« Späť

MARGARÉTY

MARGARÉTY

Ďalšie pokračovanie pravdivých príbehov zo života

 

 

Ostala som sama s oteckom, bez vychovávateľky Barborky. Susedka ma budievala do školy, o ostatné som sa už musela postarať sama  -  modlitba, raňajky,  umývanie tváre a rúk, zuby, hrebeňom zabehnúť do vlasov, šaty, topánky, školská kabela, rozlúčka s mačičkou Žňuri, ktorá sa obtierala okolo mojich nôh, akoby naznačovala: „nechoď,  ostaň!“.  Nakoniec som jej to častejšie splnila. Keď na to otecko prišiel, potom ma už susedka chodila aj kontrolovať, či som odišla do školy.

Bola som učenlivá. Veľmi rýchlo som sa naučila čítať a písať. Doma som sa tomu venovala viac ako v škole, stalo sa to mojou zábavou a často som si čítavala rozprávky, písala list mamičke, kreslila som si svoje predstavy. Oteckovi sa to páčilo.

 

Začali kvitnúť margaréty, mamičkine najobľúbenejšie kvety.  Moja cesta vtedy miesto do školy viedla na lúku, kde som natrhala kyticu pre mamičku a odniesla jej k hrobu. Prišla som do školy neskoro. Nasledovali pre mňa nepochopiteľné výčitky a hanba pred spolužiakmi.

Vyhla som sa tomu tak, že som ostávala na lúke dlhšie, vila som si z margarét náramky, opasky, vence a fantázia na život princeznej už bola zrodená. Páčil sa mi tento život margarétovej princeznej, tancujúcej na rozkvitnutej lúke. Škola sa stávala nepríjemným miestom kázne, postrkovania spolužiakov a spolužiačiek, ktorí boli uhladení, dievčatká mali vo vlasoch mašle,  zásterky s volánikmi, mňa mohli zdobiť len margarétky na lúke.

Chcela som mať mašľu vo vlasoch, chcela som mať volánikovú naškrobenú zásterku, aké nosili iné dievčatká, chcela som mať čerstvé teplé raňajky a obed (aj palacinky, koláče). Otecko to nevedel zabezpečiť. Mal už vyše 50 rokov a na ženenie už veľmi nepomyslel (mne to aspoň neprezradil).  Zato ja som na to myslela čoraz častejšie. Stretla som sa s tetou  Betkou, ktorá sa predtým starala o moju chorú mamičku, pozývala ma k nej a tak moje kroky zo školy viedli k nej.

Začala mi viazať mašle do vlasov, ušila mi šaty s volánikom, kúpila mi bábiku – chlapca, akú nemal nikto iný z mojich  priateliek. Bola som najšťastnejším dievčaťom z ulice.

Raz som sa jej spýtala, či by nechcela mať takú dcéru ako som ja. Objala ma a odpovedala „áno“. Rozbehla som kolotoč s pytačkami. Otecko to odmietal, vybral mi inú „macochu“,  súrodenci ho tiež v jeho rozhodnutí podporovali, ale ja som chcela len a len  Betku. Pomohlo moje nariekanie a sťažovanie sa  aj susedom  a ich argument, že otecko vzhľadom na svoj vek  sa už musí oženiť len kvôli mne, aby sa mal kto o mňa postarať.

V zapätí prebehli pytačky, kde hlavným aktérom som bola ja. Prišla som sprevádzaná s  oteckom s kytičkou v ruke  k tete Bete. Spojila som ich ruky a objala obidvoch tak, že sa museli vzájomne tiež objať. Oteckova otázka: „Vezmeš si ma?“ dostala jednoznačnú radostnú odpoveď: „áno“.  Z tej chvíle, som presvedčená, že som sa najviac tešila ja. „Budem mať mamičku!“ Rozbehla som sa do záhrady a spievajúc som tancovala, krútila sa okolo vlastnej osi, až som padla medzi žihľavu. Môj krik privolal otecka aj s tetou Betou, ktorá ma vzala na ruky a utešovala, potom moje štípance natierala nejakým krémom. Mňa aj tak nič nebolelo, lebo moju bolesť premohla radosť tejto chvíle, v náručí „mamičky“.

Pamätám sa na záblesk myšlienky, že som túto situáciu vnímala, že asi taký by bol celý môj život krásny, keby tu bola bývala mamička a preto som sa z tety Betky, ktorá ju mala nahradiť,  tešila ešte viac.

Už som zo školy nešla domov, ale k tete Betke. Privítala ma s  teplou polievkou, tvarohovými palacinkami.  - Aký rozdiel od studeného segedínskeho gulášu!? Opýtala som sa jej, či nebude jej vadiť, keď dovtedy, kým budú mať s oteckom sobáš v kostole, budem chodiť zo školy k nej? Súhlasila, a oteckov súhlas som už dopredu poznala. Žňuri mi nedovolila   brávať so sebou, aby som ju zbytočne nenaťahovala, za to mi dovolila, že ma mohla u nej navštíviť priateľka Alica, s ktorou sme potom chodili spoločne domov.  Občas pre mňa prišiel otecko. 

Do mojich modlitieb, som v prostote detskej duše, zahrnula aj „druhú mamičku“, aby som ju predstavila aj Ježiškovi, Panne Márii a mamičke v nebi.

Obr.: google

Text: Anna Václavová