Blogy

« Späť

Deň zo života egyptského kresťana

Deň zo života egyptského kresťana

Kresťania žijúci v južnom Egypte sú vystavení každodenne boju o prežitie len preto, že sú kresťania. Široko rozšírená diskriminácia a otvorené prenasledovanie výrazne ovplyvňuje ich životy už od výchovy ich detí až po podradnú prácu, aby mohli uživiť svoju rodinu. Tento príbeh približuje jednoduchý deň z ich života. Je to kombinácia aktuálnych skúseností a dennodennej reality miliónov kresťanov v Egypte.

Keď som sa zobudil ešte pred východom slnka, uvedomil som si, že je sobota, začiatok ďalšieho pracovného týždňa.  Musel som znovu ísť do mesta a hľadať prácu na deň. Obliekol som sa potichu, aby som nikoho nezobudil. Hlavne som nechcel zobudiť moju manželku. Keby som ju zobudil, pripomenula mi ako vždy, že potrebujeme peniaze pre naše dve deti, ktoré sú na základnej škole.

Podarilo sa mi odísť a tak sa vyhnúť nepríjemnému rozhovoru. Začal som rozmýšľať nad mojimi dvoma staršími synmi. Odišli zo strednej školy minulý rok po nepokojoch. Spomínam si ako prišli domov a povedali mi, že videli ich učiteľov v dave, ktorý plienil našu ulicu. Hoci dav nikoho nezabil, aspoň nie na našej ulici, moje deti odmietli chodiť do školy. Bez ďalšieho vzdelávania však skončia pri ťažkej práci ako ja. Mladšie deti  boli radi, že neboli staršie počas nepokojov. Tie ešte mali nádej. Bola ešte tma, keď som opustil byt. Išiel som dlhšou cestou na stanicu. Už nikdy viac nechodím skratkou od posledných nepokojov. Stále si spomeniem na starého priateľa Ragyho. Mám to čerstvo v pamäti, aj keď to bolo pred rokom, keď bol zabitý. Bol to príjemný muž, ktorý nikomu neubližoval, ale pre dav to nebolo podstatné. Všetci videli, že si zaslúži smrť, lebo bol “nečistý” – kresťan. Tak nás stále v dedine volajú.

Keď som prišiel na stanicu, musel som počkať na zmeškaný vlak ako zvyčajne. Sediac na lavičke som stále rozmýšľal o Ragym a násilí z minulého roka. Spomínam si ako som sa pokúšal utiecť aj s rodinou. Nešli sme ďaleko. Rozzúrené davy, ktoré tiahli po dedinách boli všade, bijúc nás, keď nás spoznali. Boli sme nútení vrátiť sa späť do úzkeho betónového  dvojizbového bloku natlačeného vedľa iných, ktorý voláme domov. Našťastie sme doteraz neboli zranení…aspoň nie fyzicky.

Konečne prišiel vlak. Zahodil som zlé spomienky a natlačil sa do davu na vlak. Bol preplnený, ako zvyčajne. Po 45 minútach som došiel do cieľa. Prešiel som na hlavnú ulicu, kde sa zhromažďovali denní robotníci, ktorí čakali na niekoho, kto ich cez deň zamestná. Popri čakaní som si spomenul ako som si dával žiadosť na prácu vrátnika. Samozrejme ma odmietli, keď si zistili, kto som, akú mám rodinu. Práca a aj ten minimálny zárobok mohli zmeniť môj život, životy mojich detí. Snívajúc o živote, ktorý nikdy mať nebudem, zastavil niekto s autom a obzeral si robotníkov. Dával som si pozor, aby nebolo vidno vytetovaný kríž na mojom zápästí. Isto by ma hneď odmietli. Ale aj tak som nebol vybraný. Vybrali dvoch, ktorí vyzerali silnejší ako ja. Jednalo sa o ťažkú prácu, nechceli takého chudého ako sa ja. Čakal som ďalej. Prešli hodiny a nejaké autá, ale nebol som nikým vybraný na prácu.

S príchodom obeda bolo slnko žeravé. Bolo jasné, že už bude deň kratší a nikto nebude hľadať pracujúcich na deň. Rezignovane a so smútkom v sebe som šiel na stanicu. Vlak už nebol taký preplnený ako ráno. Keď som prišiel do dediny, nechcel som ísť domov, lebo som nechcel aby sa ma žena pýtala na peniaze, ktoré stále nemám pre svoje deti. Možno išli moje staršie deti do miestnej fabriky na moridlá. Tam zarobili nejaké drobné za dennú prácu. Ale moja žena to nemá rada. Vždy prídu domov s kašľom od silných výparov a kyselín, ktoré urýchľujú proces morenia. Namiesto toho, aby som šiel domov som šiel do polí a sedel až do západu slnka tam.  Keď som sa nakoniec vrátil do domu, videl som, že mi žena nechala niečo zo včerajšieho jedla. Zvyšky zelenej fazule a kúsok zoschnutého chleba. Ale bol som v takej depresii, že som to len zbalil, odsunul a ľahol do postele, dúfajúc, že zajtra bude lepšie.  Snáď ma zajtra niekto najme na prácu. Ale neklamem sám seba, lebo viem, že je to nepravdepodobné. Aj keď skryjem svoje tetovanie kríža. Myslím si, že oni nejako vedia, že som kresťan, teda “nečistý”.  Ale ja sa nevzdávam, pretože mám v sebe život.

Zdroj: ICC – časopis o prenasledovaní

Foto: ICC

 

Najnovšie

Mali: Kresťania môžu byť jednoducho zabíjaní

Sorymu * sa vyhrážali islamisti, keď počuli o jeho službe v kostole v Djalloube v centrálnom Mali. Utiekol a zanechal načas svoju rodinu.
Hinduista vyhodil svoju manželku a štyri deti z domu keď sa odmietli vzdať svojej kresťanskej viery.

Hinduista vyhodil svoju manželku a štyri deti z domu keď sa odmietli vzdať svojej kresťanskej viery.

Patriarcha Ramesh Kumar sa cítil pohoršený tým, že nasledujú Ježiša. Teraz s príchodom zimy podľa správy britskej pakistanskej kresťanskej asociácie (BPCA) bojujú jeho manželka a deti o prežitie.

Príbeh katolíckeho kňaza z podzemnej Cirkvi v Číne

Madrid, 17. november 2017 / ( ACI Prensa ) Fráter Jozef of Ježiša je čínsky kňaz, ktorý zostal...

SIROTA Z KOLUMBIE ROZPRÁVA SVOJ ŽIVOTNÝ PRÍBEH, ABY PRIBLIŽOVALA BOŽIU LÁSKU DRUHÝM

„Svojim životným príbehom hovorím druhým, že kto miluje Boha, všetky veci sa obrátia na dobré. Snažím sa, aby pochopili, že sa nemáme odvracať od Pána, ak prežívame ťažké chvíle.“

Deň zo života egyptského kresťana

Kresťania žijúci v južnom Egypte sú vystavení každodenne boju o prežitie len preto, že sú kresťania. Široko rozšírená diskriminácia a otvorené prenasledovanie výrazne ovplyvňuje ich životy už od výchovy ich detí až po podradnú prácu, aby mohli uživiť svoju rodinu. Tento príbeh približuje jednoduchý deň z ich života. Je to kombinácia aktuálnych skúseností a dennodennej reality miliónov kresťanov v Egypte.