Sviatok Neviniatok - Povzbudenie od Hypokrata, Matky Terezy a Jána Pavla II.

 

Stratégia obrany života

 

Dnes na sviatok Neviniatok sa chcem zamyslieť nad dôstojnosťou človeka a nad útokom na túto našu ľudskú dôstojnosť. Ján Pavol II. hovoril aj „kultúre smrti.“ Ťažko sa to počúva a číta, ale nepopierateľne prebieha boj proti pravde, pretože odmieta a niekedy dokonca skrýva pravdu o prirodzenosti a dôstojnosti človeka. Keď v r. 1995 pápež napísal encykliku Evangelium vitae (Evanjelium života), chcel zmobilizovať svedomie ľudí na veľkú stratégiu obrany života. Hovoril predovšetkým o posvätnosti ľudského života. O potrate hovoril práve v tomto širšom kontexte. Pápežovi hovoril, že nestačí iba bojovať proti potratu, ale treba pracovať na budovaní podmienok a atmosféry, v ktorej bude jasné, že potrat je neprípustný.  

 

Jánom Pavlom II. sa živo zaujímal aj o otázkach súvisiacich s právnou situáciou okolo potratu v USA. Pápež mal obavy v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu podporiť legalizáciu potratu v spore Roe verzus Wade a jeho možnými dopadmi na demokratické inštitúcie. Tento spor sa dostal na Najvyšší súd v roku 1972. Sudca Najvyššieho súdu Harry Blackmun v spore Roe verzus Wade povedal: „Nemusíme vyriešiť ťažkú otázku o tom, kedy sa začína život, keď ani tí, ktorí sú vyškolení v oblastiach medicíny, filozofie a teológie, nedokážu nájsť konsenzus.“

Sudca Blackmun potom na tomto základe právnickým fiat zmenil to, čo sme všetci chápali ako ľudskú bytosť s potenciálom, na „potenciálny ľudský život“ s neistým začiatkom. Tento „potenciálny“ ľudský život sa potom mohol potratiť.

 

Celá štruktúra tohto rozhodnutia je založení na klamstve – na popieraní biologickej ľudskej prirodzenosti nenarodeného dieťaťa.

 

Ešte jeden prípad je veľmi dôležitý. Prípad Byrn verzus New York City Health and Hospital Corporation. Celá otázka potratu dostala novú perspektívu. Odlišovala sa od sporu Roe verzus Wade. V roku 1970 štát New York uviedol do platnosti zákon, ktorý povoľoval potrat bez obmedzení do 24. týždňa tehotenstva. Profesora práva na Fordhamskej univerzite Roberta Byrna menovali za právneho zástupcu všetkých nenarodených detí do 24. týždňa tehotenstva v štáte New York. Usiloval sa vyhlásiť tento zákon za protiústavný ako porušenie ústavou chráneného práva nenarodeného dieťaťa na život.

Profesor Byrn počas procesu predložil rozsiahle odborné svedectvo o biologickej ľudskej prirodzenosti nenarodeného dieťaťa. Záznam z procesu v tomto prípade bol taký komplexný, že newyorský súd prišiel k tomuto záveru: „Nepopiera sa, ak sa vôbec popiera, že moderné biologické disciplíny tvrdia, že pri počatí má plod nezávislú genetickú ‚výbavu‘ s potenciálom stať sa plne rozvinutým človekom a že má samostatný vývin a charakter... Je to človek... a nepochybne žije.“ Potom však súd povedal: „...Politika má rozhodnúť, či by sa malo dať človeku právne postavenie, a nie je to otázka biologickej alebo ‚prirodzenej‘ zhody.“

Ak vás takéto vyjadrenie znepokojuje, znepokojilo aj nesúhlasiaceho sudcu Adriana Burkea, ktorý napísal: „Tento argument nielenže používali nacistickí právnici a sudcovia v Norimbergu, ale dnes ho podporujú aj Sovieti vo východnej Európe. Väčšina západných a svetových právnikov ho odmietla, pretože protirečí prirodzenej spravodlivosti a je v podstate iracionálny.“

V roku 1938 otec dieťaťa, ktoré sa narodilo slepé a duševne i fyzicky postihnuté, napísal Adolfovi Hitlerovi a spýtal sa, či jeho syn má dostať „milosrdnú smrť“. Hitler súhlasil. O zabíjaní duševne chorých pacientov hovoril na kongrese nacistickej strany už v roku 1935 v Norimbergu. Požiadavka tohto otca bola len zámienkou. Nacisti onedlho spustili tajný program na masové vyhladzovanie postihnutých detí. Tisíce zavraždili v psychiatrických nemocniciach, akou bol Hadamar, kde vedenie oslavovalo 10 000 zabitých fľašou piva zadarmo pre každú zdravotnú sestru a lekára. Samozrejme, tento program sa rozšíril aj na židovské deti a deti iných menšín.

Dr. Leo Alexander, ktorý študoval Norimberský proces, chcel opísať, ako sa takéto udalosti mohli stať. V New England Journal of Medicine z roku 1949 napísal: „Na začiatku bola jemná zmena v základnom postoji lekárov. Začali prijímať postoj, že existuje život, ktorý nie je hodný žiť. Tento postoj v prvých etapách sa týkal len veľmi ťažko a chronicky chorých. Postupne sa táto kategória rozšírila o sociálne neproduktívnych, ideologicky nechcených, rasovo nechcených a napokon na všetkých ne-Nemcov. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že malá páka, od ktorej celé toto myslenie dostalo impulz, bol postoj voči nevyliečiteľne chorým.“

Hitlerove programy vznikli zo silného kolektivistického podnetu – z rasy, krvi a vlasti sa stala modla. Je však irónia, že k tomu istému tvrdeniu môžeme prísť celkom opačnou cestou: keď budeme robiť modlu z individualizmu a iluzórneho konceptu slobody. V článku v The New Republic istý obhajca potratov argumentoval, že „sloboda znamená, že ženy musia mať slobodu rozhodnúť sa pre seba alebo sa rozhodnúť sebecky... Nedá sa ľahko popierať silný argument, že rovnocennosť ženy v spoločnosti jej musí dať určité nezredukovateľné práva, ktoré sú jedinečné pre jej biológiu vrátane práva vziať život v jej živote“. Tu najviac prekvapuje otvorené stotožnenie „slobody“ vykonať potrat s „právom vziať... život“.

Už v Hypokratovej prísahe je najpozoruhodnejší zákaz potratu a eutanázie. Pôvodne vznikla v staroveku ako etický kódex pre gréckych lekárov Hypokratovej školy a používa sa ako štandard lekárskej etiky dodnes. Pôvodná verzia, ktorá sa používala na lekárskych fakultách do 70. rokov 20. storočia, vyžaduje, aby lekár prisahal: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“

Matka Terézia z Kalkaty zosobnila evanjelium života nielen vo svojej neúnavnej službe chudobným, ale aj v obrane práva na život. V príhovore pri preberaní Nobelovej ceny mieru v roku 1979 povedala: „Myslím si, že najväčším ničiteľom pokoja v dnešnej dobe je potrat, pretože je to priama vojna, priame zabíjanie – priama vražda zo strany matky. V Písme čítame, ako Boh veľmi jasne hovorí: ‚Aj keby matka zabudla na svoje dieťa – ja na teba nezabudnem – vyryl som si ťa do dlane svojej ruky.‘“20 To isté zopakovala vo Washingtone pred prezidentom počas Národných modlitbových raňajok. Matka Terézia vo svojom diele i živote objasňovala, že existuje len jedno evanjelium života. A nebála sa povedať politikom, že pre ľudí vo vláde neexistuje iné evanjelium života.

Pápež Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu dôrazne obhajoval tie isté hodnoty a pobádal katolíkov, aby boli „ľuďmi života a ľuďmi pre život“. Tvrdil, že každá spoločnosť musí uznať tri základné zásady kultúry života. Tou prvou je neporovnateľná hodnota a dôstojnosť každého človeka bez ohľadu na vek, postavenie alebo rasu. To osobitne platí v prípade chudobných, slabých a bezbranných. Tou druhou je to, že je vždy porušením ľudskej dôstojnosti, ak sa k druhému človeku pristupuje ako k nástroju alebo prostriedku, ale nie ako k cieľu. Tretia zásada hovorí, že úmyselné zabitie nevinného človeka bez ohľadu na okolnosti, a osobitne v prípade potratu a eutanázie, nemožno morálne ospravedlniť.

Na záver by som chcem priamo citovať uzdravujúce slová Jána Pavla II z 99 bodu Encykliky Evangelium Vitae:

"Osobitnú pozornosť chcem venovať vám, ženy, ktoré ste sa dopustili potratu. Cirkev vie, koľko činiteľov mohlo ovplyvniť vaše rozhodnutie, a nepochybuje, že v mnohých prípadoch to bolo bolestné, možno dokonca dramatické rozhodnutie. Pravdepodobne sa rana vo vašich srdciach ešte nezahojila. Veď to, čo sa stalo, bolo a je veľké zlo. Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte - ak ste tak ešte neurobili - pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu. Pomocou tých, čo vám priateľsky i kompetentne poradia, budete môcť urobiť svoje bolestné svedectvo jedným z najvýrečnejších argumentov v obrane práva všetkých na život. Vaším zaangažovaním sa za život, ktoré môže byť korunované narodením nových ľudských bytostí a potvrdené prijatím a starostlivosťou o tých, ktorí najviac potrebujú vašu blízkosť, vytvoríte nový spôsob nazerania na život človeka."

Dnes v deň Neviniatok sa modlime konkrétne za seba, aby sme mali úctu k druhým ľuďom. Svojou úctou budeme budovať atmosféru, v ktorej sa životu darí. Niektorí z nás možno pomáhajú mladému tehotnému dievčaťu, alebo podporujú slobodnú matku. A možno povzbudzujeme  a utešujeme ženu, ktorá si zúfa po potrate. Aj keď sprevádzame človeka, ktorému sa nechce žiť slúžime životu. To všetko je o budovaní sveta v ktorom sa lepšie darí životu.

 

Aké je dobré, že žijeme.

 

P.S. Teším sa na knihu Civilizácia lásky od Carla Andersona, z ktorej som mohol citovať veľa faktografie. Kniha bude čoskora v rukách čitateľov. Pripravujú ju redemptoristi - Slovo medzi nami.