Môže niekto cítiť odpor k odevnému doplnku?
Ukrytému posolstvu v súvislosti s bielou rukavicou som nerozumela, kým neprišiel čas na vysvetlenie. Biela rukavica slúžila u Kvetkiných adoptívnych rodičov na kontrolu čistoty( políc, dverí, horných dosiek skríň, ale i pod posteľou a pod nábytkom). Ak sa na rukavici kontrolóra zachytila čo i len jediná smietka, bolo treba celý byt vyčistiť znovu. Aj pri maximálnej snahe, sa stále dá nájsť jedna špinka. Jasné, že upratovala iba Kvetka, a upratovala aj dva tri krát za sebou, niekedy možno len aby bolo sa pre čo a kvôli komu rozčuľovať a aby bolo komu nadávať. Píp, píp , píp. Ty jedna píp lenivá, čo nič nerobíš...
Aj preto Kvetka reaguje veľmi podráždene na to, keď niekto na ulici zahreší alebo niekto niekomu škaredo nadáva. Povedala neraz so smútkom v očiach, že ak ju nazvali sviňou, to už v jej ušiach znelo úplne prirodzene, a takmer sa tešila, že použili už taký jemný výraz a nie niečo horšie, čo sa ozývalo na jej adresu častejšie.
Veľmi rada, ak mala čím kreslila. Jej výtvarný talent si všimla pani učiteľka na prvom stupni a ponúkla jej, že môže chodiť zadarmo na hodiny kreslenia. Asi dva krát sa jej podarilo prísť. Nepomáhalo ani to, že je to zadarmo, čas, ktorý vraj prehajdáka kreslením je potrebný na prácu v domácnosti. Kvetkina muzikálnosť nemala tiež možnosti na rozvoj, klavír bol jednoznačne zatrhnutý.
Po týchto informáciách sme spolu s Kvetkou šli do najbližšieho papiernictva a nakúpili sme ceruzky, farbičky, fixy, anilinové farby, štetce, bloky na kreslenie, bloky na písanie poézie i príbehov, a do spálne sa nasťahovala aj zobcová flauta. Popri nekonečných rozhovoroch sme čítali kreslili, muzicírovali. Ako správna mamka som u svojej novej dcéry podporovala každý náznak nejakého záujmu o niečo, čo jej v minulosti nebolo nedopriate a čo mohlo napomôcť vydolovať a znovuzískať pocit užitočnosti , nadobudnutia sebadôvery, viery v seba, radosti z tvorby. Sebakritika aj kritika musela ísť bokom. Odkladala som všetky kresby, ktoré boli autorkou pokrkvané a poslané do koša. Po čase som nimi demonštrovala pokrok v kreslení, aby sama Kvetka videla a porovnávala jej kresby s odstupom času a videla napredovanie. Nepoznám človeka ktorý by dokázal 10 i viac hodín denne fúkať do flauty a snažiť sa niečo hrať. Kvetka to robila. Jednoducho teraz mala možnosť sa niečo naučiť, mala čas i prajnú atmosféru a vďačné publikum. Náš prostredný syn hrá na husle, mali sme problém aby cvičil doma, ale od kedy Kvetka bola u nás, denne s radosťou bral husličky do spálne k nej a cvičil jej na radosť. Ona ho vždy vedela povzbudiť a poďakovať mu, že jej spríjemnil hrou deň.
Dozvedeli sme sa ženeskôr už ako dospelá si kúpila gitaru, ale veľa hrať nevie, lebo jej bolestivá reumatoidná artritída jej neumožňuje uchopiť pevnejšie gitaru.Kvetka sa veľmi tešila, že môj manžel hrá na gitaru a mohli si spolu zaspievať trampské pesničky. To ich dvoch dosť zblížilo. Všetky deti prichádzali zo školy do spálne a Kvetka bola tá, ktorej od dverí už sypali informácie ako bolo, čo preberali, čo sa stalo mimoriadne, čo videli cestou do školy a čo zo školy. Keďže Kvetka má obrovské problémy so spánkom a občas sa jej podarí zdriemnuť si na 5 minút, znížila sa u nás hladina zvuku aspoń o tri stupne. Každý chápal, že Kvetka je choručká a potrebuje si oddýchnuť. V noci toho naspala tak spolu do dvoch hodín aj to na tri-štyri etapy. Takže ak spala 5 min cez deň a hodinu a pol v noci...síl nemala príliš. Jej chronický únavový syndróm bol spôsobený asi aj tým, že si ako dieťa zakázala spať. Stal sa z toho návyk, ktorý sa zmenil na chorobu.
