« Späť

(s)PÚŠŤ

(s)PÚŠŤ

„Púšť je krásna," dodal. A bola to pravda. Vždy som mal rád púšť. Človek si sadne na pieskový presyp. Nič nevidí. Nič nepočuje. A predsa čosi v tichu žiari... „Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu," povedal Malý princ.

Ako často sa jej vyhýbame.
Púšti v našom živote.
Púšť ticha,
          samoty,
          bolesti,
          nezodpovedaných otázok,
          mučivého smútku.

Radšej z nej rýchlo utečieme.
Mohli by sme predsa naraziť na vodu, prameň.
A to by mohlo náš život nebezpečne zmeniť.
Mohol by tak On úplne premeniť náš život.
Ale to by sme sa museli vzdať svojich "bezpečných" istôt, ktoré sa viac podobajú domu postavenému na piesku než na skale.

Púšť tváre.
Plač zakázaný.
Tvár podobná Sahare.
Čo po tom, že srdce i telo kričí?
Hlavne sa držať hesla: "don´t worry, be happy".
Práve to propaguje dnešný svet.
Neukázať svoju slabosť, zraniteľnosť.
Slzy sú out.
Hlavne byť silný, úspešný, priebojný...

No ja som vždy išla radšej proti prúdu.
A tak púšť mojej tváre zvlažujú potôčiky sĺz.

Aby zakvitla.
Či je to len zničujúci lejak?
A či je potrebné, aby bolo všetko zničené, a tak to dalo podnet pre vznik niečoho nového?

Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine." (Iz 43, 19)

Aj Ježiš plakal.
Jeho slzy nespadajú do ideálnej predstavy o Mesiášovi.
No i to je útechou, že sa toho nemusíme báť.

Ranený uzdravovateľ.
Ten, ktorý dovolí zvlažovať púštnu tvár.
Lebo inak to nebude púšť, ktorá ukrýva pramene života, ale len spúšť bez života.

 

obrázok: reflections of Christ