« Späť

Tichý výkrik

Tichý výkrik

„O čom sa nehovorí – a malo by sa.“ Pozorujúc tento uponáhľaný svet sa na chvíľu zastavím. Hluk v plynúcom čase. Čomu venovať väčšiu pozornosť? Pred čím si dnešná spoločnosť zakrýva oči? O akom probléme by sme mali hovoriť, ale tvárime sa, že neexistuje? Možnosti sú rôznorodé. Politické maniere, skreslený ideál krásy, negatívny vplyv moderných výdobytkov techniky, tabuizácia psychických porúch, ľudská dôstojnosť, bioetika... Stačí si vybrať.

 

Jedného dňa sa narodil malý chlapec, ktorý sa vo svojom živote rozhodol byť lekárom. Už mal tesne pred skúškami, ale začal sa živiť nelegálnymi potratmi. Až jedného dňa za ním prišlo mladé dievča, že čaká dieťa, aby jej pomohol. On samozrejme neodmietol, pretože to robil pre peniaze. Zo začiatku išlo všetko podľa plánu, ale potom začala žena nečakane krvácať a doktor nevedel, čo mal robiť, lebo bol ešte neskúsený. Nevedel si rady, a tak zavolal jeho známeho rodinného lekára, ktorý ženu nakoniec zachránil. Potom povedal mladému doktorovi, aby sa za ním zastavil v ordinácii. Na druhý deň prišiel a starší doktor mu povedal, aby si sadol, že mu chce povedať jeden príbeh. Rozprával: „Jedného dňa za mnou prišli jedni rodičia a vraveli, že chcú potrat. Ja som im povedal, že nie. Žena plakala a ponúkala mi veľa peňazí, ale ja som napriek tomu nesúhlasil. A potom si sa narodil ty...“

Umelý potrat. To sa ma netýka – povieme si. Ale naozaj? Je to téma, ktorá sa dotýka nás všetkých, či chceme či nie. Možno práve nesedíme v čakárni na potratovej klinike, ale ako sa k tomu staviame? Ideme s prúdom alebo proti nemu? Tichý výkrik nenarodených detí je len ťaživou výčitkou, ktorú odsúvame bokom. Alebo si to uvedomujeme, no zdá sa nám to príliš desivé na to, aby sme sa tým zaoberali. Tak to len zamkneme do skrinky a kľúčik odhodíme veľmi ďaleko.

Čo je to vlastne potrat? Vraj prerušenie tehotenstva. Ale prosím vás! Neuspokojme sa s týmto klamstvom. Prerušenie znamená, že to bude ešte pokračovať. A kde má potrat pokračovanie? Možno tak v smetnom koši. No tehotenstvo končí. Klameme sa názvom prerušenie, lebo vražda znie príliš hrozivo. A či to nie je výstižnejšie pomenovanie?

Poďme od začiatku. Odkedy je človek človekom? Túto otázku si isto kladú mnohí. Môžeme tu nájsť jednoznačnú odpoveď. Od počatia. Celý človek je zakódovaný úž v oplodnenom vajíčku. Plod má vlastnú krvnú skupinu, ktorá môže byť odlišná od krvnej skupiny matky. Na Slovensku je povolené vykonávať interrupciu do 12. týždňa tehotenstva. V tomto štádiu má už dieťa všetky orgány, časti tela, články prstov, jazyk, bije mu srdce už od 18. dňa, hýbe sa ako dieťa pripravené na pôrod. Len v zmenšenej verzii a chýba mu ešte pár mesiacov, aby mohlo samostatne fungovať mimo tela matky. Že je to len zhluk buniek? Nevymýšľajte! Ten nájdeme v nejakom laboratóriu, ale dieťa má už od chvíle počatia danú celú DNA, genetickú predispozíciu, pohlavie a je to už človek, osobnosť so všetkými svojimi osobnostnými rysmi. To, že je skryté v lone ženy neznamená, že neexistuje.

Čo splodia dvaja ľudia? Odpoveď je jediná. Človeka. Či žena čaká na niečo iné? Od prvých týždňov vie, že nosí v sebe novú osobnosť. V právnom zmysle je za osobu považované až narodené dieťa. Popierame ľudskosť nenarodeného dieťaťa rovnako, ako v otrokárskej spoločnosti neboli otroci považovaní za ľudí. Boli zbavení práv podobne i ľudia v koncentračných táboroch či Židia v 2. svetovej vojne. Nachádzate tam istú podobnosť?

Po vykonaní potratu lekár poskladá časti mŕtveho dieťaťa dokopy, aby sa uistil, že v lone matky nič neostalo. Ešte stále si myslíte, že je to len zhluk buniek? A vari má on tvar človeka? To znamená, že tvrdíme, že nie sme ľudia, ale len nejaké spolčené bunky. Odkedy majú bunky rozum a sú schopné slobodne, samostatne konať, žiť a milovať?

Negatívny dopad je na celej spoločnosti. Že si to nemyslíte? Nuž, pozrime sa na to spolu. Prvou obeťou je zničený ľudský život. Potom žena, ktorá podstúpila tento zákrok, lekár, ktorý ho vykonal a sestra, ktorá mu asistovala. To sú priamo postihnuté 4 osoby, od ktorých sa to odvíja ďalej. Ženy trpia a  prenášajú svoju bolesť na partnera, rodinu, najbližších. Kruh sa rozširuje. Psychológ Vincent Rue povedal: „Potrat má bolestné následky, bez ohľadu na náboženské presvedčenie ženy, nehľadiac na to, ako sa cítila pred svojím rozhodnutím potratiť...“ Tehotenstvo sa zdá byť problémom. Tak ho odstráňme. Avšak mnohé ženy, ktoré podstúpili interrupciu zistili, že týmto sa ich ťažkosti iba začali. Nekupujme si lož. Potrat problém neodstráni. Spôsobí len obrovské škody. Nikdy to nie je správna voľba. A počuli ste už o post potratovom syndróme? I pre mňa to bol donedávna neznámy pojem. Postihuje všetkých, čo sa na potrate podieľali. Zasahuje širokú spoločnosť. Ponúknem vám len malú ochutnávku a myslím, že nebudete siahať ďalej. Depresie, derealizácie, depersonalizácie, sebaobviňovanie, halucinácie, fantómové pohyby, nespavosť, všelijaké bolesti, nočné mory, samovražedné sklony... Až 82% žien pociťuje veľké ťažkosti. Neschopnosť zaradiť sa naspäť do života a iné prejavy sa môžu prejaviť i o niekoľko rokov neskôr, hoci sa ich snaží potláčať. Fyzická bolesť síce pominie, ale jazvy na duši sa hoja oveľa dlhšie. Povedali vám, že dieťa bude asi postihnuté? A riešenie? Potrat. Nespĺňate štandard, musíte zomrieť. Ani v tomto prípade nie je vysporiadanie sa s týmto traumatizujúcim zážitkom jednoduchšie. Sú zasiahnutí aj muži pocitom viny, schovávaním sa za rôzne masky či workoholizmom.

Pýtate sa, že čo v prípade, ak bola žena znásilnená? Tehotenstvo je vtedy veľmi zriedkavé, napriek tomu sa to stáva. Čo robiť? Prvá reakcia nás vedie k odplate. Odplate znásilnenie násilným zabitím dieťaťa. Lenže, k jednej traume už došlo. Bude potrat najlepším riešením? Alebo prinesie ešte väčšie utrpenie? Vybíja sa násilie násilím?  Otázka pre každého z nás....

Čím sa ohradzujú zástancovia potratov? Napríklad zachrániť matku so zlým zdravotným stavom. Alebo len - žena má právo rozhodovať o svojom tele. O svojom áno. Ale čo ten malý človiečik v jej lone? Žije a my sa tvárime, že neexistuje. Ono má tiež právo na život. Neexistuje právo nenarodiť sa. Nastáva konflikt. Konflikt dvoch rovnocenných životov. Právo na život má žena aj dieťa rovnaké. Kto vyhrá? Začali sme viesť vojnu proti nenarodeným...  A tvárime sa, že sa nič nedeje. Sloboda ženy nemôže narúšať slobodu jej dieťaťa, pretože hoci je závislé od nej, nie je súčasťou jej tela. A preto má svoje vlastné právo na život. Je to prirodzený zákon. Situácie plné paradoxov. Lekár má liečiť. No zabíja. Niekto túži po živote. Iný po smrti. Komu vyhovieme? Budeme liberálni a dovolíme všetko alebo oprášime svoju morálku a načrieme do hĺbky svojej ľudskosti?

Určite vám je dobre známa organizácia UNICEF. Modré gombíky, spomínate si? Mediálne veľmi dobre prepracovaná kampaň. Zbierky vraj idú pre deti v Afrike. Ste si istí? Zdá sa, že UNICEF začala presadzovať akési iné hodnoty. Už nie je tým, čím bývala. Uprednostňuje presadenie sexuálnych práv žien pred skvalitnením života v krajinách tretieho sveta. Presadzuje potraty ako „fajn“ riešenie, dotuje potratovú kliniku v Afrike. Vďaka finančnej podpore na nej zriadili bezplatnú telefónnu linku. Na Novom Zélande UNICEF bojuje za zákon, ktorý by umožňoval lekárovi vykonať potrat na maloletom dievčati bez vedomia rodičov. Rodičia, podľa neho, predstavujú pre tehotné dievča riziko. Organizácia, ktorá je nám prezentovaná ako patrónka lekárskej starostlivosti a lepšieho života pre najchudobnejších, zabíja.  Aj nabudúce si kúpite modrý gombík?

Prerozprávam vám svedectvo lekára Adaševića, ktorý vykonal okolo 50 000 potratov. Ako študent medicíny sa dozvedel, že je na svete živý len kvôli tomu, lebo lekár „pokazil“ potrat, na ktorý išla jeho matka. Myslel, že on také niečo nikdy neurobí. Keď doštudoval medicínu, začal pracovať ako gynekológ - potratár – najlepší v Belehrade. Denne ich vykonal až 20 - 30. Mysliac, že interrupcia je len chirurgickým zákrokom ako odstránenie slepého čreva. Červík pochybností ho začal nahlodávať, keď sa v 80. rokoch začalo používať USG. Vtedy prvýkrát uvidel na obrazovke živé dieťa, ktoré sa hýbalo. Ignoroval to, až sa mu začali snívať zvláštne sny. Bola to krásna lúka plná detí vo veku 3 až 20 rokov, ktoré sa hrali a tešili. Keď sa im prihovoril, začali kričať a utekať: „Pomôžte! Vrah! Zachráňte ma z rúk vraha!" Všetko pozoroval muž v čiernom, ktorý chránil deti pred ním. Muž mu povedal, že oni ho poznajú, lebo ich zabil pri potratoch pred tromi až dvadsiatimi rokmi. Spomenul si, že sa mu deti podobajú na jeho známych. Ráno sa rozhodol, že už nikdy neurobí potrat. Po príchode do nemocnice hovšakčakal bratranec so svojím dievčaťom. Chceli na interrupciu. Adašević to odmietol, ale bratranec ho prehováral tak dlho, že nakoniec súhlasil, no naposledy. Rozšíril maternicu, zastrčil kliešte, niečo do nich uchopil a vytiahol. Bola to malá ručička. Položil ju na stôl, ale tam bol rozliaty jód a keď sa ho dotkol nerv odtrhnutej ručičky, ručička sa začala hýbať. To isté sa zopakovalo s nôžkou. Lekár teda začal všetko v maternici drviť. Ale keď vytiahol kliešte, v presvedčení, že vytiahne neforemné mäso, ostal v šoku. Uvidel ľudské srdce, ktoré ešte bilo,  stále pomalšie, až nakoniec prestalo. Vtedy pochopil, že zabil človeka.

Desivý je pohľad na srbskú interrupčnú prax. Ich zákon definuje, že život je chránený od prvého nadýchnutia, vydania prvého hlásku. A tak sú potraty v siedmom, ôsmom, ba aj v deviatom mesiaci legálne. Nie je to však potrat, ale predčasný pôrod. Zarážajúce je, že vedľa gynekologického kresla je vedro s vodou a skôr, než dieťa stihne vydať hlas, sú mu zapchaté ústa a potom je rýchlo ponorené do vody. Oficiálne je to interrupcia. Veď sa nenadýchlo, ani nezaplakalo. V Srbsku pripadá na 25 počatí jedno narodené dieťa. Otrasná štatistika, však? 24 životov skončí ako odpad. Na Slovensku dostalo viac ľudí šancu. Šancu na život. Napriek tomu ostalo prázdne miesto po 1 200 000 ľuďoch od roku 1958. Ročne sa na svete vykoná okolo 42 miliónov potratov tradičným chirurgickým spôsobom. No oveľa viac potratov sa uskutoční chemickou cestou – teda prostredníctvom potratovej antikoncepcie.Sme vďační, že žijeme?

Máme právo žiť! Je to naše prvé a hlavné právo! Nám odopreté nebolo. Ale čo tí ďalší? Ako sa k tomu postavíme my? Je rad na nás. Je to v našich rukách. Ostaneme ticho stáť, prizerajúc sa len? Alebo budeme kričať a brániť nenarodené deti? Veď my sme tú šancu dostali. Ponúknime ju aj ďalším. Citujúc  Matku Terezu z Kalkaty nechám vašim myšlienkam doznieť: „Veď ak matka môže zabiť svoje vlastné dieťa, čo dokáže zadržať mňa a teba, aby sa vzájomne nezabíjali?“

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Aj to životné obdobie, ktoré strávilo dieťatko pod srdcom matky, bolo posvätené -potrat sa nedá ináč vnímať ako násilné usmrtenie.
Odoslané 27.3.2012 18:30.
Odoslané 27.3.2012 18:42 ako reakcia na Anna Václavová.
dobre napisane... vydno ze si si dala zalezat na tejto praci...skus este pouvazovat, co robit v situacii, ked sa pocas tehotenstva zisti, ze matka pri porode zomrie... pises, ze vsetci mame pravo na zivot... ako potom konat v takejto situacii? Boh Ta zehnaj Bozia dcera...+
Odoslané 27.3.2012 22:00.
Ja som sa rozhodla pre život a pri pôrode som mala 3 lekárov aj primára.
Pán Boh to tak zariadil, aby videli čo chceli zničiť.
Odoslané 27.3.2012 22:57 ako reakcia na Roman Klaška.
Úryvok z knihy „Gianna Beretta Molla“
Štvrté tehotenstvo
Napriek tomu, že prvé tri tehotenstvá sprevádzali vážne problémy, že sa Gianna blížila
k štyridsiatke a Pietro k päťdesiatke, túžili ešte po štvrtom dieťati. Modlili sa na tento úmysel
a viedli k tomu i deti, lebo modlitbám nevinných pripisovali zvláštnu moc.
V auguste sa ohlásilo nové tehotenstvo, ale tentoraz sa zdravotné problémy znásobili. Už v druhom
mesiaci objavili lekári na maternici veľký nádor, ktorý rýchlo rástol a ohrozoval vývoj dieťaťa.
Gianna musela do nemocnice. Lekári sa rozhodli pre operáciu. Vysvetlili Gianne, že existujú tri
možnosti: Vyoperovať maternicu spolu s tumorom aj s dieťaťom. V tom prípade je záchrana matky
istá, dieťa však musí zomrieť. A pochopiteľne, matka už nikdy nemôže mať dieťa.
Druhý variant by spočíval vo vyoperovaní tumoru, ale ponechaní maternice. Aj v tom prípade
by bolo zažehnané veľké nebezpečenstvo hroziace pokračovaním tehotenstva a ponechaná možnosť
v budúcnosti ešte otehotnieť. Treťou možnosťou bolo iba vyoperovanie nádoru, lekári však dali matke
jasne najavo, že tento variant rozhodne odmietajú, pretože je spojený s veľkým rizikom. Čerstvá jazva
na maternici po operácii by mohla pod záťažou tehotenstva ľahko prasknúť, čo by malo za následok
istú smrť matky i dieťaťa. Gianne bolo od samého začiatku jasné, že musí urobiť všetko pre záchranu
plodu. Preto pre ňu prichádzala do úvahy iba tretia možnosť. Rozhodne žiadala lekárov, aby za každú
cenu zachránili dieťa. Gianna zopakovala: „Splním Božiu vôľu, Pán Boh sa o moje deti postará.“
21. apríla nadišiel čas pôrodu , ktorý museli uskutočniť cisárskym rezom. Podaril sa bez
komplikácií a lekár mohol čakajúcemu otcovi oznámiť, že prišlo na svet zdravé dievčatko, o váhe štyri
a pol kilogramu. Otec mu vybral meno Gianna Emanuela – ako znak vďaky statočnej matke.
Všetci by mohli sláviť s úľavou a radosťou veľkonočné sviatky, keby sa stav Gianny hneď po
pôrode očividne nezhoršil. Keď už úplne zoslabla, prosila, aby ju previezli domov, kde nakoniec
zavŕšila svoj pozemský život.

http://www.anoprezivot.sk/files/List_dcery_Gianny_Emanuely.pdf
Odoslané 28.3.2012 8:31 ako reakcia na Roman Klaška.
žužu, vďaka. vždy, keď počujem slovo potrat, musím si spomenúť na žienku, ktorej gynekológ povedal, že aj tak nedonosí, lebo má 35 a na prvorodičku je to veľa. ak aj donosí, tak dieťa bude postihnuté... napokon bol rád, že mu tresla len dverami.
neviem, či som normálny, ale som tu a som sa to vďačný mamičke, ktorá sa nedala a tatovi, ktorý ju podržal a vyhádzal jej z domu všetku literatúru, kde sa písalo o možných poškodeniach počas prenatálneho vývoja...
ďakujem mojim rodičom za to, že som chcený a prijatý. zvlášť dnes, keď má tato narodky...
Odoslané 28.3.2012 20:05.
Dovolim si pridat tu jeden z komentarov k tejto problematike.

Dlhšie ma zaujíma odpoveď práve na túto základnú a veľmi dôležitú otázku. Istotne už sa veľa o tomto probléme nahovorilo, urobilo, ale treba konať ďalej. Nech dobrotivý Boh žehná úsilie všetkých, ktorí sa snažia otvárať našej generácii oči. Vďaka a vytrvajte. Prosím – znova a znova otvárajme túto problematiku – v nádeji, že sa niečo pohne a budeme môcť pozerať do očí budúcim generáciám. /Aby nám nevytkli, že sme mlčali a tiež, aby sme mali vôbec do akých očí pozerať./

Má niekto z Vás odpoveď na túto otázku? Kedy vzniká ľudský život? Organizujú sa rôzne konferencie – odpovedalo sa na túto otázku? Aké sú argumenty za a proti? Pýtame sa na to?

Dovolím si uviesť Vám odpoveď, ktorou argumentuje ministerstvo zdravotníctva – odpovede sú ešte z roku 2005, kedy som sa prvýkrát na nich obrátil s touto otázkou: „Otázka vzniku života je ideologickým sporom filozofov, biológov a právnikov už stáročia a je jasné, že sa tak skoro neuzavrie."

„Je nutné považovať už oplodnenú bunku za určitý potenciál života, či ten potenciál je už život sám, alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom, je otázka, ktorá trápi ľudstvo už niekoľko storočí."

Odpoveď z roku 2007: „ Prebieha intenzívna diskusia na tieto témy."

Mňa takéto odpovede veľmi neuspokojili. A aj keď by som chcel, aby sa našla jasná odpoveď na túto otázku a už sa toľko nediskutovalo, ale urobili zásadné opatrenia, zatiaľ zostanem naladený na „ich frekvenciu". Odpovede boli vždy v tomto duchu, že sa o probléme diskutuje a nie je celkom jasné kedy ľudský život vzniká. V poriadku – pripusťme teda, že nemáme istotu. Počujme, čo nám na to hovorí Ján Pavol II.: „ Z morálneho hľadiska tu ide o takú veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya." (Evangelium vitae 60) Tým sa chce povedať, že pokiaľ nemáme istotu, či to ľudský život je, netvárme sa, že istotu máme, nakoľko my sa v našej spoločnosti k tomuto počatému plodu správame, akoby to ľudský život nebol a akoby sme o tom istotu mali.

Vyzerá to tak, že nikto o tom istotu nemá. /Samozrejme, okrem Cirkvi./ Ale mnohí vypustili tú zásadnú možnosť, že to ľudský život môže byť už v momente počatia a tvária sa, že nie je – ale istotu nemajú. Čo s tým spravíme?



PS: Samozrejme, že som si vedomý, že zákaz potratov nezmení postoj a srdcia rodičov k ich nenarodeným deťom, a že je nevyhnutne potrebné formovať ich poznanie – a veď vlastne o to sa pokúšam aj týmto príspevkom, aby sme si položili otázku a hľadali na ňu odpoveď – kedy vzniká ľudský život? A ak si na ňu odpovieme, tak potom budeme ľahšie vedieť zaujať postoj aj k pridruženým otázkam a argumentom napr. antikoncepcii, ktoré sa nám však stanú druhoradými, nakoľko budeme vedieť, že už nehovoríme o zhluku buniek, ale o celkom novej, jedinečnej bytosti – o človekovi.



PS2: Ešte jeden detail. Zdá sa mi, že diabol je už krok pred nami. Ak by aj ľudia niekedy schválili zákaz potratov, on už má antikoncepciu a zabíja sa po tichšie. Hrôza.
Odoslané 29.3.2012 19:14.
NO PREDSA OD POČATIA.
Určite to potvrdia viaceré matky. Telo ešte nevydáva žiadne signáli a ona to už tuší, cíti. Také niečo nemôže spôsobiť "len nejaká bunka" ALE NOVÝ ŽIVOT, čo v nej začína rasť.
/nech sa filozof, biológ či právnik opýta ženy-matky/
Prežila som toto sedem krát tak viem o čom svedčím.
Odoslané 29.3.2012 22:34 ako reakcia na Martin Majda.