« Späť

Sila odpustenia

Sila odpustenia

Prerozprávam Vám príbeh, ktorý som dávno počula. Je o odpustení. Hľa, čo dokáže láska.

Jednej matke, vdove, raz neprišiel domov syn. Jediný syn, ktorého veľmi milovala a vkladala do neho všetky svoje nádeje a sny. Bol ešte mladý, plný života.Tešila sa, že jej Pán dal pokračovateľa rodu.
S láskou na neho hľadela, keď mu prinášala na stôl teplé jedlo, pohladila jeho zrobené ruky, ktoré si už ťažko zarábali na každodenný chlieb.
Otca im zobrala ťažká choroba a tak boli jeden pre druhého všetkým. Vyrástol už z detských topánok, ale o to viac sa tešila, že si raz nájde dobrú ženu a privedie ju ku nej domov, a ona im pomôže pri výchove vnúčeniec. Veľmi sa tešila raz na tú chvíľu, že si privinie na srdce živý batôžtek, ktorý rozveselí ich dom a naplní ho radosťou a šťastím. Bola už stará a chorľavá, a tak prosila Pána Boha, aby sa tohoto veľkého šťastia ešte dožila...

Toho dňa akosi márne čakala, že bude počuť otvárať vchodové dvere a v nich sa zjaví jej milovaný syn...Polievku už dvakrát ohriala, len aby bola teplá, prichystaná...a nič...syn neprichádzal...
A predsa jej ktosi zvoní pri dverách. Žeby si synček zabudol doma kľúče? Nestávalo sa mu to často, ba takmer vôbec, ale...
"Dobrý deň, ste pani XY?" - pri dverách stál policajt.
Podlomili sa jej kolená. Tušila, že to nebude dobrá správa...
"Prepáčte, musím Vám oznámiť smutnú správu. Váš syn bol dnes usmrtený. Išli by ste, prosím so mnou, a identifikovali jeho telo?"
Ani nevie, ako si na seba dala teplý kabátik a ako sa ocitla v aute...
Jej milovaný syn. Jediný syn...Jej láska...Už nemá nikoho, pre koho by žila, kto by ešte potreboval jej pomoc...
V hlave jej vírila iba jediná myšlienka: "Prečo?"

Naozaj to bol jej syn...Ležal na stole a v diaľke počula slová policajta, ktorý jej vysvetľoval, že sa stal obeťou pouličnej bitky, ako si ho vyhliadla nejaká skupina mladíkov a jeden z nich ho zabil. Nožom. Boli pri tom svedkovia...Na tele mal niekoľko bodných a rezných rán. Pretože rany boli hlboké a mierené presne na životodarné orgány, vykrvácal. Okamžite mu privolali pomoc, ale bolo už neskoro...
Plakala...Viac už nedokázala vnímať...museli jej pomôcť...Najprv pochovala manžela, teraz prišla aj o jediného syna...
Bolesť bola veľká, ale vedela, že jej syn bol dobrý. V jej celom živote jej záležalo iba na tom, aby z neho vychovala takého človeka, aby miloval a ctil si Boha. Prosila Pána, aby zachránil jeho dušu a trúfala veriť, že sa tak aj stalo...Veď iba nedávno boli spoločne na svätej spovedi a do srdca prijali Pána Ježiša...

Keď najväčšia bolesť prebolela, rozhodla sa, že vypátra vraha - aké strašné slovo, - vraha svojho syna...
Na policajnej stanici jej dali všetky potrebné informácie...Tam zistila, že vrah sa k svojmu zločinu priznal, oľutoval svoju vinu...Vtedy iba potreboval peniaze. Veľa peňazí, a jej syn ich nemal. Nahneval sa, bodal. Bol pod vplyvom drog...odsúdený na veľa, veľa rokov strávených v cele...v studenej izbe za mrežami...

Napísala mu do väzenia list, že mu odpúšťa.

Neveril. Odpísal, že neverí v lásku a odpustenie, lebo niečo takého neexistuje...

Znova vzala pero do rúk a uistila ho, že mu odpúšťa v mene Ježiša Krista, ktorý je najväčšia Láska a najväčšie Odpustenie...

Nevedel o Ňom nič...

Poprosila o návštevu vo väzení...Pristal...Smela za ním prísť...Ona, matka obete...
Niesla mu Bibliu a bola pripravená, že mu rozpovie o Bohu. Zrazu vedela, že je na tomto svete ešte potrebná. Že možno pre túto chvíľu si ju Pán ešte nechával pri živote...Že možno ešte pre túto dušu, ktorú má zachrániť pred zatratením, jej ešte nepuklo srdce bolesťou...

Stretli sa im oči...Trestaný vedel, že ešte krajšie oči vo svojom živote nevidel. Hneď uveril, že má pred sebou výnimočnú ženu...
Neodvážil sa prísť bližšie, nohy mu skameneli...
"Prečo ste ma vyhľadali? Veď si zaslúžim iba vaše opovrhnutie! Zabil som vám syna, zaslúžim si iba smrť!"

"Áno, zabil si mi syna...A keďže ja už nemám viac synov a ty nemáš rodičov, prosím ťa, buď ty mojím synom!"

 

obrázok: Google

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Pekné, takmer neskutočné, dnes... keď mnohí nevedia odpúšťať ani menšie veci, nie ešte ak by dakto zabil mladú osobu, dieťa... preto je treba svedectvá, aby sme zasa uverili v nemožné. Vďaka, Evička!
Odoslané 16.10.2012 12:42.
Veru tak, milá Majka, vždy, keď mi niekto ublíži, spomeniem si na tento príbeh, ako máme všetkým odpúšťať, úplne všetkým, bez výnimky, i vtedy, ak by mi zabili vlastné dieťa...
Samozrejme, najväčším príkladom odpustenia je náš Spasiteľ a Vykupiteľ sveta Pán Ježiš Kristus.
Bez neodpustenia nemôžeme byť ani spasení.
Odoslané 16.10.2012 17:31 ako reakcia na Mária Künzl.
Súhlasím s tebou Evička. Učili ma tejto viere v odpustenie a ako dospelá sa s ňou po mojich skúsenostiach v živote stotožňujem nanovo, aby to nevyzeralo ako lacné kopírovanie viery generácií... zisťujeme na vlastnej koži, čo prináša neodpustenie... na pracovisku sme tím žien, sme neúprosne kritické jedna voči druhej v záujme vedomostí a snahy byť najlepším odborníkom... a často sa ide doslova cez mŕtvoly proti inej kolegyni... je to kruté... za pravdu akéhosi názoru a slabého umenia komunikácie či skôr nedostatku úcty k inej kolegyni a neprítomnosť pokory vznikajú zbytočné konflikty a nepriateľstvá... niekedy sa cítim, ako keby som bola úplne sama medzi nimi... neraz som si odniesla poriadne slovné buchnáty...
Odoslané 16.10.2012 19:15 ako reakcia na Eva Vráblová.
Majka, tých slovných buchnátov, aj v oveľa väčšej podobe (fyzické, ale i iné útoky), sa aj mne dostáva niekedy neúrekom. Ale nič to nemení na mojom postoji k pravde, že si ju treba vždy zastať. Vždy. Lebo v tom ubíjanom, často degradovanom človeku až pod ľudskú dôstojnosť, trpí sám Pán Ježiš Kristus. Ako by som Ho mohla nechať trpieť ešte viac svojou ľahostajnosťou k danej veci, k danému problému, k danému človeku? A tváriť sa, že mňa sa to netýka? Že veď ono sa to nejako "utrasie"? Neutrasie. Vždy sa to nabaľuje ešte viac a z daného problému narastie problém neslýchaných rozmerov. Postavila som sa na tú ťažšiu stranu a vždy si pravdu zastanem aj za cenu mojich zranení, za cenu môjho opovrhnutia a nepochopenia. Ale mňa to bolí len chvíľku, vždy všetky moje bolesti vložím do svätých rán Pána Ježiša a prosím, aby mi dovolil v nich odpočívať...Ach, ako sladko v nich duša objaví pokoj! A lásku! A odpustenie pre všetkých. Iba Ježiš môže uzdraviť všetky rany, bez Neho nedokážeme sami nič. Vďaka Majka za Tvoju živú vieru! emoticon
Odoslané 17.10.2012 7:26 ako reakcia na Mária Künzl.
S týmto sa nedá nesúhlasiť, len doplním, že "pravda je relatívny pojem", a kto tvrdošijne trvá na svojej, môže sa aj pomýliť, preto je na mieste vložiť svoju bolesť "do rúk Pána" a bez nátlaku na druhú stranu vyhnúť sa obojstranným zraneniam.
Odoslané 10.12.2012 12:19 ako reakcia na Eva Vráblová.
Velmi silny a pre nas vsetkych poucny pribeh. Dakujem ti Evicka,ze si ma prijala za priatelku. Boli sme priatelky aj na fc, chybala si mi. To nie je nahoda,ze sme sa stretli tu v tejto nasej komunite. Bohu vdaka.
Odoslané 21.1.2013 23:39.
Pripájam sa k MIlkiným slovám Evka, chýbala si aj mneeee ale už som si ťa našla:-) CHvála Ti, PAne, za našu Evku, za túto komunitu a ľudí v nej.Chvála Ti PAne.
Odoslané 8.2.2013 6:13 ako reakcia na emilia drangova.
emoticon Môžem len opätovať a som veľmi vďačná za tvoje priateľstvo, lebo máme rovnakú "vlnovú dĺžku"emoticon Milujem...chcem stále odpúšťať a robím podobne ako ty, Evka - jeho ranami sme uzdravení...všetci - aj tí, ktorí sa dotknú nás, lebo v nás je ON...emoticon Ďakujem za tvoje komentáre a krásne myšlienky plné Jeho lásky!
Odoslané 8.2.2013 16:51 ako reakcia na Eva Vráblová.
Milé moje drahé priateľky! Ani si nezaslúžim toľkú lásku, ktorou ma obdarúvate. To ja som tá šťastná, že Vás všetky mám! emoticon
Moje srdce Vám vyslovuje úprimné Pán Boh zaplať.
Nech všetko, čo robíme, slúži na väčšiu česť a slávu Božiu!
Chvála ti, Pane Ježišu Kriste za dar priateľstva, ktoré pohládza srdce, dušu i myseľ...lebo v nich, v tých mojich drahých sestrách si ty sám prítomný. Vďaka ti. Amen.
Odoslané 8.2.2013 17:24.