Úvaha

Evanjelizácia pred katechézou

Čo viedlo blahoslaveného Jána Pavla II., aby neustále hovoril o „novej
evanjelizácii“ a nie o „novej katechéze?“ Človek, ktorý je intenzívne zapojený
do evanjelizácie si po krátkom čase uvedomí, že medzi evanjelizáciou
a katechézou je výrazný rozdiel. Príde aj na to, že väčšina farností si tento
rozdiel plne neuvedomuje, a preto je naša schopnosť osloviť veriacich
navštevujúcich bohoslužby menšia.

„Evanjelizácia“ - v skratke by sme mohli povedať, že ide o proces privádzania
niekoho k Ježišovi Kristovi. Jej podstatou je odovzdávanie radostnej zvesti
človeku, s ktorým sme sa stretli. Cieľom je inšpirovať ho k radikálnemu
rozhodnutiu nasledovať Krista. Je to základný bod zvratu, kde sa srdce obracia
k Bohu a kde sa celý život človeka namiesto seba začína upriamovať na Neho.
Evanjelizácia je odpoveďou na otázku „prečo“. Prečo by som sa mal zrieknuť
tohto sveta pre ten budúci? Prečo by som mal ísť práve za Kristom?

„Katechéza,“ ktorá má nasledovať po evanjelizácii zahŕňa jednotlivé detaily
náuky. Katechéza odpovedá na otázku „ako“. Tu sa učíme systematickým
spôsobom prakticky odpovedať na výzvu nasledovať Krista. Katechéza nás chce
naučiť žiť „po kresťansky“, pomáha nám ďalej rásť vo viere, láske a milosti.

Katechéza teda predpokladá evanjelizáciu. Nemá zmysel učiť ľudí žiť istým
spôsobom, ak nechápu, prečo by sa mali rozhodnúť takto žiť. Je to akoby sme
im dávali do ruky mapu určitého miesta, ktoré vôbec nemajú záujem navštíviť.
Takáto mapa im veľmi nepomôže, iba ak na podloženie skrine. Myslím, že toto
je problém väčšiny farností.

Väčšina cirkevných spoločenstiev funguje na základe spomínaného
predpokladu. Predpokladajú, že veriaci ľudia, ktorí prichádzajúci na omšu
sú „verní katolíci“, ktorí boli evanjelizovaní a ktorí sa rozhodli nasledovať
Krista a žiť v ňom ako „nové stvorenie“. Existuje predpoklad, že ľudia sa
schádzajú, aby sa modlili, velebili Boha a aby sa učili ako prehlbovať svoj vzťah
s ním. Cirkevná katechéza má pomôcť ľuďom, ktorí už urobili rozhodnutie
ísť za Kristom a žiť s ním v dôvernom vzťahu. Pravdou je však aj to, že tento
predpoklad býva často mylný.

Možno v predchádzajúcich generáciách bola väčšina ľudí počas nedeľných
bohoslužieb skutočne plne evanjelizovaná. Možno väčšiu časť Cirkvi tvorili
rozhodnutí katolíci, ktorí verne nasledovali Ježiša v každodennom živote. To
však už v súčasnosti neplatí ani na Slovensku a na nedeľné bohoslužby dnes
prichádza mnoho nezevanjelizovaných ľudí. Mnohí z nich sú úprimne žijúci

ľudia, pretože inak by asi na omšu neprišli. Sú tu, lebo chcú byť „lepšími“ ľuďmi.
Niekedy prídu, lebo sa chcú stretnúť s milými ľuďmi, alebo uspokojiť starých
rodičov. Dôvodom môže byť aj potreba splniť akúsi povinnosť. Avšak napriek
všetkým týmto motiváciám im uniká pravá podstata. Nespoznali ešte Kristovu
premieňajúcu moc, nevidia potrebu radikálnej životnej premeny, ktorú Kristus
ponúka. Nieto divu, že sa takto s našou katechézou ďaleko nedostaneme.
Ponúkame mapu miesta, o ktoré nie je u týchto ľudí záujem.

To je dôvod prečo má väčšina našich farností väčšiu potrebu práve evanjelizácie
a nie katechézy. Blahoslavený Ján Pavol II. povedal veľmi dôrazne: „Už aj v
krajinách prvotnej evanjelizácie, stav "kresťanskej spoločnosti", ktorá - napriek
mnohým slabostiam, existujúcim vždy vo všetkom ľudskom, vychádzala
výslovne z evanjeliových hodnôt, patrí minulosti.“1 Misijné teritórium teda
už nie je kdesi v ďalekej cudzej krajine. Je všade okolo nás, v našich mestách,
na miestach, kde sa schádzame na slávenie nedeľnej sv. omše. Práve tu
prichádzajú ľudia, ktorí potrebujú byť vovedení, alebo znovu vovedení do
pravdy o spáse v Ježišovi Kristovi. Tu tkvie potreba „novej evanjelizácie.“
Na novej evanjelizácii nie je nič podstatne „nové,“ pokiaľ ide o nejaké nové
informácie. Ako povedal Ján Pavol II., „Nová evanjelizácia nespočíva v „novom
evanjeliu ...tiež to neznamená odstránenie z evanjelia tých častí, ktoré súčasné
myslenie považuje za ťažko prijateľné.“2 Potrebujeme nájsť spôsob odovzdania
starobylých a stále nových právd v celej svojej nádhere. Hľadáme spôsob, ako
to urobiť bez toho, aby sme sa nechali strhnúť suchým a strohým štýlom otázok
a odpovedí na jednej strane, ale tiež príliš emocionálnemu spôsobu na druhej
strane. Potrebujeme nájsť spôsob ako hovoriť o týchto starobylých pravdách
relevantným spôsobom v našej modernej kultúre tak, aby sme neuberali
z pravdy čo i len trochu. Ako to urobiť?

Nanešťastie, alebo našťastie, nejestvuje nalinajkovaná, osvedčená schéma. Nie
je to len o tom, že naskočíme na ten najmodernejší model, o ktorom sa teraz
všade hovorí. V prvom rade je to záležitosť našej vlastnej premeny v Kristovi.
Je to o tom, že sa staneme svedkami, ktorí druhým ukážu, ako vyzerá človek
premenený v Kristovi. Mocou nášho svedectva budeme schopní tiež pozvať
druhých nastúpiť na tú istú cestu.

Úlohou našich farností teda je umožniť druhým stretnúť Krista. Naše radostné
ohlasovanie a príklad nášho autentického učeníckeho života sú tým správnym
spôsobom ako na to. Myslím, že tí, ktorí takto spoznajú Krista si ho určite
zamilujú a zatúžia ísť za ním.

Ján Pavol II, Novo Millenio ineunte 40.
Ján Pavol II, “Address to Bishops of Latin America,” L’Osservatore Romano, English Language Edition, October
21, 1992.

1

2