« Späť

Prameň radosti v Taizé: ŽÍZNIM (časť piata)

Prameň radosti v Taizé: ŽÍZNIM (časť piata)

Samaritánka a Ježiš. Samaritánka a ja. Ježiš a ja. „Daj sa mi napiť!“ Boh, ktorý túži po mne, ktorý žízni po mojej láske.

Samaritánka.
Vyprahnutá životom. Vysmädnutá.
Žíznivá po láske. Zničená.

Cítim sa ako Samaritánka. Obzvlášť od príchodu z nemocnice.
Osamelá. Ukrytá.
Len občas vychádzajúca zo svojej temnej samoty.
Utekajúca pred ľuďmi. Skrývam sa pred ich pohľadmi.
Ukrytá na svojej vlastnej púšti. Zničená horúčavou a smädom.
Vystrašená. Uplakaná. Zmätená. Žíznim.

A prichádza ku mne Ježiš s prosbou.
„Daj sa mi napiť, túžim po tebe, žíznim po tvojej láske, uhas môj smäd.“

Ja?
Ako môžem ja - vyprahnutá, zničená, prázdna - uhasiť Tvoj smäd?
Mám vôbec niečo, čo ti môžem ponúknuť, Pane môj?
Špinavú vodu môjho hriechu.
Tá nie je dobrá od smädu.
Tak čo ti dať? Čo ti dať, čo už nemáš? Čo bude darom pre teba?
Nemám nič viac a nič menej ako seba samú, ale ani sebe nepatrím.

A tak ti dávam seba. Nič lepšie nemám.
Dávam ti celé svoje bytie. Telo, dušu, ducha.
Všetko. Totálne.
Taká, aká som. Malá, slabá, špinavá, hriešna, no túžiaca po Láske.

Možno je tá túžba po Tebe len malou iskierkou, tlejúcou v mojom srdci, no viem, že Ty ju môžeš roznietiť.
Fakt ti chcem dať CELÉ SVOJE JA.
To je asi jediná iskierka, ktorá vo mne nevyhasla za posledné mesiace.
Inak som úplne ako zničené rumovisko. Vyhasnutá pahreba.

Prosím, urob niečo!
Fakt neviem, čo robiť.
Či môže zakvitnúť rumovisko?
Či z toho môže vzísť niečo nové?
Veď ma, prosím!
Potrebujem ťa!
Daj sa mi napiť!
A dovoľ mi, prosím, aby som mohla aspoň štipku uhasiť Tvoj smäd.

 

 

obrázok: fano