Taká normálna nedeľa. Laické intro do textilného priemyslu Indie.
Pracovný týždeň v Indii má 6 dní. Robíme od pondelka do soboty, voľno v nedeľu. Každý týždeň. Niekedy nám zamestnávateľ povie, že vlastne robíme aj v nedeľu, aby sme si nahradili nejaký deň voľna keď je sviatok. Kto nepríde bude mať strhnutú mzdu za dva dni práce. Komu sa nepáči, môže odísť. Aj tak nám dekan fakulty povie na každom stretnutí, že sme neschopní, neochotní pracovať, nezaslúžime si tu byť a môžu nás hocikedy vymeniť.
V novembri sme robili dve nedele po sebe (teda nerobili, museli sme ísť do práce sedieť v nej, tváriť sa že na nič nemáme čas aby sa nikto nič nepýtal). 20 dní v kuse. Pre akéhokoľvek zamestnávateľa na Slovensku môžem len povedať, že tento systém má zdrvujúce následky na morálku zamestnancov a efektivitu práce (o rodinnom a sociálnom živote už ani nehovoriac, ale to tu nikoho aj tak nezaujíma).
Tváriť sa je tu dôležité. A povedať že niečo spravím. Aj keď to nemám v úmysle spraviť, neviem to a vlastne ani nechápem čo sa odo mňa žiada. Schopnosť zamestnanca povedať „Áno, spraví sa, vybaví sa, nie je problém. ", je prvoradá a vlastne to čo každý dobrý zamestnávateľ vyžaduje. Väčšinou nezáleží na tom či to "SAMO" alebo "SATO" spraví za hodinu, o týždeň, alebo vôbec.
Univerzita v ktorej pracujem je lokalizovaná na diaľnici. Hlavný vchod do areálu je asi 4 metre od okraju jazdných pruhov. Koncept indických diaľnic je odlišný od tých slovenských, ale predsa len...opustiť areál a ihneď byť oviaty prachom a neustálym trúbením kamionóv je na nezaplatenie
Bývať v Indii na diaľnici a mimo mesta má svoje nevýhody. Hluk, smog a nuda, nic dobre v telke, ziadne filmove novinky, ani basketbal. Na hluk som si zvykol, na smog nie a s nudou sa snažíme niečo robiť. Nakupovať oblečenie a zrelaxovať chodíme do mesta Ludhiana vzdialené asi hodinu a pol po diaľnici (60 km).
Ludhiana s počtom obyvateľov 1,6 milióna patrí medzi najznečistenejšie indické mestá. Mesto na severe Indie je známe svojím textilným priemyslom v poľnohospodárskom štáte Punjab. Nikdy som tu nestretol turistov, nemajú dôvod sem chodiť.
Ludhianu môžem pokojne označiť za jedno z mojich najneobľúbenejších miest aké som v Indii navštívil.
Najhoršie je, že smog sa dá všade vidieť a neexistuje spôsob ako ho nedýchať. Bezmocnosť. Napriek tomu sa sem vždy rád vraciam.
Idem so svojím kolumbijským kamarátom Jorgom, ktorý je nadšený kupujúci fake-ového oblečenia. Stále si myslíme a nahovárame, že ideme vlastne kupovať originály. Niečo tak aspoň na prvý pohľad zabalené a pred prvým opratím vyzerá. Pred pár týždňami som sa stretol s manželom kolegovej sestry (niečo ako kamarátovho koňa bratranec) a ten mi zrútil aj posledné ilúzie o textilnom priemysle v tomto meste (a v Indii).
Hendikepovaní bezdomovci plaziaci sa po zemi so šľapkami na rukách je v Indii celkom častý výjav. Ľudia nemajú peniaze si zaplatiť zdravotnú starostlivosť ani pomôcky ktoré im uľahčia život.
"Ľudí cestujúcich do Himalájí, kupovať ručne urobené mikiny, košele, saty, yoga gate a fairtrade výrobky, ubezpečujem, že žiadne oblečenie nie je vyrobené v Nepáli a už vôbec nie v Tibete. Ani 100% yak vlna neexistuje. Všetko sa vyrobí v Indii, alebo v Bangladeshi a potom sa distribuuje do hôr."
Keď toto všetko hovorím Jorgovi v autobuse aj tak ma nepočúva. On počúva málokedy, alebo nerozumie. Väčšinou aj tak pochopí presný opak toho, čo mu chcem v danej chvíli povedať.
Asi každé mesto v Indii je notoricky známe svojou zlou a stále sa zhoršujúcou dopravnou situáciou. Veľa ľudí, málo miesta. Prípadne ešte viac ľudí a ešte menej miesta. V Ludhiane sú to chaoticky usporiadané nedostavané viacúrovňové komunikácie, ktoré namiesto toho aby dopravu uľahčovali jej zaberajú miesto a nie sú využívané.
P.S: Na záver musím povedať, že mapriek množstvu fake-ov a znečistenia je Ludhiana jedno z najautentickejších miest aké som v Indii navštívil a odporúčam navštíviť každému, kto má cestu okolo.
