Krátke zamyslenie, tentokrát v trochu netradičnom žánri...

Dnes si vypočujme rozprávku (kedysi som ju videl v animovanom spracovaní a veľmi ma oslovila). Do predvianočného zhonu sa istotne hodí trošku si oddýchnuť práve pri tomto žánri.
Kde bolo, tam bolo, žil malý chlapček. Mamička mu zomrela a býval len s oteckom v malom chudobnom domčeku. Pri domčeku bolo políčko, ktoré ich živilo. Jedinou chlapčekovou hračkou i kamarátom bol somárik, ktorého mal rád ako vlastného brata. Denne sa s ním rozprával, zbieral mu najšťavnatejšiu trávu a somárik sa mu tiež oplácal svojou láskou.
Toho roku však pole neprinieslo očakávanú úrodu, a tak otecko rozhodol, že somárika treba predať, lebo nebolo z čoho živiť ho. Chlapček veľmi zosmutnel. Nedalo sa však nič robiť. Poprosil teda otecka, aby ho sám mohol odviesť do mesta, lebo chcel somárika predať niekomu, kto ho bude mať tak rád ako on. Vybral sa teda do mesta. Hneď pri bráne sa opýtal, či nepoznajú niekoho, komu by sa mohol hodiť jeho somárik. Poslali ho do cirkusu, ktorý práve v meste hosťoval. Keď však chlapček videl, ako tam týrajú zvieratá, ušiel odtiaľ preč. Ktosi iný poradil, aby sa opýtal u majstra kožiara. Ten sa už-už chystal na somárikovu
jemnú kožku, ale keď chlapček pochopil, načo by mu bol jeho somárik, znovu i so somárikom ozlomkrky ušiel. Podobne pochodil aj u majstra mäsiara. Keď slnko začalo veľmi páliť, unavený hľadaním uložil sa i so somárikom do tieňa, oprel hlavu o jeho chrbát a zaspal.
Zrazu ho však ktosi budí: „Chlapček, je pravda, že máš toho somárika na predaj?“ pýta sa ho príjemný mladý pán. Chlapček sa najprv potešil záujmu, ale potom si spomenul na doterajšie
skúsenosti a pýta sa: „Pane, a budete sa oňho dobre starať? Viete, toho somárika mám veľmi rád a keby som nemusel, za nič na svete by som ho nepredal. Aj vám ho predám len ak mi sľúbite, že budete k nemu dobrý.“ „Neboj sa“, odpovedal s úsmevom pán. „Potrebujem ísť na ďalekú cestu a moja manželka práve čaká bábätko. Preto hľadám pre ňu nejakého dobrého somárika s mäkkou srsťou, aby som ju mohol na ňom odviezť...“
Chlapček privolil, potajomky zotrel slzu z oka a pobral sa domov. Keď vystupoval po návrší za mestom, zbadal na opačnom konci vychádzať z mesta toho uja. Ťahal za sebou somárika a na ňom sedela jeho manželka. Tete sa na somárikovom mäkkom chrbte určite dobre sedelo. Hoci bola ďaleko, zdalo sa mu, že je veľmi krásna, usmieva sa a miestami pohladí somárika. „Ako dobre, že som jeho kožu tak starostlivo čistil a česal“, pomyslel si chlapček. „Teraz má teta z môjho somárika radosť!“ Na svoje prekvapenie mu už ani nebolo tak smutno za somárikom. Len hviezdy dnes večer akosi zvláštne žiarili. Vlastne, to jedna z nich...
Rozprávka sa skončila. Ale nechoďme ešte spať.
Aj my máme totiž svojho „somárika“. Skúsme ho dnes pohľadať medzi darmi, ktoré sme dostali. A hlavne, starajme sa oňho. Nevieme veru, aké má Boh s ním plány... A neznepokojujme sa, keď si ho od nás požiada...