« Back

Tábor 2003 - Svedectvo

Tábor 2003 - Svedectvo

je vážna, ale i veľmi pravdivá vec. Je ľahšie zažiť Pána, jeho dotyky, ako o tom písať. Ale keď si uvedomím, že svedectvá pomáhajú ľuďom, ktorí hľadajú Pána, ktorí zvažujú, či sa oplatí vzdať sa starých vecí, ktoré ho predtým uspokojovali, a hľadať Boha, to mi dodáva chuť písať a možno toto moje svedectvo niekomu pomôže.

Ja som Boha prežívala povrchne, predtým než som prišla do spoločenstva. Brala som povinnosť chodiť do kostola, vôbec sa mi nechcelo čítať Písmo. Moja babka bola veľmi zbožná, vždy mi dávala sväté obrázky,  ale ja som ich vždy hodila do šuplíka, niekedy som ich pripla na moju nástenku, aby ľudia videli moju nábožnosť a aby babka mala radosť, keď k nám príde. Veľakrát mi dávala i nábožné knihy, ale ja som nikdy žiadnu neprečítala, lebo ma to vôbec nezaujímalo. Mala som vlastný život. Mamička nás už od narodenia viedla do kostola, ale my so sestrou sme sa tam iba hrali, aj keď sme už boli väčšie.

So sestrou sme si strašne nadávali. Nadávať som začala v piatich rokoch a keď som mala osem, nadávala som veľmi škaredo. Bola som strašne výbušná povaha, ukrývala som v sebe veľký hnev. Niekoľkokrát som sa svojej o štyri roky staršej sestre vyhrážala, že ju zabijem, naháňala som ju s nožom po celom byte. Postupom času som sa snažila nadávať menej, ale hnev vo mne stále pretrvával.

Asi pred rokom ma mamička zaviedla po prvý raz do nášho spoločenstva. Odvtedy sa môj život stále mení, cítim, že Boh je stále so mnou, pri mne. Hnev odchádza, Boh mi ho berie. Mám v sebe pokoj, necítim potrebu rozčuľovať sa, a lepší sa i môj vzťah so sestrou,  ktorá sa tiež obracia k Bohu. Občas sa síce pohádame, ale verím, že i to Boh zmení.

Pán je naozaj úžasný a robí veľké veci v mojom živote. Chválim ho, že mi zobral tie nádavky a teraz prežívam odpor k hrubým výrazom.  Chválim Pána, že pre každého z nás má pripravenú vlastnú cestu. Život s ním je nádherný.

Tu, na tomto tábore, som spoznala Pána o niečo viac. Spoznala som tú úžasnú silu, akou k nám hovorí. Cítila som, že keď mi pri modlitbe niečo „padne“ na jazyk, čo nie je odo mňa, že to proste musím vysloviť nahlas. Pán prehovára k ľudu a volí si k tomu ľudí, od ktorých by to nikto neočakával, bojazlivých, medzi ktorých patrím aj ja,  ale včera mi Boh ukázal, akú veľkú silu má modlitba vyslovená pred všetkými nahlas, niekedy plačem, alebo mi behajú zimomriavky po chrbte, tak je to silné.

Nehovorím, že Pán si vyvolil mňa, ale včera som jasne pocítila, ako sa mi do úst vlievajú jeho slová. Veľmi ďakujem za tento tábor, kde si veľa ľudí upevnilo svoju vieru.  Veľmi som sa tu zblížila s Bohom, aj keď mám ešte svoje chyby, stále sa úpenlivo modlím a prosím Boha, aby mi ich zobral. Pán nám berie naše slabosti, ale nie všetky naraz. My sa musíme stále učiť a modliť. Nastane čas, keď zostúpi k nám, a zjaví nám svoje kráľovstvo. Amen.

                                                                                                                             M, 16 rokov