Zo zbierky básní: „Marián Bublinec: Hostia“

Čierna otázka

 

Ešte sa trasú ľudstvu strachom ruky

zo všetkého, čo prežilo,

už berie nôž a reže vlastné puky...

 

Skončila vojna. Prvá, druhá...

Raz, myslím, skončí každá.

Nezabijem viacej druha.

Z vraždy sa stane samovražda...

 

Nenávisť.

Studňa bezodná.

Z vraždy sa stáva samovražda!

Jediná! Prvo-posledná!

A samozrejme svetová.

Básnici mlčia!

Nemajú sĺz!

A nezmôžu sa na slová...

Priskoro všetky vyplakali.

Priskoro všetky vyriekli.

Alebo keď je život malý,

tak nie je celkom v cene?

Keď sme sa pekne upiekli,

teraz sa pekne zjeme?!

 

Z mŕtveho ticha ako havran

otázka čierna letí:

Mama, keď žili kanibali,

jedli aj vlastné deti...?

 

P.s.: Často sa vraciam k týmto veršom, lebo v nich hľadám pochopenie a náplasť na rany z nepochopenia, z nelásky, arogancie, ignorancie, neúcty, nespravodlivosti,  falošnosti, pýchy, súdov, z posudzovaní,  lží, z irónií, nenávisti a ubližovaní, ktoré ma obklopujú a ktorých je už toľko, že ťažko je nájsť nejaké nezasiahnuté miesto v mojej duši. Bojujem v tichosti, bez výčitiek, bez sťažností, čakajúc na zázrak, ktorý ma omilostí. V slovách týchto básní nachádzam pravé pomenovanie aj východisko. Niekedy stačí aj vedomie, že nie som sama, kto má v živote podobné bojisko.  

 

obr.: google