Apoštol Pavol

Apoštol PAVOL

Ježiš Kristus pri rozličných príležitostiach prízvukoval svojim učeníkom, že Božie kráľovstvo je pre všetkých ľudí. Túto skutočnosť, ktorú najskôr naznačoval v podobenstvách, napokon jasne vyjadril pri konečnom odovzdávaní svojho poslania apoštolom, keď im kázal ísť do celého sveta, učiť všetky národy a krstiť ich.
A jednako apoštoli nemohli hneď prekonať židovsko-národné ponímanie Božieho kráľovstva. Nevedeli ihneď pochopiť, že aj pohania môžu byť prijatí do Cirkvi bez toho, žeby sa predtým museli stať židmi. Apoštola Petra muselo poučiť zvláštne zjavenie o tom, že i pohania majú také miesto v Cirkvi ako tí, čo pochádzajú zo židovstva. No napriek tomu odpor židokresťanov proti prijatiu pohanov do Cirkvi bez záväzkov Mojžišovho zákona trval ďalej. Zásadná zmena nastala až pôsobením apoštola Pavla, ktorý naplno a bez výhrad otvoril brány Cirkvi všetkým národom a kultúram. Preto ho právom nazývame apoštolom národov.
Kto bol apoštol Pavol?
Bol to Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Pavol bolo pravdepodobne jeho rímske prímerie, ktoré neskôr používal ako jediné meno. Pochádzal z maloázijského mesta Tarzu (v dnešnom južnom Turecku). Toto mesto patrilo medzi dôležité kultúrne a obchodné strediská Rímskej ríše. Preto mal Šavol možnosť oboznámiť sa v rodnom meste s rímskym právom a gréckou kultúrou. Vieme, že zdedil i rímske občianstvo.
To všetko však neoslabilo jeho židovské cítenie. Jeho najvnútornejšie ideály boli náboženské: horlivá, bezvýhradná služba Bohu. Preto odišiel do Jeruzalema, kde sa stal učenlivým žiakom najväčších vtedajších znalcov židovského zákona. Šavol bol silnou a dôslednou osobnosťou, ktorá sa nezastavila na polceste. Preto sa neuspokojil len s poznaním posvätného zákona, ale stal sa aj jeho nekompromisným obhajcom. Táto jeho horlivosť ho priviedla medzi tých, čo kameňovali prvého kresťanského mučeníka Štefana, a urobila z neho nezmieriteľného prenasledovateľa Ježišových nasledovníkov.
Ako vieme zo Skutkov apoštolov (Sk 9,1n), mimoriadne zjavenie Ježiša Krista urobilo z prenasledovateľa Cirkvi jej najhorlivejšieho apoštola. No i jeho vycibrená osobnosť a nezlomná horlivosť museli prejsť viacročným obdobím skúšok a vnútorného i vonkajšieho formovania, kým sa z horlivého a bystroumného obrátenca stal zrelý apoštol.
Prvá skúška prišla hneď po obrátení v Damasku. Po trojdňovom pôste a hlbokom sústredení Pavol prijíma krst a vracia sa mu zrak, ktorý stratil pri oslepujúcom zjavení na ceste. Tým akoby sa mu otvorili nové obzory, a Pavol bez meškania s preňho typickou horlivosťou začína hlásať Ježiša a dokazuje o ňom, že je Božím Synom a sľúbeným Mesiášom. Pavol očakáva, že jeho obrátenie bude dostatočným dôkazom pre Židov, aby uverili v Krista. Ale sklame sa. 1 odchádza na juh, do púšte, kde sa tri roky duchovne prehlbuje a zoceľuje pre náročné apoštolské úlohy a ťažké životné boje. No keď sa vráti do Damasku, jeho kázanie znovu naráža na ťažkosti. Vtedy odchádza do Jeruzalema, aby - ako píše v Liste Galaťanom - sa zoznámil s apoštolom Petrom. V Druhom liste Korinťanom Pavol píše o úteku z Damasku: "(Keď som bol) v Damasku, miestodržiteľ kráľa Aretu dal strážiť mesto Damask, aby ma chytil. V košeli ma spustili oknom cez hradby a tak som unikol jeho rukám." (2 Kor 11,32n.) S určitosťou sa nedá zistiť, či sa tento jeho dobrodružný útek odohral pri prvom alebo pri druhom odchode z Damasku.
V Jeruzaleme bol Pavol dva týždne Petrovým hosťom. Pritom spoznal i apoštola Jakuba, Ježišovho príbuzného. Takto nadviazal Pavol priame spojenie s apoštolmi, predovšetkým s Petrom.
No kresťania sa báli Pavla a nedôverovali mu. Musel sa ho ujať rozvážny Barnabáš, ktorý dobre poznal celý jeho prípad, a preto ho odporúčal jeruzalemskej cirkevnej obci. Kameňom úrazu sa znova stala Pavlova horlivosť. Neohrozene začal kázať medzi Židmi a tí ho chceli zabiť. Vtedy ho niektorí veriaci odviedli do Cézarey a radili mu odísť do rodného Tarzu. Pavol poslúchol a zostal v Tarze tri alebo štyri roky, o ktorých nevieme nič určitejšie.
Medzitým sa začala sľubne rozvíjať kresťanská obec v Antiochii, a to nielen medzi Židmi, ale aj medzi pohanmi. Apoštoli poslali do tohto sýrskeho veľkomesta rozumného a duchovne hlboko založeného Barnabáša. Ten si na širokom a úrodnom apoštolskom poli spomenul na Pavla a priviedol ho z Tarzu do Antiochie. Tentoraz sa stretla Pavlova horlivosť s úspechom. Zväčša pohanská a silne medzinárodná Antiochia určila aj smer jeho ďalšej apoštolskej činnosti, a to hlásanie Kristovej blahozvesti medzi pohanskými národmi. Antiochia tiež spojila Pavla s Barnabášom; tí dvaja sa stali nerozlučnými spoločníkmi pri mnohých apoštolských cestách a podujatiach.
Z pomerne podrobného a vecného opisu Pavlových apoštolských ciest, ako ho nachádzame v Skutkoch apoštolov, si môžeme urobiť aspoň čiastočne predstavu o obrovskom rozsahu a dynamickosti Pavlovej apoštolskej činností. Začína v Antiochii ako Barnabášov spoločník, ale už pri prvej misijnej ceste preberá na Barnabášovom rodnom ostrove Cyprus iniciatívu a Barnabáš sa mu ochotne a s uznaním podriaďuje. Apoštolove cesty po mori i na pevnine by spôsobili nejeden problém i cestovateľovi našich čias s terajšími dopravnými možnosťami. Ťažko si predstaviť, ako mohol Pavol zvládnuť dlhé a zložité apoštolské cesty pri vtedajších možnostiach. Ozvenou problémov, s ktorými sa stretal, sú jeho slová v 11. kapitole 2. listu Korinťanom, kde Pavol okrem iného píše: "Tri razy som prestál stroskotanie, deň a noc som strávil na otvorenom mori. Na častých cestách v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách pred zbojníkmi,... v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách v pustatine,... v trude a námahe, v častých bdeniach, o hlade a smäde, v častom pôste, na zime a v nahote." (2 Kor 11,25n.) K tomu treba pripočítať vlastnú apoštolskú prácu, pri ktorej sa často stretol s otvorenými prejavmi nepriateľstva a s jeho dozvukmi, väzením, palicovaním, ba aj kameňovaním.
V Pavlovej apoštolskej činnosti, tak ako ju poznáme zo Skutkov apoštolov a z jeho listov, možno rozlišovať tri veľké misijné cesty, ktoré Pavol uskutočnil v rokoch 45-58. Na týchto cestách hlásal evanjelium v mnohých mestách na ostrove Cypre, v Malej Ázii, ďalej v Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori. Niektoré miesta navštívil viac ráz. Na cestách i na navštívených miestach mal mnoho cenných spolupracovníkov, mužov i žien. Medzi najvýznamnejších pomocníkov patril už spomenutý Barnabáš, ďalej Sílas, mladý Timotej a Titus, ako aj "lekár" Lukáš, ktorého biblickí odborníci stotožňujú s pôvodcom tretieho evanjelia a Skutkov apoštolov.
Medzi prvou a druhou cestou sa na podnet Pavla a Barnabáša zišlo v Jeruzaleme niekedy v roku 49 alebo 50 zhromaždenie apoštolov a vedúcich osobností palestínskej cirkvi, aby definitívne vyriešilo pálčivé otázky spojené s prijímaním pohanov do Cirkvi. Toto zhromaždenie, ktoré cirkevné dejiny poznajú pod menom Apoštolský snem, pod vedením apoštola Petra rozhodlo, že tých, čo vstupujú do Cirkvi, neviažu predpisy židovského obradového zákona.
Na druhej misijnej ceste, ktorej cieľom bolo predovšetkým Grécko, Pavol zažil jedno zo svojich najväčších apoštolských sklamaní, a to v Aténach, ktoré pravdepodobne zastávali dôležité miesto v jeho apoštolskom pláne. Atény boli v tom čase už síce len tieňom niekdajšej slávy, ale predsa sa tu ešte v pomerne veľkom počte zhromažďovali mladí intelektuáli, ktorí v duchu starej tradície prichádzali do Atén z rozličných častí Grécka a z iných oblastí vplyvu gréckej kultúry. Boli to však úpadkoví intelektuáli, ktorí chceli veľa vecí vedieť a počuť, ale tak, aby z toho nevyplynuli nijaké záväzky pre ich život. Týmto Pavol rečnil na slávnom aténskom zhromaždisku - areopágu. V starostlivo pripravenej reči nadväzoval na grécku kultúru a na miestne prejavy úcty voči Bohu. No keď začal hovoriť o Kristovom zmŕtvychvstaní, skeptickí a zmaterializovaní poslucháči nechceli viac počuť. Prerušili Pavla s posmešnou poznámkou: "Vypočujeme si ťa inokedy!" (Por. Sk 17,16-34.)
Bolo to pre Pavla tvrdé, ale užitočné poučenie. Odzrkadľuje sa v Prvom liste Korinťanom, kde Pavol zdôrazňuje, že kresťanstvo nie je filozofia, ani rečnícka múdrosť, ale múdrosť Kristovho kríža. Pre Židov je to síce pohoršenie a pre Grékov bláznovstvo, ale pre Kristových nasledovníkov je to Božia sila a Božia múdrosť. Pavol týmito slovami odsúdil nielen tých, čo nechceli počúvať jeho kázanie, ale aj dve z najťažších ľudských pokušení, a to: pýchu a seba zahľadeného do rozumárstva a zmäkčilé poddávanie sa ťarche tela s jeho zmyselnosťou.
Na konci tretej misijnej cesty veriaci v Cézarei na základe predpovede jedného proroka varovali Pavla, aby nešiel do Jeruzalema. No on nechcel odbočiť z cesty, ktorú mu určila Božia prozreteľnosť. Skutky apoštolov, počnúc 21. kapitolou, so živou bezprostrednosťou opisujú Pavlovo uväznenie, jeho búrlivé výsluchy pred Židmi a rímskymi miestodržiteľmi a napokon jeho dobrodružnú cestu do Ríma, pred cisársky súd, ku ktorému sa Pavol odvolal ako rímsky občan.
Vojenská eskorta priviedla Pavla do Ríma niekedy na jar roku 61. Tu strávil približne dva roky v pomerne miernom väzení, počas ktorého mohol vyvíjať rozsiahly apoštolát. Po prepustení z väzenia sa vydal Pavol znovu na apoštolské cesty, o ktorých však nevieme nič určitejšie. Podľa istých náznakov sa pripúšťa možnosť, že zašiel až do Španielska. No v každom prípade navštívil grécke a maloázijské cirkevné obce, kde nechal svojho milovaného učeníka Timoteja v Efeze a Tita na ostrove Kréte.
Roku 64, keď cisár Nero nariadil prenasledovanie kresťanov v Ríme, sa sťažilo postavenie Cirkvi aj v rímskych provinciách. V tomto období znova zaistili Pavla a uvrhli ho do väzenia v Ríme. Tentoraz to bolo ťažké väzenie, v ktorom apoštol zakúsil hlad, zimu a opustenosť. Niektorí jemu verní kresťania padli v prenasledovaní, iní sa báli priblížiť k nemu, ako to poznáme aj z prenasledovaní v 20. storočí. V Druhom liste Timotejovi Pavol predvída svoju blízku násilnú smrť. Podľa svedectva najstaršej kresťanskej tradície apoštol Pavol bol sťatý mečom roku 67 na mieste nazývanom "ad Aquas Salvias", na južnom okraji Ríma v blízkosti Ostijskej cesty (Via Ostiense). Teraz je na tom mieste kostol a trapistické opátstvo "Tre Fontane" (Tri studničky). Meno mu dali tri pramene, ktoré podľa legendy vystrekli na mieste, kam padla a dvakrát podskočila apoštolova odťatá hlava.
Sv. Pavla pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste. Cisár Konštantín Veľký postavil nad jeho hrobom menšiu baziliku. Cisár Valentinián II. začal roku 386 stavbu veľkej svätyne, v ktorej pokračovali jeho nástupcovia v spolupráci s pápežom Siriciom (384-399). Baziliku postupne bohato vyzdobili a ohradili ochranným múrom. V minulom storočí, roku 1823, ju ťažko poškodil požiar. No pápež Lev XII. a jeho nástupcovia sa usilovali obnoviť tento pamätný chrám v pôvodnej veľkoleposti. Obnova bola dokončená za pápeža Pia IX. roku 1854.
Tak ako chrám sv. Petra, aj bazilika sv. Pavla pri Ostijskej ceste predstavuje významné dielo kresťanskej architektúry. No viac ako veľkosť a nádhera týchto chrámov zaváži skutočnosť, že sú historicky cennými pomníkmi dvoch najväčších apoštolov Ježiša Krista a dvoch najväčších postáv jeho Cirkvi.