Blog

« Späť

Stretnutie s Bohom uschopňuje stať sa darom – rozhovor s Mackenziem Phillipsom

Stretnutie s Bohom uschopňuje stať sa darom – rozhovor s Mackenziem Phillipsom

Tieto Vianoce som sa trochu viac zamyslel nad tým, ako ich prežívať - čo si z ich slávenia vziať. Napadlo mi, že Boh sa stal darom... a my sa každoročne usilujeme stretnúť s ním, aby sme sa aj my STALI DAROM.

Na Vianoce nechceme podľahnúť stereotypu tejto konzumnej doby, ktorá vidí vo (všetkých) sviatkoch len príležitosť na míňanie peňazí. Ani nám asi nestačí len sa stretnúť ako rodina a ...prežiť spolu nejaký slávnostný obed, chvíle pri stromčeku, isteže milé a príjemné, ale predsa... Chceme ísť hlbšie. A keď ideme hlbšie, nemôžeme opomenúť, že je to spomienka na betlehemské Vianoce. Avšak, aj tu, ak by to mala byť len spomienka, bolo by to málo.

Takže kľúčová otázka je: Ako si na tú „svätú noc“ spomínať dnes?

Myslím, že kľúčové posolstvo Vianoc je, že Boh chcel „prebývať medzi nami“ (presnejší preklad je „rozložil si stan uprostred našich (stanov)“). Takže, chcel nás obdarovať samým sebou, a to v podobe, aká je pre nás prijateľná – totiž, v tej našej, ľudskej. Načo? O tom nám hovorí celý jeho život, a najmä jeho vyvrcholenie.

Spomienka, či slávenie Vianoc nie je teda len oslavovaním toho, že sa toto stalo kedysi pred dvetisíc rokmi a ovocie Božieho vtelenia trvá dodnes. Je to pozvanie... stať sa tiež darom. Práve v tom spočíva to „ovocie“ v nás.

Ako na to?

Nik nemôže dať, čo sám nemá (nevlastní). Takže stať sa darom dokážeme len vtedy, keď si sami plne uvedomíme, že sme obdarovaní. Tu sa asi viac hodí jednotné číslo: ...keď si každý z nás uvedomí, že je obdarovaný. Je to celé o láske. A tú dokážeme dávať len, keď si uvedomíme, že sme milovaní. (V tomto je kresťanstvo jedinečné – že nehľadá naplnenie lásky u iného človeka, ale Boha vidí ako toho prvého, ktorý nás miluje. A keď si toto uvedomíme, dokážeme aj my milovať, bez ohľadu na „spätnú väzbu“!)

Uvedomíme si to, keď ho... stretneme, zažijeme. To je niečo, čo sa nedá racionálne si privodiť – ako poznanie, ani emocionálne si vsugerovať – ako pocit. Jedine prijať. Lebo tá ponuka „zhora“ tu je stále, pre každého, v každých okolnostiach. A ...na Vianoce sú to tie krajšie okolnosti. J

Skúsme sa na túto tému, na tému všetkopremieňajúceho stretnutia s Bohom, porozprávať s niekým, kto má v tejto veci veľmi zvláštnu životnú skúsenosť, a to je pán Mackenzie Phillips.

 

Ako sa dá stretnúť Boha?

No, s touto otázkou ste na veľmi zlej adrese... Ja som po ničom takom netúžil, predsa. A to posledné, čo by mi napadlo, je práve niečo takéto si vymyslieť.

Ospravedlňujem sa. Očakával som túto odpoveď, preto som sa tú otázku opýtal celkom úmyselne. Išlo mi o to, aby bolo hneď od začiatku tohto rozhovoru čitateľom jasné, že to, o čom sa budeme rozprávať, je niečo nadprirodzené..., resp. niečo nad-prirodzeného pôvodu, čo sa prirodzene nedá ani vyvolať, ani spôsobiť, ani predstaviť si, ani nič také.

Opýtam sa teda inak: čo sa to vlastne s Vami stalo na tej ceste do hôr?

Podľa lekárskeho vyjadrenia? Po búračke na tej križovatke som upadol do stavu podobného klinickej smrti. A v takýchto stavoch už mnohí opísali všelijaké nevysvetliteľné zážitky. Hm, zrejme však nik až také detailné, tak dlho „trvajúce“ a také... nezvyčajné. (Úsmev.)
Ale keď sa nad tým zamýšľam z tohto pohľadu, myslím, že – vzhľadom na moju povahu – sa aj tu Boh ukázal ako skvelý Otec, ktorý dobre pozná svoje dieťa, totiž mňa. Myslím, že keby sa mne stalo niečo také, ako opisujú mnohí ostatní – že vidím, ako ma vezú na operačnú sálu, vznášam sa niekde pod plafónom... a potom by som tam niekde vo veľkom svetle stretol Boha, bol by som asi ešte oveľa nevrlejší než keď som si myslel, že som sa tej búračke vyhol, do tej chatrče som došiel a stalo sa to všetko tak, ako som to opísal.

Áno, tá delikátnosť Božej lásky, ktorá sa usilovala o Vás, z toho celého priam sála.

Hnevali ste sa na Boha po tých tragických udalostiach s Vašou Missy?

Tak by som to nepovedal. Nemal som s ním taký blízky vzťah, že by ho sprevádzali silné emócie, pozitívne či negatívne. Skôr by som povedal, že som si dosť naliehavo kládol otázku, prečo ponechal svet tak veľmi napospas jeho vnútorným zákonitostiam, a najmä ľudskej slobode. My sme tú slobodu jedného šialenca zažili na vlastnej rodine... a moja milovaná Missy... na sebe. Pripravil ju o život! Nemohol som to pochopiť. Zápasil som s myšlienkou, či tá naša viera nie je predsa len ilúzia. Vlastne, ani som veľmi nezápasil – smútok ma postupne privádzal k tomu, aby som tej myšlienke podľahol.

Zážitok v chatrči, resp. kdesi v lese za ňou... to, ako vieme, zmenil.

S Bohom v Najsvätejšej Trojici osôb som prežil neuveriteľný víkend - celé tri dni! Teda, takto som to prežíval ja, rozumiete? Nebol to nejaký neurčitý čas. Bol tam aj spánok. Skrátka, trvalo to dosť dlho. A Boh, raz jedna, potom druhá a potom tretia Osoba... sa usilovali o to, ukázať mi, že ma milujú. Spočiatku mi to prišlo nepochopiteľné, že toto je Boh. Potom zas nepochopiteľné, že ak ma tak miluje, prečo Missy tak strašne zomrela. A napokon, že to všetko má čosi spoločné s mojím vlastným otcom a mojím detstvom, teda s mojím posudzovaním udalostí...

Hm, zdá sa, že Boh zinscenoval výnimočné stretnutie, lebo mal s Vami a s Vašou rodinou iný plán než aby vás všetkých pohltil smútok a zničilo vám to celú rodinu.

Keď som už akosi prijal, s kým mám tú česť..., som sa ho na to opýtal. A povedal mi: „Preto si tu, aby si sa naučil mať rád.“ Stvoril ma pre lásku. A ja som si myslel, že milujem. Aspoň teda svoju rodinu. Ale On (či Ona) mal pre mňa ešte väčšiu lásku...

Hm – „On či Ona“? Pápež Ján Pavol I. sa vyjadril, že „Boh je náš Otec, ale ešte viac je naša Matka“...

Áno. Otec i Matka. Keď tak teraz o tom uvažujem, oboje pochádza od neho, takže – ako som to zažil – voči nám je ...oboje. A kľudne mení jednu podobu za druhú (úsmev).

Nie je to tak, že by sme si podľa svojho biologického otca mali predstavovať Boha-Otca (to bol zrejme môj veľký problém), ale práve naopak: podľa Boha-Otca máme pozerať na otcovstvo ako také – a aj na svojho otca, so zhovievavosťou voči tomu, že nie je dokonalý, ale je len človek, tiež mal nejaké svoje vlastné detstvo, a jeho otec tiež... a tak až k Adamovi. Dôležité je pamätať na to najmä potom, keď nás Boh obdaruje vlastnými deťmi a staneme sa pre nich otcami. Boh je ich skutočný Otec a my sa len usilujeme nejako to jeho otcovstvo v sebe pre nich odzrkadľovať, či ako by som to povedal... A takisto je to s materstvom matiek.

Podarilo sa Vám to nejako zmeniť u seba, po návrate z tej Chatrče?

No, stále som len človek (úsmev). Ale už si lepšie uvedomujem, čo chcem aby moje deti videli, keď pozerajú na mňa; čo chcem, aby počuli, keď sa rozprávajú so mnou; čo zažili..., a najmä, čo chcem, aby cítili zo mňa. Keď som odchádzal z Chatrče, Boh mi povedal: „Každou láskavosťou meníš celý vesmír k lepšiemu.“ Vtedy som pochopil, že Boh tvorí vesmír z jeho pohľadu v jedinom okamihu, ale z toho nášho pohľadu, v ktorom je čas a priestor, ho tvorí v priebehu celých dejín – a na to, aby „bol dobrý“ pozval aj nás, aby sme sa podieľali – vo svojej maličkej miere, ale predsa. Teraz už pozerám na všetko, čo robím, a hlavne na všetky svoje vzťahy, celkom inak!

„Papa“ – „tato“, tak máme prekladať ono originálne „Abba“?

O slovo nejde. Ide o ten vzťah malého dieťaťa, ktorý všetku svoju dôveru vkladá do Otca.

Hm, a možno ide aj o to slovo, keď Ježišovi tak ležalo na srdci, aby nám ho predstavil práve týmto slovom! Predsa – modlitba je dialóg a v ňom sú aj slová dôležité, lebo vyjadrujú vzťah, v ktorom ten dialóg prebieha. Je to iná atmosféra, keď svoju modlitbu začnem „Our Father“ (Otče náš), a keď ho oslovím „Our Papa“ (Náš tato, tatinko)... Chápete? Tie slová, ktoré budú nasledovať, už budú iné... dôvernejšie, dôvery-plnšie.

Keby ste to veľké bohatstvo, skoncentrované do toho jedinečného víkendu, mohli zhrnúť do jednej vety, čo by ste nám zanechali ako odkaz?

Viete, nikomu neprajem taký zážitok, akým sme si prešli my ako rodina. Ale každý má niečo, čo ho trápi. Takže môj odkaz je: Je jedno, čím si prechádzaš. Hlavné, že na to nie si sám/sama!

Papa je tu... Aj Mama... Aj Ježiš. Aj tá úžasná Saraju, o ktorej nevieš, „odkiaľ veje“..., a zbiera všetky tvoje slzy ako drahocenný poklad, ktorým potom zaleje a dá život niečomu krásnemu. (Úsmev.)