V tretí týždeň sa sústredíme na ďalší aspekt Pánovho príchodu - snáď to osloví viac...

Tretia adventná nedeľa

Tento týždeň by sme sa mohli zamerať na tretí zmysel „adventu“ – príchodu, a tým je príchod do srdca, Eucharistia.
Môže sa zdať nepochopiteľné toto poradie, ktoré sme zvolili. Logickejšie by bolo začať historickým, potom sa venovať eucharistickému a nakoniec eschatologickému. Avšak aj toto poradie má určitú svoju logiku: začali sme eschatologickým, aby sme nadviazali na čítania, ktoré nám počas celého novembra hovorili o Kristovom druhom príchode, ktorý je vyvrcholením nielen celých svetových dejín, ale i zavŕšením života každého z nás. Potom sme
rozjímali o očakávaní a poslaní Panny Márie, teda o historickom príchode Ježiša Krista, pretože práve tieto udalosti dávajú zmysel celému adventnému liturgickému obdobiu. A teraz sa ideme zamyslieť nad tým, čo je vnútorným prejavom nášho vzťahu ku Kristovmu príchodu tu a teraz, a to je eucharistické spojenie Boha s človekom a človeka s Bohom.

Dnes by sme sa mohli zamyslieť nad svojím prvým svätým prijímaním. Možno sa nám konkrétne spomienky na túto udalosť už z pamäti vytrácajú. Ale na tom nezáleží. Dôležitý je ten fakt, že bolo „prvé“. Krstom sme boli začlenení do Kristovho tajomného tela, Cirkvi, a teraz – keď sme nadobudli používanie rozumu – Cirkev nám (ako svojim deťom) ponúka to, z čoho ona sama žije: Kristovo eucharistické telo.
V diskusii o tom, či je správne, aby už malé deti pristupovali k svätému prijímaniu, vystupovali proti sebe hlavne dva názory. Tí ktorí boli proti, zdôrazňovali predovšetkým, že sväté prijímanie (Eucharistia) je zavŕšením, naplnením kresťanského života. Krst a birmovanie sú prípravou na toto najdokonalejšie spojenie človeka s Bohom, a preto nie je možné, aby deti boli schopné to pochopiť, prežiť, a najmä uskutočniť. Avšak prevážil názor opačný, ktorý sa opieral hlavne o tento dôvod: Eucharistia je najväčší Boží dar, ktorý Cirkev dostala na svoju posilu. Keďže členovia Cirkvi už ako deti sú vystavené vážnym útokom diabla, je nevyhnutné,
aby dostali túto posilu, ktorá by im bola na pomoc v pokušeniach a na posilu ich duchovného života. (A čo sa týka pochopenia Eucharistie – ani v dospelosti na tom nie sme oveľa lepšie...)
Práve v tomto spočíva obsah i nutnosť primeranej prípravy na prvé sväté prijímanie. Nejde o to, usilovať sa pochopiť, ale usilovať sa žiť z Eucharistie. Zamyslime sa z tohto zorného uhla nad svojím vlastným prvým svätým prijímaním. Už sme uvažovali (minulý utorok) nad tým, ako si nás Boh pripravoval. Teraz si znovu môžeme prejsť celý svoj život z pohľadu, ako si nás Boh chránil. Prvé sväté prijímanie bolo totiž ako „nôž do chrbta“ diablovi! Isteže, nie definitívny, ale po krste určite druhý najzávažnejší. Zvlášť keď si uvedomíme, že tento „nôž“ máme stále poruke...
Ako ho teda používame? Pozor, dá sa s ním totiž aj porezať (svätokrádežné sväté prijímanie je, žiaľ, dosť typickým hriechom súčasnej doby)!