali. Dokonca sa úplne sklonil k stavu toho muža, keď ho on sám chytil za ruku a vyviedol ho von za dedinu. Príbeh neupresňuje, prečo práve s týmto mužom chcel byť Ježiš sám, mimo davu, mimo dediny. Je niečo úžasné v uvedomení si, že Ježiš ho viedol ešte ako slepého, pevne ho držiac za ruku. Viedol ho presne tam, kam s ním chcel prísť. Pripomína mi to môj vlastný život :).

Naslinil mu oči. Toto bol už druhý človek, pri ktorom Ježiš počas procesu uzdravenia použil svoje sliny. Nedávno predtým podobne uzdravil hluchého muža. Potom naňho položil ruky a spýtal sa ho, či niečo vidí. Vo väčšine príbehov čítame po takomto skutku niečo ako "Choď, tvoja viera ťa uzdravila!". V tomto príbehu sa Ježiš pýta "Vidíš niečo?". A zostáva pri ňom, kým mu odpovedá, že ešte nie je úplne uzdravený. Priznáva, že vidí, ale ľudia vyzerajú ako stromy. Pravdepodobne je jedným z mála, ktorých sa Ježiš dotkol dvakrát. Keď mu na oči položil ruky opäť, muž začal vidieť. Ozdravel a začal vidieť úplne jasne.

Akoby tento muž pre svoje uzdravenie potreboval stráviť s Ježišom trochu dlhšiu chvíľu, akoby sa museli zblížiť hlbšie, viac si porozumieť, akoby mu Ježiš chcel preukázať starostlivosť, ktorú nemohli dostať úplne všetci, pretože bol ako človek obmedzený množstvom času, energie, sily a priestoru.

Považujem to za veľmi inšpirujúce v službe, ktorú robím. Ľudia mnohokrát prídu, že by niečo potrebovali. Cítim a viem, že Boh často zjavuje, že potrebujú oveľa viac, než sami pociťujú a dokážu pomenovať. Príbeh ma učí jednak sa skloniť ku každému, kto potrebuje špeciálnu starostlivosť, viesť ho, postarať sa oňho. Učí ma však aj, že môže byť veľmi dôležité niekoho priviesť k Ježišovi a dôverovať Mu, že môjmu priateľovi bude venovať presne túto výnimočnú a nádhernú pozornosť. Že ho bude viesť, držiac ho za ruku, bude na neho klásť ruky hoci dvakrát a nechá ho ísť, až keď bude vidieť úplne jasne.